Politika last minute
Hovorí sa, že prezidenti robia vo svojom prvom volebnom období takú politiku, aby boli zvolení ešte raz. Až v druhom volebnom období, keď už nie sú pod tlakom prieskumov a tešia sa na politický dôchodok, robia to, čo chceli naozaj. Najnovšie udalosti napovedajú, že existuje aj tretia možnosť. Niektorí politici robia v posledných dňoch svojho úradovania také skutky, ktoré by nemali robiť nikdy. Príklad takejto „politiky na poslednú chvíľu“ nám v nedávnych dňoch poskytli dvaja štátnici, o ktorých sa v uplynulých rokoch hovorilo len v superlatívoch a boli nádejou pre Európu: odchádzajúci chorvátsky prezident Stipe Mesič a prezident Ukrajiny Viktor Juščenko, ktorý vo voľbách neuspel. Mesičova hrozba Stipe Mesič tesne predtým, ako si občania Chorvátska zvolili za prezidenta sociálneho demokrata Iva Josipoviča, znížil trest Sinišovi Rimcovi odsúdenému na osem rokov väzenia za zločiny proti srbským civilistom. Nepochopiteľný skutok v čase, keď sa hovorí, že všetky zločiny nedávnych balkánskych vojen treba nielen vyšetriť, ale aj spravodlivo potrestať. Mesič tým neskončil. Iba dva dni pred voľbami pricestoval na oficiálnu návštevu Kosova. Vyslovil sa za ďalšie uznávanie jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova, za čo ho prezident Fatmir Sejdiu pochopiteľne odmenil Zlatou medailou nezávislosti. Možno si dať otázku, prečo chcel Mesič ešte pred odchodom do histórie zvýšiť napätie v regióne západného Balkánu, namiesto toho, aby odišiel ako uznávaný štátnik. Musel predpokladať, že v Srbsku jeho čin neostane bez ozveny a že ho nepochopia ani doma v Záhrebe, kde ho varovali, aby „nesypal soľ do hlbokej srbskej rany“. Ako konštatovala chorvátska novinárka Jelena Lovrič, Mesič „stratil cit pre diplomatické balansovanie. Uprednostnil vzťahy s Kosovom na úkor tých so Srbskom“. Tým sa však Mesičova politika na poslednú chvíľu neskončila. Krátko na to pohrozil Balkánu novou vojnou. Reagoval tým na vyhlásenia bosniansko-srbského premiéra Milorada Dodika, ktorý chce uskutočniť referendum o podpore Daytonskej mierovej dohody. Zmluva z roku 1995 ukončila síce vojenský konflikt v Bosne, ale rozdelenie správy krajiny medzi Republiku Srbskú a chorvátsko-moslimskú federáciu možno považovať len za dočasné a už vonkoncom nie trvalé usporiadanie pomerov v Bosne a Hercegovine. Mesič svojimi vyhláseniami a činmi rozbúril málo stabilnú hladinu emócií na Balkáne, sťažil situáciu novému prezidentovi, ale nepomohol tým ani sebe, ani Chorvátsku. Juščenkov hrdina Dosluhujúci ukrajinský prezident Viktor Juščenko dostal v nedávnom prvom kole volieb iba niečo vyše päť percent hlasov. Nemožno pochybovať, že národ ho odmietol. Napriek tomu sa rozhodol v ešte posledných kŕčoch prezidentovania udeliť posmrtne titul hrdinu Ukrajiny Stepanovi Banderovi, nacionalistickému lídrovi, ktorého časť obyvateľstva, najmä tá na západe krajiny, síce uznáva ako hrdinu, ale zvyšok Ukrajiny a sveta ho považuje za kolaboranta s nacistami a vojnového zločinca. Napokon, je všeobecne známe, že má na svedomí masové vyvražďovanie Židov, Poliakov, ako aj volynských Čechov. Bandera je dobre známy aj u nás, lebo krátko po vojne si jeho banda musela cez ČSR prestrieľať cestu do západného Nemecka. Neobišlo sa to bez obetí z radov obyvateľstva. Juščenko vyznamenaním Banderu nezvýšil len napätie vo vlastnom štáte, ale vedome pracuje na jeho rozdelení. Na východe Ukrajiny nemôžu jeho čin chápať inak, ako najlepší príklad toho, aký je Juščenko v skutočnosti. Že svojím rozhodnutím podráždi Moskvu, s tým zrejme počítal. Lenže „hrdina“ Bandera tým podráždi aj Poliakov, ktorých prezident, Lech Kaczyński, bol v posledných rokoch nepochybne Juščenkov najvernejší spojenec. A nemôže predpokladať porozumenie ani na Slovensku či v Čechách. Juščenko tvrdil, že chce doviesť Ukrajinu do Európskej únie a NATO. Svojím činom „politiky last minute“ presvedčil svet skôr o tom, že ak je niekto za vstup do NATO a proti Moskve, neznamená to, že naozaj vyznáva princípy, ktoré sa od neho vyžadujú.
