Sen, ktorý sa práve plní

Zimné olympijské hry sú od soboty v plnom prúde. Ich dejiskom sa stal Vancouver. O najvýznamnejšie medzinárodné zápolenie v zimných športoch sa mesto uchádzalo už v roku 1976. Vtedy však vyhral rakúsky Innsbruck. Kanada sa v tom roku síce stala domovom olympijských hier, ale letných, v Montreali. Zimné sa uskutočnili až v roku v roku 1988 v Calgary, v provincii Alberta. Vancouverčania zvyknú hovoriť, že Boh stvoril svet za šesť dní, ale ani ten siedmy neoddychoval. Vtedy vraj vybudoval ich mesto na brehu Tichého oceánu. A naozaj ho mnohí považujú spolu s Riom de Janeiro a Sydney za najkrajšie veľkomesto. Nej­de iba o subjektívny pocit. Organizácia Spojených národov vyhlásila Vancouver viackrát za mesto s najlepšími podmienkami na život na našej planéte. Na Vancouver sa nezabúda Prepracovaní a zaneprázdnení ľudia z USA, ale aj z Európy často utekajú na dovolenku do Kanady, aby tu, v tichu očarujúcej prírody našli znova silu, ktorú v uponáhľanom svete stratili. A Kanaďania? Tí zase radi trávia leto či zimu v provincii Britská Kolumbia. Ale aj jar či jeseň so skutočne červenými javorovými listami sú tu nezabudnuteľné. Ja som si vychutnal Vancouver s jeho okolím v lete, a doteraz naň rád spomínam. V roku 1778 slávny škótsky moreplavec ­James Cook na svojej tretej, poslednej zámorskej výprave podcenil krásu prírody a bohatstvo, ktoré mu severovýchodné pobrežie Pacifiku ponúkalo. Ešte šťastie, že na palube lode Resolution mal múdreho mladého dôstojníka Georgea Vancou­vera, ktorého tento kút Ameriky očaril. V roku 1792 sa sem vrátil a pričlenil panenskú krajinu k britskej korune, ktorej súčasťou je dodnes. Netušil, že budúce veľkomesto raz pomenujú po ňom. Diamant na pobreží Pacifiku Mesto sa začalo naplno rozvíjať až v 60. rokoch 19. storočia. Lovci kožušín, zlatokopovia, drevorubači a obchodníci tu našli otvorenú náruč „ukecaného Jacka“ (Gassy Jack), ktorý sem ako prvý prikotúľal desiatky sudov s whisky a s ňou aj dobrú náladu. Jeho krčmu vraj postavili za rekordných 24 hodín. Doteraz tu na jeho počesť stojí nielen pomník, ale celá stará štvrť sa volá Gastown. V roku 1887 sem dorazil i prvý osobný vlak z Montrealu. Vancouver, prezývaný aj diamant na pobreží Paci?ku, sa postupne dobrusoval, až nadobudol súčasnú podobu. Všade je neuveriteľne čisto, bezpečne. Napríklad v roku 2007 mesto vyhlásili za 10. najčistejšie na svete. V lete sú na každom kroku kvety. V parkoch rastú palmy, ktoré ani na zimu neprenášajú do oranžérií, takže som si musel skorigovať predstavy o studenej Kanade. Priemerná teplota v januári dosahuje 6 a v júli 20 stupňov Celzia. Viaceré zábery vyzerajú, akoby ich nafotografovali na francúzskej Riviére. Ihličnaté stromy, najmä cédre, sa týčia až do výšky 80 metrov. Husté porasty na okolitých kopcoch, ale aj v bezprostrednej blízkosti mesta poskytujú útočisko množstvu divokej zveri. Veveričky behajú i po chodníkoch v obytných štvrtiach a do záhrad často zavítajú medvedíky čistotné. Pod parou proti času Mnohí poznajú Vancouver prostredníctvom médií ešte z roku 1986, keď sa tu konala svetová výstava EXPO. Odvtedy sa päť plachiet Canada Place, ktoré pripomína operu v austrálskej Sydney, stalo dobrým východiskom na prechádzky do najbližšieho okolia. Priamo v centre kotvia obrovské zaoceánske parníky a niekoľkoposchodové luxusné výletné lode. Vancouver sa totiž pýši štvrtým najhlbším prírodným prístavom. Hydroplány zase sprostredkujú unikátny pohľad z oblakov na mesto, ktoré dostalo do vienka tak veľa, že by toho bolo nadostač aj pre ďalších desať. Napriek 2,4 milióna obyvateľov (tretie najväčšie sídlo v Kanade) pôsobí mimoriadne pokojne. Dokonca aj v pracovných dňoch tu vládne dovolenková atmosféra. Mnohí Kanaďania sa sem presťahovali z Toronta či Montrealu vzápätí po svojej prvej návšteve. Všetkým merajú čas unikátne hodiny, ktorých ručičky asi jediné na svete poháňa para. Okrem množstva vynikajúcich múzeí, zaujme architektonický skvost – knižnica. Ak v nej nelistujete v niektorom z jej printových zázrakov, tak aspoň cez sklené steny môžete pozorovať tých, čo nielen čítajú, ale aj pokojne spia s hlavou na stolíku. Rodisko Greenpeace Nenájdete veľa miest, kde môžete doobeda plachtiť na jachte a popoludní sa lyžovať na zasnežených úbočiach. Množstvo zelene citlivo zakomponovali medzi mrakodrapy. Prvý tu postavili v roku 1909. Spočítať tie súčasné je zložité, no uniknúť z ulíc do lesa či parku nebýva problém. Mimochodom, v roku 1971 tu založili svetoznámu organizáciu radikálnych ochrancov prírody Greenpeace. Časť Stanleyho parku s plochou 405 hektárov tvorí dažďový les. Európanov tu okrem obrovského akvária zaujme predovšetkým Les totemov, ktoré sem pozvážali z celej západnej Kanady. Dáva tušiť nielen predkolumbovskú históriu krajiny, ale aj hrdosť na dedičstvo po indiánskych predkoch. Vancouver je zmes tvárí rozličných farieb, výzorov, náboženstiev a národov. Získal punc mesta slobody a voľnosti. Vysoká miera tolerancie je zárukou života s úsmevom na tvári i v srdci. Kanaďania zo západného pobrežia berú všetko s úsmevom. A majú hlboké sociálne cítenie. Stačí si všimnúť, čo urobí predavačka, keď jej z vydaných peňazí necháte pár drobných. Mince vloží do sklenej gule, čo stojí takmer pri každej pokladnici. Takýmto jednoduchým spôsobom prispievajú Vancouverčania na choré deti. Telesne postihnutých tu stretnete takmer všade – v obchodoch, na plavárni, v autobuse alebo kine. Bez akýchkoľvek bariér. Hádam nikde v Amerike nemajú takú starostlivosť ako práve tu. Od moru k nebu po diaľnici Lyžiarske disciplíny XXI. zimných olympijských i následných paraolympijských hier sa konajú v rekreačných centrách Richmond a Whistler, ktorý väčšina známych športových časopisov považuje za najlepšie zimné stredisko v celej Severnej Amerike. Dokonca lepšie ako Aspen v Spojených štátoch amerických. Leží 77 míľ severne od Vancouveru, s ktorým ho spája nová diaľnica More – nebo vybudovaná v prepočte za pol miliardy eur. Vo Whistleri žije približne desaťtisíc stálych obyvateľov. Ale pracuje tu aj množstvo mladých ľudí z Britskej Kolumbie, Austrálie a Európy. Ročne sem zavíta vyše dvoch miliónov návštevníkov, najmä lyžiarov a horských cyklistov. Tunajšia olympijská dedina v týchto dňoch hostí okolo 2 500 športovcov v alpských, nordických a kĺzavých disciplínach, trénerov a funkcio­nárov. Moderná história Whistleru sa začala v roku 1962, keď štyria podnikatelia z Vancouveru rozbehli výskum celej oblasti s tým, že tu raz usporiadajú olympijské hry. Rekreačné stredisko pre verejnosť síce sprístupnili už o štyri roky, ale konečný zámer sa im podarilo uskutočniť takmer až o pol storočie. Autor je prezident Kanadsko-slovenskej obchodnej komory v Bratislave Zdroj fotografii: Archív Hagiel