Akú prácu dostaneme?
Kríza pritlačila k múru už viacero skupín obyvateľstva. Stúpla nezamestnanosť mladých, nízko kvalifikovaných, ale aj ľudí v preddôchodkovom veku. Napriek tomu sa na úradoch práce kde-tu nájdu voľné pracovné miesta. Veď obchodné reťazce to u nás stále nevzdali, my stále ešte nakupujeme a tak sú neprestajne k dispozícii pozície ako dokladač tovaru, pokladník či pokladníčka.
Každý má však svoje limity, za ktoré pri hľadaní práce nechce ísť. Napríklad mladí ľudia po vysokej škole väčšinou nízkokvalifikovanú prácu odmietnu, pretože ju môžu považovať práve za nevhodnú a samozrejme v žiadnom prípade nemôže uspokojiť ich nároky. Inak sa na takéto ponuky pozerajú ľudia starší, napríklad nad päťdesiat rokov. Vzdelanie – nevzdelanie, postavenie – nepostavenie, rodinu živiť treba. A tak sa stane, že z učiteliek sú predavačky a z riaditeľov taxikári.
Pre liberálnu ekonómiu je to učebnicový príklad, že trh vyrieši problémy sám od seba. Skrátka takíto zamestnanci „sklopia uši“ a idú pracovať. Práca ako práca. No a čo že doteraz riadili ľudí a teraz akurát tie autá? Pracujú, odbremenili štát od výdavkov, ponuka si našla dopyt. Hotovo. Má však byť toto riešenie? Prispôsobenie sa trhu práce natoľko, že sa naša práca obmedzí len na zdroj príjmov a nič viac?
Na úrade práce
Ľudia, ktorí sú bez zamestnania, sú spravidla registrovaní na úrade práce. Úlohou úradov práce je v prvom rade nájsť takémuto nezamestnanému vhodné zamestnanie. To, aké definuje zákon len prívlastkom „vhodné“, a tak záleží na úsudku pracovníkov úradov práce. Uchádzač o zamestnanie je pritom povinný takúto ponuku prijať, inak ho môžu vyradiť z evidencie a stratí tak nárok na podporu v nezamestnanosti či dávky v hmotnej núdzi. Preto sa môže stať, že sa na tri mesiace ocitne uchádzač o zamestnanie mimo evidencie. A to len preto, že daná ponuka sa mu zdala nevhodná. Ťažko však hovoriť vo všeobecnej rovine, keď sa daný problém týka konkrétnych nezamestnaných.
Napriek tomu treba konštatovať, že platové očakávania nezamestnaných klesajú a sú tak náchylnejší prijať aj prácu určenú pre nižšie kvalifikovaného pracovníka. V súčasnosti aj internetový prieskum portálu Profesia.sk konštatoval, že nezamestnaní očakávajú nižšie platy. Aj to svedčí o tom, že zrazu sú nezamestnaní ochotní prijať aj menej kvalifikovanú prácu, akú mali pred tým. Znova však dosť záleží od vzdelania a oblasti, v ktorej chcú pracovať. Podľa internetového portálu Profesia.sk napriek kríze najviac zvýšili svoje platové nároky takí, ktorí sa zaujímali o pozíciu vrátnika, recepčného, fakturanta, obchodného manažéra a marketingového pracovníka. Tiež vyššie platové nároky mali napríklad v Košickom kraji, menej rástli tieto nároky v Bratislavskom, Banskobystrickom alebo Trenčianskom kraji.
Pohľad ekonómov
Hľadanie nie vhodného, ale skôr „akéhokoľvek“ pracovného miesta sa stane o chvíľu na Slovensku realitou pre väčšinu nezamestnaných. Alebo aspoň pre tých, ktorí pracovať chcú. Inak hrozí, že rozšíria rady dlhodobo nezamestnaných. A tí už aj pred krízou tvorili podľa štatistík viac ako 50 percent všetkých ľudí bez práce.
A nezmení sa to ani v nasledujúcich rokoch. Po prudkom páde HDP a raste miery nezamestnanosti sa počet ľudí bez práce u nás vyšplhal na vyše 300-tisíc. Kto očakáva oživenie ekonomiky a návrat k hodnotám ekonomických ukazovateľov z rokov 2007 a 2008, mýli sa. Samotná OECD vo svojich správach a prognózach upozorňuje členské štáty na nebezpečenstvo rastu štrukturálnej nezamestnanosti a z toho vyplývajúcej dlhodobej nezamestnanosti. Podľa prognózy vypracovanej ekonómom Pavlom Kárászom v októbri tohto roku by aj v roku 2012 malo byť bez práce stále takmer 300-tisíc ľudí, z toho až 200-tisíc dlhodobo. Oživenie skrátka nebude znamenať automaticky návrat k rekordným rastom HDP a poklesu nezamestnanosti. A tomu budú musieť aj nezamestnaní prispôsobiť svoju ponuku práce.
Do evidencie úradov práce totiž v nasledujúcich mesiacoch pribudnú aj navrátilci zo zahraničia. Konkurencia na strane ponuky práce sa tak ešte zvýši a jazykovo vybavení ľudia so skúsenosťami s prácou „vonku“ budú mať navrch. Pre mnohých nezamestnaných to bude znamenať ešte väčší problém nájsť si prácu, upadnutie do letargie, príchod do dlhodobej nezamestnanosti a zvýšené výdavky štátu na odstraňovanie takýchto sociálnych a hospodárskych dôsledkov. A pre viacerých bude naozaj nevyhnutnosť pracovať na pozícii, ktorá nezodpovedá ich vzdelaniu a pracovným skúsenostiam.
Ako sa s tým vyrovnáme?
S touto situáciou sa budú musieť vyrovnať jednak občania, jednak nadchádzajúca vláda. V dôsledku nedostatku pracovných miest a vysokého počtu nezamestnaných bude štátny rozpočet zaťažený ešte viac a tak súčasný deficit nemusí byť historicky najvyšší. Sociálna poisťovňa, ale ani Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR nebudú mať z čoho platiť toľké roky nezamestnaných. A je otázne, či budú mať peniaze na podporu vytvárania nových pracovných miest a na programy pomoci nezamestnaným vrátiť sa do pracovného života.
Problémy s nezamestnanosťou nás naozaj ešte len čakajú. Budú ich musieť riešiť samotní nezamestnaní, ale aj štát. Nikto si ich zatiaľ však nevšíma. Všetci asi dúfajú, že hospodársky rast to „spraví za nás“. Kto si však potom vezme na zodpovednosť tie davy nezamestnaných? A možno to budú potom už takí nezamestnaní, ktorým sa neušli ani tie „podradné“ povolania. Čo potom?
Ad: Minimálna mzda
Zvyšovanie minimálnej mzdy máme za sebou. V Slove sme sa tejto téme venovali niekoľko týždňov a priestor dostali všetky zainteresované strany. Dovoľte však ešte jednu krátku poznámku k tejto téme. Začiatkom novembra sa v médiách objavili informácie o hromadnom prepúšťaní v Makyte Púchov. O prácu nanešťastie príde vyše 600 zamestnancov, najčastejšie vo veku nad 40 až 45 rokov. Dôvodom je rozhodnutie zahraničného investora presunúť výrobu do mzdovo menej náročného regiónu. Za týmto rozhodnutím stojí najmä pokles záujmu o poťahy na sedačky do áut, ktoré Makyta šila pre automobilky. Konateľ spoločnosti v telefonickom rozhovore s redaktorom denníka SME uviedol, že jednou z príčin je aj nedávne rozhodnutie vlády zvýšiť minimálnu mzdu o 4 percentá.
Na prvý pohľad to vyzerá ako rukolapný dôkaz o škodlivosti zvyšovania minimálnej mzdy pre slovenskú ekonomiku. Presun textilného priemyslu do oblastí ako je Čína a celá juhovýchodná Ázia však nie je žiadnou novinkou. Ide o odvetvie, ktoré v rámci globalizácie zobrali tieto krajiny pod svoje „príliš lacné“ ochranné krídla a nemá zmysel konkurovať miestnej cene pracovnej sily. Tvrdiť, že zvýšenie minimálnej mzdy vyhnalo z ekonomiky odvetvie, ktoré by tak či tak od nás skôr či neskôr odišlo, neznamená argumentovať.
Hromadné prepúšťanie a strata pracovných miest je pre ľudí z regiónov len ďalšia smutná správa, preto si naozaj nemôžeme dovoliť úplne bagatelizovať vplyv minimálnej mzdy na zamestnanosť. Ak by bolo práve tak diskutované budúcoročné zvýšenie dôvodom, ktorý má zvyšovať mieru nezamestnanosti, nebudeme ani na týchto stránkach bezhlavo obhajovať takýto krok. Opak je však pravdou. V samotnom článku denníka SME, ktorý má titulok „Makyta prepustí 654 ľudí. Dôvodom je aj rast minimálnej mzdy“ sa v závere uvádza: „Zamestnanci v Púchove nechceli povedať, či zarábajú minimálnu mzdu. So zvyšovaním minimálnej mzdy však súhlasia.“ Platy sú biedne. Nezodpovedajú ťažkej práci, ktorú robíme“, uviedli pracovníci.
Nebudeme si klamať, médiá sa skrátka delia na pravicové a ľavicové. Každé má za sebou majiteľov a blízke skupiny, ktoré sledujú najmä svoje záujmy. Preto snaha presvedčiť čitateľov, že minimálna mzda spôsobila prepúšťanie, je prirodzená. Každý chce mať skrátka pravdu. Ale netvárme sa potom, že to, čo čítame sú objektívne informácie. Nie sú, sú to informácie naklonené podnikateľskému sektoru, ktoré však autori vydávajú za objektívne. A to nie je fér. Je to ako ponúkať výrobok a neuvádzať jeho zloženie. To môže mať v určitých prípadoch fatálne následky na zdravie. V prípade médií to zas môžu byť fatálne dôsledky na spoločnosť. Odkrývanie karát by nám uľahčilo diskusiu, a nie len tú o minimálnej mzde.
