Vláda pristúpila na návrh odborov

Rokovania o zvýšení minimálnej mzdy neboli ešte nikdy také vyčerpávajúce, ako v tomto roku. Vláda nikdy nespochybňovala oprávnenosť požiadavky na jej zvyšovanie aj v čase krízy. Na druhej strane však musí robiť mimoriadne kroky, lebo sme v mimoriadnej situácii. V konečnom dôsledku akceptovala návrh odborárov a rozhodla proti požiadavke zamestnávateľov.

Akokoľvek ľavicová vláda si nemôže dovoliť viesť permanentnú vojnu so zamestnávateľmi. Nie bezdôvodne. Tripartitné rokovania o úprave minimálnej mzdy si zo strany vládnych predstaviteľov vyžiadali obrovskú dávku ústretovosti a trpezlivosti.

Márne úsilie o dohodu

Vláda ani na chvíľu neuvažovala, že by sa minimálna mzda nezmenila. Aj keď je pravda, že kríza znižuje mnohé životné náklady, vláda sa drží filozofie, že občania nenesú za hospodársky pokles vinu. Naopak, „vďaka“ neoliberálnemu modelu, ktorý sa vláda usiluje krok po kroku meniť a budovať sociálny štát, si hlavné zisky z obdobia hospodárskeho rastu pripísali majitelia firiem. Je neprípustné, aby teraz, keď sa „rozdeľujú“ straty, stáli zamestnávatelia až na konci radu a všetko si „zlízli“ pracujúci, prípadne štát. Vláda je tiež jedným zo sociálnych partnerov, ale je zrejmé, že nie je rovná zamestnávateľom a ani odborom. O väčšine z toho, o čom rokuje tripartita, musí aj tak napokon rozhodnúť vláda, ktorá však zastupuje celé Slovensko, nielen jednu jeho časť. V tom spočíva hlavný rozdiel v porovnaní s odborármi či zamestnávateľským zväzom. Vláda teda musí brať do úvahy názory jedného i druhého sociálneho partnera. Napokon, nenesie zodpovednosť len za pozíciu pracujúcich, ale aj za výkonnosť ekonomiky. Je preto prirodzené, že aj v prípade rokovaní o minimálnej mzde sa vláda usiluje v prvom rade o kompromis. Pochopiteľne, ľavicová vláda a ľavicoví ministri majú zväčša bližšie k požiadavkám odborov.

Zabrániť prepúšťaniu

Napokon, doterajšie rozhodovanie vlády v kľúčových otázkach to jednoznačne potvrdzuje: žiadna z doterajších vlád nevychádzala odborom v ústrety do takej miery ako súčasná. Žiadna doterajšia vláda nemala také dobré vzťahy s odbormi ako terajšia. A doteraz nezískavali odbory od vlády toľko, ako je tomu dnes.

Zo strany zamestnávateľov však bola hrozba jasná – ak sa minimálna mzda zvýši, budeme musieť prepúšťať. Je prirodzené, že vláda hľadala v čase globálnej hospodárskej krízy riešenie, ktoré zamestnancom pomôže, preto nechcela spustiť vlnu prepúšťania. Príklad Makyty Púchov ukazuje, že zamestnávatelia sa nebudú rozpakovať zneužiť ani polovičné zvýšenie minimálnej mzdy, aby zvalili zodpovednosť za vlastné neúspechy na vládu. Majú odbory takú silu, aby v spoločnosti zvrátili negatívne pôsobenie zamestnávateľov na verejnú mienku?

Vláda napokon akceptovala posledný návrh, ktorý jej odborári predložili. Naozaj však nemôže za to, že ani s kompromisom zamestnávatelia nesúhlasili. Prijaté rozhodnutie znamená, že pracujúci neprídu ani o jediný cent zo zvýšenia minimálnej mzdy. Druhú polovicu dostanú budúci rok k tomu, čo im podľa zákona pripadne. Nový minimálny plat nebude nižší než požaduje zákon, ale zvýši sa v dvoch krokoch. A pracujúci ľudia dostanú všetko, čo im patrí.

Autor pracuje na úrade vlády