Oslavy novembra: vytváranie legendy
V rozhlase odvysielali o nežnej revolúcii "svedectvo" ženy, ktorá mala pred dvadsiatimi rokmi 39 rokov. Spomínala, ako 17. novembra s napätím a po chrbte behajúcim mrazom sledovala v televízii otrasné zábery, na ktorých policajti bili nevinných študentov. Lenže v skutočnosti sa v televízii tieto zábery objavili až o vyše týždňa neskôr. Namiesto svedetva ponúkla táto pani legendu. A presne tak vyzerali celé "oslavy" Novembra 1989.
Výpoveď dnes už bezmála 60-ročnej Banskobystričanky odvysielal Slovenský rozhlas v sobotu ráno v relácii určenej deťom, ktorú deti aj nakrúcali. Hľadali svedectvá, lebo ony sa na udalosti spred 20 rokov pochopiteľne pamätať nemôžu. Menej pochopiteľné už je, keď sa prekrútené „svedectvá“ ponúkajú aj dospelým, ktorí si to obdobie pamätať môžu. Pravdaže, ak chcú.
Ako VOSR
Vytváranie legiend o nástupe k moci je súčasťou upevňovania svojho postavenia zo strany každého nového režimu. Je to jeden zo základných nástrojov ideologického boja, ktorého cieľom je nástup k moci romantizovať, a tým dávať novej moci pevné morálne základy. V modernej dobe musí v takejto legende dominovať „vôľa ľudu“ a predstavitelia novej moci sú vykresľovaní ako jej „avantgardní“ nositelia, ktorí proti predošlej moci bojovali systematicky a „hrdinsky“ aj predtým. V rozhodujúcej chvíli sa postavili na čelo „oslobodzujúcich sa“ más. Vytváranie „revolučných legiend“ má za úlohu vysvetliť prevrat predovšetkým z morálneho hľadiska, odsúdiť padajúci režim ako zločinecký a nastupujúci postaviť na piedestál. Nová moc nemôže nikdy pripustiť, že pád tej predošlej nebola jej zásluha, že jej pričinenie nemuselo byť rozhodujúce, a najmä, že sa pri boji nepoužívali najčestnejšie praktiky – napríklad lož alebo spolupráca s vybranými predstaviteľmi predošlej moci. Stratila by sa tak časť zásluh, ale aj potrebný revolučný pátos. Hoci v praktickom živote neraz akceptujeme, že účel svätí prostriedky, pri vytváraní „revolučných legiend“ je to neprípustné – motivácia i konkrétne činy revolucionárov musia byť vždy čisté ako čerstvo napadaný sneh.
To, čo z médií zaznievalo posledné dva týždne, malo obdobu vari iba v prednovembrových oslavách VOSR, alebo Víťazného februára 1948. Dookola sa opakujúce masírovanie mozgov, historická „pravda“, ktorá nemá oporu v historických faktoch, zamlčiavanie vlastných zlyhaní, ale aj mien, ktoré sa už nehodia. Cieľom takéhoto spracúvania verejnej mienky nebýva len presviedčanie tých, ktorí si pamätať nemôžu, ale predovšetkým tých, ktorí si pamätať môžu, aby si radšej nepamätali... Alebo, aby si spomienky „upravili“ do želanej podoby. Skutočne nejde o nič nové – rovnaké vytváranie legiend, rovnaké prekrúcanie historickej pravdy a zamlčiavanie historických faktov využíval aj totalitný komunistický režim.
Bez diskusie
Samozrejme, kritici tohto postoja budú namietať, že v totalitnom komunistickom režime by tieto riadky nikdy neuzreli svetlo sveta v povolenom periodiku. Nie je to však ako vyznamenanie pre demokratickú spoločnosť predsa len málo? Veď si úprimne priznajme, že opozičné tlačoviny vychádzali pred rokom 1990 vo väčšom náklade, ako dnes vychádza Slovo, v technickými možnosťami obmedzenej podobe im pomáhali aj zahraničné rozhlasové stanice, pluralitu dopĺňala možnosť sledovať aspoň v pohraničí nemecky (a ku koncu aj maďarsky) vysielajúce televízie. „Oslavy Novembra ‘89“ však tento rok ponúkli oveľa viac podobností s prednovembrovým režimom než odlišností – a to je alarmujúce.
Drvivá väčšina médií totiž nevytvorila priestor pre skutočnú diskusiu. A čo je ešte horšie, diskusné relácie, dokumentárne filmy, spomienkové programy – to všetko slúžilo vytváraniu legendy, pri ktorej sa zamlčiavalo množstvo faktov. Jediným polemickým príspevkom, ktorý som zachytil, bola repríza filmu Polojasno na slovenskej Dvojke, ktorý vznikol na motívy knihy študentského zástupcu v parlamentnej vyšetrovacej komisii pre udalosti zo 17. novembra 1989. Václav Bartuška v nej nedvojzmyselne naznačuje, že scenár 17. novembra, ale aj mnohé z toho, čo nasledovalo po ňom, vznikol „v dielni“ komunistickej ŠtB.
Najväčším šokom osláv „demokratickej revolúcie“ však bol pre mňa hysterický útok na ľudí, ktorí našli odvahu verejne spochybňovať oficiálnu legendu o nežnej revolúcii a jej hlavných politických aktéroch. Vrcholom nechutnosti bola karikatúra v sobotnom vydaní jedného denníka, ktorá nielen vykresľuje jeho vkus, ale predovšetkým dokazuje, ako vnímajú dnešní „demokrati“ praktický význam slova demokracia.
Prepisovanie histórie
Predstava, že šikanovaním za názor je iba zatváranie za mreže či naháňanie nositeľa iného názoru po súdoch, je chybná. Reakcia veľkej časti médií a „lídrov“ nežnej revolúcie na kritické verejné vystúpenia mi pripomenula reakciu už zhnitého a nefunkčného komunistického režimu na Niekoľko viet, či ešte predtým na autorov dokumentu Bratislava nahlas. Verejné osočovanie, označovanie nositeľov iného názoru za zločincov, zosmiešňovanie a „zhadzovanie“ pred verejnosťou, útoky na osobnú česť ďaleko presahujúce akokoľvek liberálne hranice slušnosti a kultúrnosti – presne to isté, čo sme zažili v predošlých dňoch, poznáme z čias „komunistickej totality“. Bola to reakcia režimu, ktorý si (už) nemohol dovoliť oponentov bezhlavo zatvárať za mreže, tobôž proti nim viesť inscenované súdne procesy, ale ešte stále na nich mohol aspoň podlo a zákerne útočiť v „prostriedkoch masovej komunikácie“.
Súčasťou lživej legendy je aj „vymazávanie“ ľudí, ktorých dnešné názory sa nehodia vytváraniu obrazu o úspešnej revolúcii proti ľavici ako takej. Presne tak, ako z pamätnej fotky zo „Staromáka“ vymazali Vlada Clementisa (hoci jeho baranica na Gottwaldovej hlave zostala), Česká televízia opakovane odvysielala dokument o disidentoch, v ktorom sa ani raz neobjavilo meno Petra Uhla. Dokonca ani v momentoch, keď komentár hovoril o Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS), ktorý založil práve P. Uhl. A dokonca práve v súvislosti s VONS komentár spomenul vyše štvorročné väzenie Václava Havla, ale Uhlov päťročný pobyt za mrežami ostal mimo tohto dokumentu.
Aj v slovenských médiách dostávali priestor rôzni českí „revolucionári“ a disidenti, ale Petr Uhl sa objavil iba v Hospodárskych novinách. Jeho vyjadrenie o tom, že „ja som sa marxizmu nevzdal“, myslím, dáva dostatočnú odpoveď, prečo sa do legendy pravičiarov o „Víťaznom novembri“ tento kedysi „prominentný“ antikomunistický disident, nehodí. A rovnako jeho upozornenie, že november 1989 „priniesol aj veľmi veľa nespravodlivosti, väčšiu sociálnu diferenciáciu, ale aj veľa biedy jednotlivým ľuďom a skupinám ľudí, to je tiež pravda.“
Komunistickí partneri
Oslavy Novembra ’89 navyše poukázali, ako veľmi sa novodobí „demokrati“ podobajú na niekdajších komunistických „revolucionárov“. Osobitné oslavy, vyhradené výlučne pre vyvolených, odmietanie pripomenúť si výročie spoločne s názorovými oponentmi je prejavom čistého boľševizmu, aký sa u nás presadzoval po roku 1948, keď sa noví mocipáni aj verejným dištancovaním usilovali ukázať, kto je „zlý“ a musí byť ostrakizovaný. Je priam trápne, že „novembroví revolucionári“ dnes odmietajú vystúpenia Milana Čiča a Rudolfa Schustera, ktorých pred 20 rokmi nielenže akceptovali ako partnerov, ale na kandidátke Verejnosti proti násiliu (VPN) v prvých slobodných voľbách s otvorenou náručou vítali.
Terajšie odmietnutie M. Čiča a R. Schustera je len ďalším krokom vo vytváraní legendy o nekompromisných antikomunistických revolucionároch – lenže pravda je taká, že pri svojej ceste k moci bez problémov ako partnerov, či dokonca ako spolupracovníkov akceptovali aj dovtedajších predstaviteľov totalitnej moci a to takých, ktorí dokonca pôsobili na vplyvných miestach.
Problém je v tom, že ich úloha sa v demokratickej spoločnosti mala skončiť postupným a pokojným odovzdaním moci. Za odmenu ešte mohli dostať nejaké teplé miestečká, ktoré nie sú veľmi na očiach verejnosti (R. Schuster odišiel robiť veľvyslanca do Kanady), ale už sa nemali pliesť do demokratickej politiky. Kritické názory verejnosti na ponovembrový vývoj a v jeho zrkadle meniaci sa pohľad na prednovembrovú éru by tak zostali iba v polohe krčmových lamentácií, ale bez reálnej politickej alternatívy by neohrozili mocenské ambície „mužov novembra“.
November – boj o moc v KSČ Schuster, Čič či Čalfa boli teda pre revolucionárov akceptovateľní iba ako poslušní prisluhovači, v momente, keď sa z nich stali sa samostatní aktéri (inej) politiky, stali sa neprijateľnými relikviami zločineckého režimu. Je signifikantné, že práve na prelome rokov 1989 a 1990 (keď napr. všetci vymenovaní odhadzovali členské preukazy KSČ) „revolucionári“ na nich neútočili a nekritizovali ich ani zďaleka toľko ako dnes. Tieto útoky, ako aj útoky na Pašku a Fica, sú však len úsilím očistiť sa vo vlastných očiach a zvýrazniť vlastné „revolučné“ zásluhy. Priznať, že na prechode moci sa v tom čase nemalou mierou podieľali aj Schuster s Čičom, ale i Gašparovič s Mečiarom, by znamenalo vzdať sa výlučnosti a z nej vyplývajúceho práva hlásať jedinú pravú demokraciu a to, ako má a nemá vyzerať.
Je veľmi pravdepodobné, že sa pravdu o samotnom 17. novembri 1989 nikdy nedozvieme. Je totiž veľmi pravdepodobné, že sa to nikdy nebude hodiť tým, ktorí by do udalostí na pražskom Albertove, ale predovšetkým na pražskej Národnej triede a bezprostredne po nich mohli vniesť skutočné svetlo. Čosi naznačil vtedajší študent Bartuška v knihe a filme Polojasno, čosi nedávno v Slove poradca posledného socialistického premiéra Oskar Krejčí. Niet pochýb, že v zákulisí vtedajšieho vedenia KSČ prebiehal tuhý mocenský zápas, niet pochýb, že československé komunistické vedenie bolo pod silným tlakom z Moskvy, niet pochýb, že v polovici roku 1989 už bolo každému jasné, že Praha a Bratislava sa ocitajú v tuhej medzinárodnej izolácii. A niet pochýb, že údajnú mŕtvolu na Národnej triede zahral agent ŠtB.
O. Krejčí už dávno vyslovil tézu, že od roku 1988 bolo jasné, že režim padne, otázne zostávalo len to, ako sa odovzdanie moci uskutoční. Je málo pravdepodobné, že vo vtedajšom mocenskom aparáte bol jediný, kto si to uvedomoval. Navyše interné prieskumy verejnej mienky signalizovali, že ani v samotnej komunistickej strane už nie je odhodlanie biť sa za prežitie režimu. Nebolo by až takým šokujúcim prekvapením, keby sme raz zistili, že 17. november 1989 bol zinscenovaný nejakým (aparátnickým) krídlom vedenia KSČ s cieľom odstrániť jeho vtedajších politických lídrov, čo malo umožniť „reformy“, ktoré by viedli k modifikovanému zachovaniu moci v prospech komunistov.
Nežná bola ľudová
Samozrejme, to sa týka naozaj iba samotného 17. novembra 1989, možno ešte pár dní po ňom, keď sa naplno rozbehli verejné aktivity opozície bez akejkoľvek protiakcie komunistického mocenského (i bezpečnostného) aparátu. Všetko ostatné nepochybne bola revolúcia – spočiatku spontánna ľudová, neskôr (celkom prirodzene) už spontánna menej, aj menej ľudová. Na tom nie je nič zlé, lebo revolúcie sú vždy spojené s politickým prevratom a nové politické poriadky zavádzajú konkrétni ľudia, s konkrétnymi záujmami, ktoré sa navyše v priebehu času modifikujú, upravujú, či úplne menia. Svedkami takéhoto vývoja sme boli aj my v Československu. Svedkami prirodzeného, normálneho etablovania kapitalistického systému. S jeho pozitívnymi i negatívnymi stránkami.
Napriek tomu, že aj vytváranie, budovanie, šírenie a upevňovanie legendy o príchode novej garnitúry k moci je prirodzenou súčasťou tohto vývoja, neznamená to, že túto legendu musíme všetci jednotne a bez výhrad prijať. Dosiahnuť sa to nepodarilo ani totalitným režimom, v demokratickom je takéto úsilie absolútne neakceptovateľné. Ba dokonca i nebezpečné, lebo robí zločincov z ľudí, ktorí si „dovolia“ slobodne ponúkať iný názor, inú interpretáciu dejinných udalostí. Pritom je príznačné, že nikto P. Pašku alebo R. Fica neobvinil zo lži alebo z prekrúcania historických faktov o Novembri ’89. Ich „vina“ spočíva len v inom (vlastnom) hodnotení.
Monológ „mocných“
Holé zadky a vyplazené jazyky ľuďom v skutočnosti ukazujú práve tí, ktorí si výročie nežnej revolúcie „pripomínajú“ nevkusnými útokmi a ponižovaním ľudí, ktorí si v demokratickej spoločnosti „dovolia“ mať iný názor. Kritika a ostrakizovanie či zosmiešňovanie sú rozdielne veci. Verím, že aj v tom spočíva „odkaz novembra“, že je legitímne, ak v spoločnosti existujú rôzne názory a rôzne hodnotenia historických udalostí a že nositelia týchto rôznych „pohľadov na vec“ budú medzi sebou diskutovať a nie bojovať.
Dialóg bol jednou z kľúčových požiadaviek prvých dní a týždňov nežnej revolúcie. Bola to požiadavka „bezmocných“ voči „mocným“. Keď sa mocenská situácia otočila, požiadavka na dialóg potichu zanikla. A dnes to vyzerá tak, že z dialógu sa stal monológ. Monológ, ktorý sa zmenil na kázanie o tom, ako má vyzerať demokracia, čo je a čo nie je demokratické a kto je, a kto nie je demokrat.
Nežná revolúcia bola aj moja. Aj ja som stál na námestí, organizoval študentské diskusie na škole, roznášal letákovú Zmenu, dokonca do nej prispieval. November ’89 bol pre mňa najmä odhaľovaním pravdy o režime a jeho koreňoch, ktorá bola dovtedy takmer neprehľadne zakrytá legendami. Legendami o VOSR, o SNP a protifašistickom odboji, o februári 1948 a auguste 1968, ale aj o „imperializme“ a protikomunistickej opozícii. Akceptovaním novej legendy – o Novembri ’89 – by som napľul na všetko, čo si na nežnej revolúcii cením.
Autor pracuje na úrade vlády
Článok vyjadruje jeho osobné názory
