Reklama
Reklama

Vlastenectvo v kontexte európskej integrácie

Téma vlastenectva sa v súčasnosti stala najmä zásluhou legislatívnej iniciatívy Slovenskej národnej strany (návrh Zákona na podporu vlastenectva) v NR SR stredobodom mediálnej pozornosti.
Počet zobrazení: 970
4509-12_14-ilustracna foto-daskar-m.jpg

Téma vlastenectva sa v súčasnosti stala najmä zásluhou legislatívnej iniciatívy Slovenskej národnej strany (návrh Zákona na podporu vlastenectva) v NR SR stredobodom mediálnej pozornosti. Verejné i politické diskusie o tejto téme boli aj v iných štátoch, ba podobný zákon je súčasťou ich právnych noriem a uplatňuje sa v každodennej realite občianskeho života.

Vlastenecký zákon majú aj Američania a niektoré európske štáty, diskusia o vlastenectve sa v súčasnosti otvorila vo Francúzsku. Na Slovensku môže byť o to zaujímavejšia, že naša spoločnosť nemá dostatok historických skúseností so samostatným štátnym zriadením, s realizačnými možnosťami a limitmi štátnej idey. Reflexia vlastenectva ponúka aj širšie diskusné kontexty na také témy ako patriotizmus a nacionalizmus, identita občanov k vlastnému štátu, verejnoprávne médiá a vlastenectvo, školský model výchovy k modernému vlastenectvu a iné.

Pri uvažovaní o vlastenectve nemožno vynechať ani aktuálnu eurointegračnú problematiku. Diskusie o modernej podobe integrovanej Európy totiž uviazli v komunikácii medzi občanmi a politikmi. Tam sa najčastejšie otvárajú sociálno-ekonomické témy, menej otázky o duchovnej, resp. konštitucionálnej podobe európskej integrácie. Dôkazom tejto viac-menej fragmentarizovanej, kampaňovitej a politicky nedostatočne otvorenej diskusie na uvedené témy je napríklad aj zvláštna podoba českej cesty k podpisu Lisabonskej zmluvy, alebo budúcnosť politickej pozície funkcie prezidenta a ministra zahraničných vecí Európskej únie.

Konfederácia, alebo federácia EÚ?

V každom prípade otvorila dôležitú eurointegračnú otázku: je konfederatívne usporiadanie pre Európsku úniu výhodnejšie z hľadiska kvality medzikultúrnej, resp. interpolitickej komunikácie ako jeho federatívny variant? Inak povedané, má konfederatívne usporiadanie oproti federatívnej koncepcii väčšie predpoklady realizovať – v rámci členských štátov Európskej únie – cielené pluralistické a humanistické prístupy v kultúrnej politike, zapájanie rozličných menšinových skupín občanov na všetkých troch úrovniach – kultúrnej, občiansko-politickej a sociálno-ekonomickej? Vzhľadom na to, že táto otázka mieri aj na vlastenectvo ako modernú citovú hodnotu súčasného človeka, pokúsim sa k nej zaujať postoj.

Európa má vo svojom politickom vedomí silno zakorenené vedomie národno-štátnej entity a demokratických inštitúcií v rámci hraníc národných štátov. Súčasne sa konfrontuje s viacsmernou víziou spoločných európskych hodnôt, s globálnou ekonomikou, multikulturalizmom, ideou kozmopolitného štátu a s rozličnými modelmi vzťahu národa a štátu.

Na základe skúseností tých postsocialistických štátov, ktoré realizovali federálny model štátnopolitického usporiadania, sa ukazuje ako rizikový etnický faktor medzikultúrnej komunikácie, ktorý z úvah o európskej identite nemožno vynechať. Tieto štáty, vrátane Slovenskej republiky, prešli obdobím etnoteritoriálnej socialistickej federácie, kde sa rozvíjala dvojitá politicko-kultúrna identita – k federálnemu štátu a k národu, ktorý bol jeho súčasťou. Štátna identita sa zabezpečovala politicko-ideologickými, propagandistickými a mocenskými nástrojmi a národná identita zasa etnokultúrnymi nástrojmi. Odstránením politicko-ideologických, propagandisticko-formalizovaných a mocenských nástrojov sa uvoľnil priestor na etnokultúrnu a etnoteritoriálnu, resp. etnopolitickú mobilizáciu. Tam, kde sa nekryli etnokultúrne hranice s etnoteritoriálnymi hranicami vznikli spory ústiace do rozličných prejavov nacionálnej neznášanlivosti s vojnovými dôsledkami (bývalá Juhoslávia). Doznievanie tohto transformačného procesu dnes možno vidieť v kosovskom probléme, ktorý je príkladom toho, ako môže v nefunkčnom federalistickom štátnopolitickom modeli etnokultúra menšinového etnika vytlačiť etnokultúru väčšinového etnika za jeho etnoteritoriálne hranice a nárokovať si na samostatnú politickú jednotku medzinárodného práva.

Skrytá Pandorina skrinka

Vychádzajúc aj z tohto poznania prikláňame sa k názorom, ktoré zdôrazňujú, že v prípade transformácie integrovanej Európy do federatívnej inštitucionálnej formy (Európskeho národného štátu) by sa výrazným spôsobom oslabili terajšie politické hranice štátnopolitických útvarov, čím by sa vytvoril vážny rizikový faktor medzikultúrnej, osobitne medzietnickej komunikácie. Poznatky z etnogenézy tvorby národných štátov v rámci Európskej únie dávajú určité signály, že federálny model usporiadania Európy by priniesol renesanciu etnizujúcich koncepcií usporiadania Európy, vznikli by podmienky na uskutočnenie cieľov politickej agendy mnohých primordiálnych etnických resentimentov (idey starého, resp. veľkého národa a podobne). Pre skupinovo definované politiky s etnoteritoriálnymi nárokmi by sa utvoril realizačný priestor, ktorý by v konečnom dôsledku mohol nastoliť otázku dezintegrácie európskeho politického spoločenstva. Nanovo a pravdepodobne aj radikálne by sa otvorila otázka vytvárania autonómnych štruktúr na etnickom základe, čo považujem za jednu z priamych ciest etnizácie európskej spoločnosti, za začiatok nových etno-kultúrnych separatizmov, ktoré by podstatne narušili medzikultúrny dialóg, princíp rovnosti príležitostí, pluralitnú verejnú diskusiu o spôsobe tvorby občiansko-politickej a sociálno-ekonomickej európskej integrácie. Uvedená koncepcia by mohla viesť aj k tvorbe, resp. renesancii obranných reflexov malých národov. Na začiatku dlhej integračnej európskej cesty by mal stáť moderný konfederačný princíp, ku ktorému EÚ smeruje svoju inštitucionálnu podobu. Vyplýva to aj z faktu, že Európa, na rozdiel od USA, nemá víziu dominantného národa. Európa je spojením starých historických národov, národných štátov a moderných civilizačných integračných ideí. Konfederačný model viac rešpektuje osobitosti etnogenézy európskych národov a štátov, ich jazykovú rôznosť a ďalšie etnoidentifikačné znaky národných kultúr a štátov. Vďaka medzinárodne prijatej legislatíve v oblasti menšinovej politiky môže pozitívne ovplyvňovať vývoj národnej identity, moderného vlastenectva, menšinových procesov, najmä vývoj etno-kultúrnych charakteristík národnostných menšín, ale aj úspešne riešiť radikalizmus a jeho prejavy či dilemu medzi rozvojom etnokultúrnej identity individuálnych príslušníkov menšín a ich občiansko-politickou a sociálno-ekonomickou integráciou do politického spoločenstva v rámci členských štátov EÚ. Tieto majú flexibilné politické, inštitucionálne a administratívne nástroje na realizáciu opatrení zaisťujúcich nediskrimináciu vo všetkých oblastiach života.

Kvalita spolužitia závisí od kvality komunikácie

Inštitucionálna podoba EÚ je nateraz pracovným variantom moderného konfederalizmu. Nemá ešte vypracované spoľahlivé a účinné obranné politické mechanizmy na dôsledky krajných primordiálnych etno-kultúrnych prejavov, na čoraz sofistikovanejšie etnopolitické diskurzy, na rôzne formy falošnej nacionálnej psychológie a iné negatívne javy brániace modernite kultúrnej komunikácie. Práve preto sa nazdávame, že medzikultúrna modernita, ktorá je predpokladom úspešnej EÚ, potrebuje efektívne formy dialógu politikov s odbornou a laickou verejnosťou. Od kvality ich komunikácie bude závisieť kvalita inštitucionálneho integračného európskeho projektu, ktorá bude citlivá k jeho osobitostiam štátnopolitického a etnokultúrneho charakteru.

Slovenská republika je mladý štát, ktorý na pozadí procesov globalizácie, europeizácie a regionalizácie musí hľadať kvalitatívne nové podoby súdržnosti. Tie by mali byť produktívnou silou, z ktorej by mali mať osoh všetci občania SR i politické spoločenstvo EÚ. K podobám modernej vlasteneckej súdržnosti patrí predovšetkým kvalitatívne rozvinutie občianskeho potenciálu slovenskej spoločnosti v jeho piatich základných zložkách – demokratickej, vedomostnej, činnostnej, asociačnej a delegatívnej, a to na úroveň moderných európskych štandardov. To však predpokladá nastavenie priorít nielen v osobnostnom občianskom potenciáli, ale predovšetkým vo vládnych rozhodnutiach. V tejto súvislosti by treba upozorniť najmä sociálnu, vzdelanostnú a politickú zložku občianskeho potenciálu.

V prvom prípade mám na mysli skvalitnenie sociálneho občianstva najmä cielene zameranou štátnou podporou regionálneho rozvoja, solidárnejšou participáciou na rozdeľovaní národného produktu, úpravou daňovej politiky štátu, spoluprácou formálnych štruktúr miestnych samospráv, inštitúcií regionálneho trhu práce, ako i inštitúcií regionálneho vzdelávania a rekvalifikácie, realizáciou projektov perspektívnych odvetví v regióne, ich príslušnou podporou na miestnej, národnej a nadnárodnej úrovni. Výsledok takejto politiky by sa mal prejaviť najmä v odstraňovaní extrémnych sociálnych nerovností, rozdielov v rozvoji regiónov a vo vyššej miere participácie multietnického spoločenstva na rozvoji miestnej demokracie a tým aj na politickej zodpovednosti za osud štátu.

V súvislosti s druhým transformačným cieľom sa do popredia vysúva vzdelanostná dimenzia občianstva. Za základnú výhodu sa všeobecne považuje synergický, resp. multiplikačný efekt. Prejavuje sa pozitívnou zmenou kvality všetkých troch dimenzií a potenciálov občianstva. V činnostnom potenciáli ide o zvýšenie produkcie sociálneho kapitálu, o naakumulovanie civilizačných kompetencií, ktoré sú potrebné na zvládnutie rozhodujúcich cieľov slovenskej spoločnosti v 21. storočí. Ďalej ide o zvýšenie miery kritickej občianskej vnímavosti vo verejnej sfére, o zvýšenie citlivosti na riešenie otázok spravodlivosti a jej sociálneho a etnopolitického rozmeru. V asociačnom potenciáli je vedomostným činiteľom pozitívne zasiahnutá najmä oblasť politického, právneho, mravného, historického, etnického, ekologického a environmentálneho vedomia. Výsledkom je zvýšenie miery racionálneho rozhodovania v politicko-straníckej a spolkovej činnosti občana, v práci občianskych hnutí, v jeho profesionálnej statusovej pozícii a podobne. V delegatívnom potenciáli sa potvrdili pozitívne účinky vzdelania na schopnosti občana fungovať v politickom systému modernej demokracie.

Vzdelaný občan ocení triezvy jazyk

Z uvedeného je zjavné, že vzdelanostný potenciál občianstva je kapitálom, do ktorého by štát mal investovať predovšetkým. Vzdelaný občan vie dostatočne rozlíšiť aj hodnotové parametre etnického princípu. Skôr uprednostní triezvy jazyk etnickej komunikácie pred jazykom povznesenej nacionálnej eufórie. Jeho väzby na spoločnosť sa vyznačujú zväčša uvedomelou lojalitou. Dokáže rozpoznať, kedy je národná identita daná občanovi z jeho osobnej kultúry, v dôsledku jeho etnického sebaobjavovania, kedy môže byť vyvolaná vonkajšími okolnosťami, napríklad dominantnou etnopolitickou ideológiou, etnickými konfliktami, politickými programami nacionálnych politických strán, nevyváženou vládnou politikou preferovania záujmov štátotvorného etnika, národnonihilizačnými tendenciami a podobne. Občan s vyspelou osobnou kultúrou a vedomostným potenciálom nemá problémy pochopiť, že politika, ak chce byť úspešná vo veľmi komplikovanej a ľudsky citlivej etnokultúrnej oblasti, nesmie vnucovať etnopolitické diskurzy, pretože výrazne posilňuje krajne primordiálny rozmer etnicity ústiaci do rozličných nacionalistických úchyliek, vrátane deformovaného patriotizmu.

Vlastenectvo nie je verejný potlesk

Občan s nízkym vzdelaním a vysokým stupňom primordializmu má problém rozpoznať vlastenectvo od kvázivlastenectva. Patriotizmus zvyčajne spája s vyprázdneným gestačným ideologickým národovectvom. Vlastenecký cit nemá ukotvený v hĺbke svojho intelektu, ale v ornamentálnych, manifestačných gestách, vo vznešených heslách, vyhláseniach, manifestoch, hlasných vlasteneckých výkrikoch čakajúcich na verejný potlesk. Vlasť obyčajne vníma cez rodové stereotypy, symbolické texty, hymnické popevky, sľuby vernosti, prípadne známe historické osobnosti, ktoré z nedostatku objektívnych informácií buď glorifikuje, alebo démonizuje. S iným typom predstieraného vlastenectva sa možno stretnúť v školskom výchovno-vzdelávacom procese. Výchova k vlastenectvu nie je vždy prirodzená. Precizuje sa zvyčajne len štátna forma vlastenectva, pričom v edukačnom procese sa do popredia dostáva tematický materiál ilustrujúci dejiny štátnej idey. Dominuje teda jazyk vedomostí, ktorý sa dotýka žiaka či študenta v podobe učiva, resp. súboru vedomostí dejinného charakteru, nie v podobe percepčne tvorivých prístupov k interpretácií historicky náročnej látky. Vedomostná, objektivizujúca, materiálovo rozsiahla, encyklopedická a nekritická intencia nedáva priestor na vertikálny, teda argumentatívny a kritický prienik do komplikovaných mechanizmov histórie stavby štátnej idey. Z tohto pohľadu je pre tvorbu moderného vlasteneckého citu nedostatočným riešením.

Politická zložka sa týka najmä prehĺbenia úrovne politického občianstva, politickej kultúry a politického vedomia. Kultivácia týchto troch úrovní politickej zložky pozitívne vplýva na kultiváciu vlastenectva a ďalších pozitívnych hodnôt etnického vedomia občanov aj na kvalitu ich medzietnickej komunikácie.

Slovensko potrebuje vyspelú občiansku verejnosť s rozvinutou škálou individuálnych a kolektívnych identít, vrátane silnej štátnej identity. Len takáto verejnosť bude občiansky súdržná, vlastenecky sebavedomá, pripravená otvorene diskutovať o budúcich podobách európskej integrácie.

Autorka vedie Inštitút politológie Filozofickej fakulty univerzity v Prešove

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama