Politický bulvár
Politický populizmus a voličská pasivita. Prvé slovné spojenie je frekventované predovšetkým pred voľbami, druhé hneď po nich. Už to naznačuje, že oba spoločenské javy navzájom súvisia. Ak vezmeme do úvahy, že význam, ktorý sa v súčasnosti na Slovensku rozumie pod pojmom populizmus, je podstatne posunutý od slovníkovej definície tohto pojmu a navyše obohatený o mnohé negatívne asociácie, môžeme „populizmus po slovensky“ smelo nazvať politickým bulvárom.
Aj bulvárny novinár, aj náš populistický politik sa totiž snažia o to isté – zaujať apatického občana (čitateľa), ktorý sa ani neobzrie za „obyčajnou“ témou alebo spracovaním. (Synonymický rad obyčajný, všedný, nudný, nezáživný v tomto kontexte bratsky prijíma medzi seba slová odborný, podrobný, vážny, seriózny.) Je jasné, že pri ustavične klesajúcom celkovom počte aj voličov, aj čitateľov a pri ich vzrastajúcej odolnosti voči prostriedkom na získanie pozornosti musia novinári a politici „pritvrdzovať“.
Rozlejte sa na kolomaž...
Slovo populizmus znamená „politické myšlienky a aktivity, ktoré reprezentujú potreby a želania ľudu“. Na tom nie je nič zlé. Hlas ľudu, hlas boží. V utopickej demokratickej spoločnosti by sa politici o povesť väčšieho populistu predháňali. Nielen u nás sa však na tento demokratický ideál nalepili asociácie s klamstvom, zámerným zavádzaním, manipuláciou, neúprimnosťou, nesplniteľnými sľubmi a vypočítavosťou. Politici, ktorí sa pred voľbami navzájom smiešne husto ostreľujú touto „nadávkou“, akoby sa obviňovali zo zločinu. Pri rozmýšľaní nad súčasným významom slova populizmus ľahko udrie do očí analógia zo sveta médií – konkrétne analógia s bulvárom.
Tvorcovia bulvárnych médií a „populistickej“ politiky (a serióznych médií a „serióznej“ politiky) totiž zdieľajú nápadne podobné ciele, úspechy, problémy a metódy. Hoci čitatelia a niektorí tvorcovia médií s povesťou serióznosti bulvárom pohŕdajú, presvedčení o vyššej kvalite svojho produktu, nie je im to nič platné. Náklad najpredávanejšieho slovenského bulvárneho denníka strčí do vrecka náklad všetkých (t. j. oboch) údajne serióznych dohromady. Ak budeme konkrétni – „intelektuálna elita čitateľov“ sa môže hodiť o zem a rozliať od jedu na kolomaž ako v rozprávke od Dobšinského, aj tak nebude národom hýbať SME, ale Nový Čas. Dosaďme si do predchádzajúcej vety namiesto pojmu čitatelia pojem voliči a namiesto pojmu denníky „seriózne“ a „populistické“ pojem politické strany a zistíme, na čej strane je úspech a popularita a komu zostávajú oči pre plač. A emócie v škále od sklamania cez závisť až po tichý nepriznaný rešpekt, zle skrývané za pseudoelitárske pohŕdanie.
Stranícke mimikry a pseudopolitika
Úvodzovky neobkľúčili pojmy seriózna a populistická strana nadarmo. Naznačujú ich silnú relativizáciu. Významovými protikladmi sú totiž len „na papieri“, v praxi sú oba prázdne – pretože subjekty, ktoré označujú, sa poukazovanými vlastnosťami neodlišujú, ale, naopak čoraz väčšmi zbližujú. Nálepka seriózneho politika a strany prischla u nás najmä cez prizmu médií Mikulášovi Dzurindovi a jeho SDKÚ-DS, pod populistom sa rozumie Robert Fico a Smer. V skutočnosti sa SDKÚ snaží kopírovať recept úpešnejšieho súpera rovnakým priamočiarym ťahom na „to, čo si želá a potrebuje ľud“. Akurát menej šikovne a omnoho menej uveriteľne. Rétorika z dielne SDKÚ nie je nepopulistická, teda v zmysle svojej povesti seriózna. Možno potom povedať, že slovo seriózny sa stalo paródiou a slovo populista získalo hodnotu nadávky. V tejto zmätočnej situácii vstúpil do politiky nový subjekt, ktorý na pokrivení a vyprázdnení pojmu populizmus postavil svoju stratégiu. Navlieka si (v demokratickej spoločnosti povinné) mimikry reprezentanta záujmov občana, nahlas prejavuje vôľu riešiť niekoľko dôležitých, ale nie najdôležitejších otázok, ktoré v záujme občana skutočne sú – a „malými písmenkami“ pridá svoju predstavu riešenia problémov najdôležitejších, z ktorých by sa však väčšine občanov zježili vlasy (radikálna demontáž existujúcich sociálnych vymožeností). Samozrejme, ak by o nich na bilbordoch bola reč. Ak je niečo esenciou populizmu v jeho slovenskom pokrivenom chápaní, je to práve táto stratégia, s ktorou do volieb vstupuje strana Sloboda a Solidarita. Najdesivešie na tom je, že táto pseudopolitika namiesto politiky (a „slovníkový“ populizmus prevrátený naruby) si nachádza aj svojich cynických obhajcov.
V internetovej diskusii k textu venujúcemu sa SaS v Slove č. 37 čitateľ s prezývkou „politik amatér“ píše: „Postavte si jasný cieľ – účasť v NR SR. Tomuto podriaďte všetko svoje konanie, správanie aj komunikáciu. Obsah aj forma sa musia tvrdo podriadiť cieľu. Inak to nejde. Potom vyhlásite RESET a Program na pre pôsobenie v NR SR. Ak budete vo vláde, tak aj Program pre pôsobenie v tých oblastiach, kde budete mať aj exekutívnu silu.“ Spomínaný RESET je iná metafora pre čosi, čo by sa dalo nazvať aj prostredník otrčený oklamaným voličom. V časoch, keď ešte nebolo treba v prevolebnom boji až tak „pritvrdzovať“, museli politické strany svoje „prostredníky“ omnoho viac tajiť. Až tak sme zhrubli? Asi áno. Príčinou, následkom a aj „šťastím“ je, že je to aj tak množstvu ľudí ukradnuté.
