Súmrak Oranžovej revolúcie
Ak sa doteraz zvyklo hovoriť, že revolúcie majú svoj začiatok, ale nikdy sa nekončia, po prezidentských voľbách na Ukrajine to akosi prestáva platiť. Prvým kolom volieb, ktoré bolo 17. januára, sa končí éra doterajšieho prezidenta Viktora Juščenka. Skončil neslávne, až na piatom mieste, keď ho podporilo len okolo päť percent voličov. Oranžová revolúcia dospela do svojho posledného štádia, aby sa pomery na Ukrajine dostali tam, kde boli pred ňou. Už po prvom kole prezidentských volieb je evidentné, že voliči chcú na uplynulých päť rokov čo najskôr zabudnúť. Najväčšiu dôveru si opäť získal opozičný líder Viktor Janukovyč, ktorého podporilo vyše 35 percent voličov. Ako paradox ukrajinskej politiky možno označiť fakt, že to bol práve tento politik, kvôli ktorému prepukla Oranžová revolúcia. Vo voľbách koncom roku 2004 síce zvíťazil tesnou väčšinou v oboch kolách, ale jeho oponent Viktor Juščenko, ktorého tvár zjazvená následkom údajnej otravy dioxínom sa stala jedným zo symbolov revolúcie, dokázal svojich prívržencov nielen zmobilizovať, ale ich aj udržať v uliciach Kyjeva a požadovať ďalšie kolo volieb. Juščenko vtedy postupoval presne podľa scenára takzvaných farebných revolúcií, ktorý mu priniesli, spolu s finančnou podporou, experti z Európy a USA. Oranžové oblečenie zjednotilo všetkých Janukovyčových odporcov, ktorí v Juščenkovi a jeho prozápadnej orientácii videli prísľub skorého blahobytu. Vtedy sa dostala do popredia aj Julia Tymošenková preslávená nielen svojimi plamennými prejavmi, ale aj svojím účesom rozšíreným medzi ukrajinskými vidiečankami v prvej polovici 20. storočia. Imidž zabral. Popri Juščenkovej zjazvenej tvári sa jej vrkoč obkrútený okolo hlavy stal ďalším symbolom Oranžovej revolúcie. Tandem Viktor – Julia Eufória po skončení opakovaných volieb nemala vtedy v niektorých častiach sveta konca-kraja. Ukrajina sa podľa nich vymanila z objatia Ruska a povolebný tandem Viktor – Julia nasmeroval krajinu na západ, do Európy. Aspoň to tak vyzeralo. Prezident Juščenko vyškolený v USA, odkiaľ pochádza aj jeho terajšia manželka, chcel ísť ešte ďalej a dal si do programu aj vstup do NATO, pričom zároveň stavil na ukrajinský nacionalizmus. Bol to prvý príznak slabej politickej vízie štátnika ignorujúceho fakt, že až 30 percent obyvateľstva žijúceho na východe a juhu považuje ruštinu za svoj rodný jazyk. Navyše sa tu počas dlhej existencie Sovietskeho zväzu následkom migrácie vytvoril silný prepletenec rodinných a priateľských vzťahov s Ruskom, ktorý zvýrazňuje aj spolupatričnosť k pravosláviu a podobnej kultúrnej tradícii. Stačí jednoduchý pohľad na farebnú mapu volebných výsledkov hlavných politických strán, aby bolo evidentné, že nacionalistická a výlučne prozápadná politika Viktora Juščenka ohrozila samotnú súdržnosť Ukrajiny. Preto sa nemožno čudovať, že tandem Viktor – Julia vydržal iba osem mesiacov. Po nezhodách a vzájomnom obviňovaní z nekompetentnosti a korupcie musela Tymošenková opustiť post premiérky a odísť do opozície. Vrátila sa až po parlamentných voľbách v roku 2007, keď bývalí „oranžoví“ opäť sformovali vo Verchovnej rade (parlamente) koalíciu, ktorá poskytla vláde tú najtesnejšiu väčšinu jedného hlasu. Ani toto manželstvo z rozumu netrvalo dlho. V auguste 2008 Juščenko obvinil Tymošenkovú zo zrady národných záujmov, lebo vraj nedostatočne podporovala Gruzínsko v jeho vtedajšej krátkej vojne s Ruskom. Tymošenková vtedy prejavila viacej politickej prezieravosti, lebo keď vlna emócií opadla, ukázalo sa, že podstatný podiel na vyvolaní tohto konfliktu mal práve Juščenkov spojenec, gruzínsky prezident Michail Saakašvili. Spojenectvo medzi hrdinami Oranžovej revolúcie sa definitívne skončilo v septembri 2008, keď sa Tymošenková spojila s Janukovyčom, aby presadili v parlamente obmedzenie prezidentových právomocí. Plynová kríza a jej následky O zvyšok podpory v zahraničí prišiel prezident Juščenko v januári 2009, keď následkom jeho sporu s Moskvou o cene plynu časť Európy mrzla a konzekvencie v podobe obmedzenia výroby a následného ekonomického poklesu odnieslo aj Slovensko. Volanie po obnove dodávok plynu prúdiaceho cez Ukrajinu bolo márne, osobné intervencie politikov (vrátane prezidenta Ivana Gašparoviča) priamo v Kyjeve nepomáhali a Juščenko si tým pohneval mnohých európskych politikov, slovenských nevynímajúc. Zašiel dokonca až tak ďaleko, že aj dohodu o plyne, ktorú v Moskve dosiahla Tymošenková a ktorú privítala celá uzimená Európa, označil za porážku Ukrajiny. Mnohé udalosti sa ukážu v pravom svetle až s odstupom času, keď sa objaví ich skutočný pôvodca. Preto sa aj táto plynová kríza teraz považuje za snahu prebudiť z letargie európske krajiny, ktoré dovtedy podporovali americký strategický plán na vybudovanie plynovodu Nabucco prepravujúci plyn do Európy zo Strednej Ázie cez Kaukaz a Turecko veľmi laxne. Lenže, kríza paradoxne urýchlila aj plány na vybudovanie dvoch nových ruských trás plynovodu (Severný tok a Južný tok), ktoré obchádzajú Ukrajinu, Bielorusko, pobaltské krajiny a Poľsko. Na Juščenkovu protiruskú politiku tak doplatí nielen Ukrajina, ale, žiaľ, aj Slovensko ako tranzitná krajina dlhodobo profitujúca z prepravy ruského plynu. Do druhého kola bez jasného víťaza Výsledky prvého kola volieb naznačujú, že najväčšie šance na získanie postu prezidenta má Viktor Janukovyč, ale nemožno vylúčiť aj prekvapenie. Julia Tymošenková totiž získala oveľa viac hlasov, ako predpovedali prieskumy. Jej konkurentovi preto na víťazstvo nemusí stačiť ani 10-percentné zaostávanie za víťazom prvého kola. O budúcom prezidentovi Ukrajiny zrejme rozhodne to, ku ktorému kandidátovi sa priklonia voliči porazených kandidátov. Jednoduchá matematika by v takom prípade dávala väčšie šance Tymošenkovej. Otázkou ostáva, čo urobia voliči Serheja Tyhypku, ktorý prekvapujúco získal až 13 percent hlasov a skončil ako tretí. Krátko pred voľbami totiž vyhlásil, že ak nepostúpi do druhého kola, bude pokračovať v kariére opozičného politika a nepodporí ani jedného kandidáta. Ukrajina počas uplynulých piatich rokov prežila búrlivé obdobie. Politická nestabilita prispela k tomu, že okrem Oranžovej revolúcie musela pretrpieť aj ostrý politický boj počas dvoch parlamentných volieb. Vlády a ministri sa striedali častejšie ako ročné obdobia, politici vytvárali najčudnejšie koalície, v ktorých sa spájali bývalí nepriatelia proti svojim bývalým spojencom. Politický chaos sprevádzala hospodárska nestabilita zvýraznená vlani ešte aj svetovou krízou a 15-percentným hospodárskym prepadom. K tomu treba prirátať aj značne rozšírenú korupciu na všetkých úrovniach. Na Ukrajine je tradíciou, že za najlepšiu cestu k vlastnej prosperite sa považuje vstup do vysokej politiky. Preto ani jeden z kandidátov na prezidenta nemôže povedať, že trpí nedostatkom, ako ním trpí väčšina ich voličov. Tymošenková bude naďalej obviňovať Janukovyča, že je bábkou v rukách priemyselnej oligarchie, ale ona sama sa nezbaví prezývky „plynová princezná“, lebo miliardy, ktoré vlastní, pochádzajú práve z jej často pochybných obchodov s plynom, prečo si istý čas pobudla aj vo väzení, ale nakoniec dokázala svoju nevinu. Opäť tandem Viktor – Julia? Ak Ukrajina po rokoch chaosu a tvrdého politického súperenia niečo naozaj nevyhnutne potrebuje, tak je to pokoj a stabilita. Problém spočíva v tom, že v súčasných podmienkach ju môžu zabezpečiť len obaja prezidentskí kandidáti dohromady a ich zázemie v parlamente. Na presadenie nejakej zmysluplnej vízie majú vo Verchovnej rade dostatok hlasov iba Janukovyčova Strana regiónov a Blok Julie Tymošenkovej. Preto ani po druhom kole volieb, bez ohľadu na to, kto zvíťazí, nemožno vylúčiť prezidentsko-premiérsky tandem Viktor – Julia alebo Julia – Viktor. Na rozdiel od nacionalistu Viktora Juščenka majú Viktor Janukovyč a Julia Tymošenková, napriek rozdielnej politickej minulosti, aj veľa spoločného. Obaja sú za integráciu do Európy, ale zároveň za pragmatické, ba až priateľské vzťahy s Ruskom. Ani jeden z nich nechce, aby sa Ukrajina stala členom nejakého vojenského zoskupenia. Otázkou je, či nájdu zhodu v otázke postoja k rusky hovoriacim obyvateľom Ukrajiny. Zatiaľ čo Janukovyč je za uzákonenie dvoch štátnych jazykov na celom území, Tymošenková by skôr privítala, keby takáto dvojjazyčnosť bola iba na východe a juhu, kde je prevaha Rusov evidentná. Samotná Moskva si od oboch kandidátov udržiava rovnaký odstup. Možno to považovať za svojské poučenie z vlastných chýb. Pred piatimi rokmi to bol ruský prezident Vladimir Putin, ktorý sa dosť neobratne zamiešal do volieb tým, že otvorene podporoval Janukovyča, a potom spolu s ním znášal trpkosť porážky. V súčasnosti tak v Moskve ako aj v Kyjeve silnie presvedčenie, že pragmatickým prístupom a normálnymi vzťahmi bez vypätého nacionalizmu a emócií dokážu viac. Najmä, keď je energetická závislosť Ukrajiny od Ruska evidentná a zrejme takou aj dlho zostane.
