Deväť desaťročí prvej scény
Zvyk pomenúvať najvýznamnejší divadelný súbor ako národné divadlo je vlastný najmä slovanským národom. Česi si svoju ,,Zlatú kapličku“ postavili v roku 1881, Slováci získali divadlo s titulom národné až v novom štátnom útvare, v Československej republike. Slovenská inteligencia bola v dôsledku maďarizácie natoľko zdecimovaná, že inštitúcia, ktorá sa usadila vo vtedajšom bratislavskom Mestskom divadle, po dlhé roky nemala slovenský ráz. Účastinárska spoločnosť Družstvo SND angažovala pre reprezentatívnu scénu Jeřábkovu východočeskú divadelnú spoločnosť, ktorá 1. marca 1920 otvorila svoju prvú sezónu v Bratislave predstavením Smetanovej opery Hubička. Na druhý deň nasledovala dráma bratov Mrštíkovcov Mariša a po nej česká opereta Maharadžov miláčik. Balet sa predstavil Delibesovou Coppeliou 20. mája. SND si dodnes udržalo trojsúborový charakter. Zanikla iba opereta odchodom na Novú scénu v roku 1946. Vývoj inštitúcie bol od samého začiatku až po výstavbu modernej budovy na nábreží Dunaja plný problémov, ale aj očividných úspechov. Najprv súkromné, potom štátne Po rozpačitých svojpomocných začiatkoch sa SND dostalo do súkromných rúk, najprv významného českého skladateľa a dirigenta Oskara Nedbala (1923 –1930). Po jeho tragickom konci, na ktorom sa podpísali aj finančné problémy, viedol divadlo podnikateľ Antonín Drašar. Exponovaním obľúbených operiet vykrýval finančné straty operného a činoherného súboru. Podpora štátu bola vtedy nedostatočná. Ešte koncom 30. rokov vládny príspevok predstavoval sotva pätinu dotácie pražského Národného divadla. Pod egidu štátu prešlo SND úplne až v roku 1940. Po oslobodení si časť činoherného súboru „odskočila“ na pár rokov do novozaloženej Novej scény. Činohra postupne získala priestory Divadla P. O. Hviezdoslava (1955) a Malej scény (1962) ponechajúc historickú budovu na Hviezdoslavovom námestí opere a baletu. Na čele SND sa v povojnovom období vystriedali Andrej Bagar, Ivan Teren, Ivan Turzo, Ján Kákoš, Ivan Petrovický, Miloš Pietor, Dušan Jamrich a Silvia Hroncová, na ktorej definitívneho následníka sa ešte stále čaká. Nielen národné, aj slovenské V momente vzniku SND Slovensko nemalo pripravené umelecké kádre. Najskôr sa s týmto hendikepom vyrovnala činohra, v rámci ktorej necelý rok (1921/22) pôsobil zájazdový súbor tzv. marška s prevahou slovenských hercov. V Bratislave Jeřábkovi herci síce už v roku 1920 ako gesto zahrali Tajovského jednoaktovky a v nasledujúcom roku v slovenskom preklade Gogoľovho Revízora, no výraznejší nástup slovenčiny na javisko znamenal až príchod manželov Borodáčovcov v roku 1924. Odvtedy sa vo väčšine sezón približne 40 percent repertoáru hralo v slovenskom jazyku. V roku 1929 sa Janko Borodáč stal šéfom činohry. V roku 1932 došlo k jej rozdeleniu na slovenský (v poetike skôr konzervatívny) a český (vďaka režisérovi Viktorovi Šulcovi modernejší) súbor. Posledný raz zaznela z javiska čeština ako ,,domovský jazyk“ po vyhlásení slovenskej autonómie v novembri 1938. Ťažšie sa slovakizoval operný súbor. Prvou operou v slovenčine bol Massenetov Kaukliar u Matky Božej (1924), potom uviedli prvé dve slovenské opery – Bellovho Kováča Wielanda (1926) a Detvana od Figuša Bystrého (1928). Od polovice 30. rokov sa popri nevydarených pokusoch Jozefa Rosinského o slovenskú operu (Mataj, Matúš Trenčiansky) v slovenčine hrávali len málo reprízované opery viacerých slovanských skladateľov. Prvými slovenskými opernými umelcami boli speváci Helena Bartošová (v SND od 1924) a Dr. Janko Blaho (1926). Početnejší prísun domácich interpretov nastal až v 30. rokoch (na Slovensku naturalizovaný Arnold Flögl, Štefan Hoza, Margita Česányiová, Mária Kišoňová-Hubová atď.). Odchodom časti českých umelcov v roku 1938 sa súbor celkom slovakizoval. Celý repertoár sa bleskovo preložil do slovenčiny s levím podielom dramaturga Hozu. Nastúpila ďalšia generácia spevákov i prvý slovenský dirigent Tibor Frešo. Aj operetný súbor začal systematickejšie uvádzať inscenácie v slovenčine až v roku 1935, keď sa na repertoár dostali diela domácich autorov Jána Móryho a najmä Gejzu Dusíka. Popri hosťovaní českých operetných hviezd (Oldřich Nový, Jára Pospíšil) bol ťahúňom súboru František Krištof-Veselý. Opereta bola skvelým odrazom pre opernú kariéru Hozu i Česányiovej, ale aj pre českú šansonierku Ljubu Hermanovú a neskôr medzinárodnú operetnú hviezdu Jarmilu Kšírovú. Dnes slovenčina plne zaznieva takmer len z činoherného javiska, hoci nie tak ľubozvučne ako v časoch Viliama Záborského a Evy Kristínovej. Operný repertoár sa hrá v jazykoch originálu, kým zastúpenie slovenského je mizivé. Najvýraznejšie osobnosti Na rozdiel od opery činohru vždy najviac profilovali režiséri. Obrovský skok k profesionalizácii SND urobil Borodáč, hoci jeho ľpenie na realistickej Stanislavského metóde sa neskôr stalo brzdou. Štafetu prevzali modernisti inšpirovaní českým i ruským avantgardným divadlom – vo verejnosti dnes málo známy Ferdinand Hoffman (po vojne emigroval do Argentíny) a Ján Jamnický. Historickými zostávajú Hoffmanove inscenácie Barčovho Mastného hrnca či Martákovej Jánošíka, Jamnického réžie Wilhelma Tella a Tanca nad plačom. V 50. rokoch v ich práci pokračovali Jozef Budský (Ivanov, Príhoda na brehu rieky, Pieseň našej jari), Tibor Rakovský (Život Galileiho) a Pavol Haspra (Po páde), v komediálnej rovine Karol L. Zachar (Vejár, Veselé paničky z Windsoru). Jedinečnú garnitúru predstavovali herci Július Pántik, Viliam Záborský, Mikuláš Huba, Martin Gregor, Gustáv Valach, Karol Machata, Ladislav Chudík, Ctibor Filčík, Jozef Króner, Hana Meličková, Mária Kráľovičová atď. Na umeleckom raste operného súboru majú najväčšiu zásluhu českí dirigenti Milan Zuna, Oskar Nedbal (1923 – 1930) a Karel Nedbal (1928 – 1938). Druhý z nich zaviedol hosťovanie súboru vo Viedni, Prahe a podnikol s ním zájazd do Španielska (1924). A naopak, do Bratislavy pritiahol svetových skladateľov, aby tu dirigovali svoje opery (Mascagni, Richard Strauss) a najjagavejšie spevácke hviezdy Viedne (Slezák, Néhmetová), Prahy (Destinnová, Mařák) i svetových metropol (Šaljapin). Zásluhy jeho synovca sú zasa v dramaturgii (opusy Mozarta a Wagnera, druhé uvedenie Šostakovičovej Ruskej Lady Macbeth mimo Ruska). S výbornou úrovňou hudobných naštudovaní v oblasti réžie spočiatku držali krok len práce šéfa českej činohry Šulca v spolupráci so scénografom Františkom Trösterom. V povojnovej ére nemožno zabudnúť na dirigentské trio Tibor Frešo, Gerhardt Auer, Ladislav Holoubek, niekoľkoročné pôsobenie Zdenka Košlera (1971 – 1976) a naposledy dve éry šéfdirigenta Ondreja Lenárda. V oblasti opernej réžie sa nedá zabudnúť na Miloša Wasserbauera. Po ňom v opere dlho vládlo režisérske trio Miroslav Fischer, Július Gyermek, Branislav Kriška. Novšie nazeranie na opernú réžiu najviac artikuloval Jozef Bednárik v pamätnom Faustovi (1989). Skvelý sólistický ansámbl v 60. rokoch tvorili tenoristi Andrej Kucharský, Imrich Jakubek, Gustáv Papp, Jiří Zahradníček, barytonista Bohuš Hanák, basisti Gejza Zelenay a Ondrej Malachovský, sopranistka Margita Česányiová a altistka Jaroslava Sedlářová. V nasledujúcich rokoch ich nahradili Peter Dvorský, Sergej Kopčák a ďalší. Škoda, že SND si nedokázalo udržať hviezdy typu Lucie Poppovej či Edity Gruberovej. Baletný súbor najprv usmerňoval Achille Viscusi (1923 – 1931), z ďalších významných choreografov treba spomenúť člena Ďagilevovho baletu Maximiliana Fromana, Miroslava Kůru a Stanislava Remara. Od 1945 celé polstoročie významne ovplyvňoval výtvarnú stránku inscenácii SND Ladislav Vychodil. Repertoár a konfrontácia so svetom V historickom prehľade činoherného repertoáru dominujú zo svetovej klasiky Shakespeare, Moliére a Ibsen, z domácej tvorby Stodola, Karvaš, Tajovský a Solovič. Najviac repríz dosiahlo Bryllovo legendárne Maľované na skle, Simonovi Zlatí chlapci, Tajovského Ženský zákon a Zacharove Veselé paničky z Windsoru. Z hľadiska kvalitatívneho okrem titulov spomínaných pri režiséroch treba vyzdvihnúť Sartrovho Diabla a Pána Boha i viaceré (najmä Pietorove) inscenácie ruskej klasiky, najmä Čechova. Dramaturgia, v ktorej najdlhšie pobudol Anton Kret, zvlášť pohotovo reagovala na niektoré svetové „hity“ (Miller: Po páde, Dürrenmatt: Fyzici, Albee: Kto sa bojí Virginie Woolfovej). Na Malej scéne sa darilo, ale bez diváckej odozvy, absurdnej dráme. V opere od orientácie na českú a taliansko-francúzsku operu sa od polovice 50. rokov – s výnimkou krátkeho dramaturgovania Jána Szelepcsenyiho – prešlo jednoznačne k uvádzaniu talianskych opier, predovšetkým Verdiho a Pucciniho, hoci v počte repríz stále vedie Smetanova Predaná nevesta. Len pomaly sa spláca dlh voči opere 20. storočia, čo súvisí s konzervativizmom bratislavského publika. V počte titulov je najhranejším Slovákom Ján Cikker, v počte predstavení jasne vedú Suchoňove diela Krútňava a Svätopluk. Najuvádzanejšou operetou bola Nedbalova Poľská krv, najuvádzanejším baletom Čajkovského Labutie jazero. Prvá slovenská divadelná scéna za 90 rokov svojej existencie privítala také významné zahraničné súbory, ako boli v opere milánska La Scala (1933), londýnske Sadlers´ Wells (1965), moskovský Boľšoj teatr (1973) či Komická opera z Berlína (1981), ale aj Dvorského speváckych kolegov zo svetových javísk (Freni, Capuccilli). V Bratislave hosťovali činoherné súbory: viackrát moskovský MCHAT, parížsky Théatre national populaire (1955 s Gérardom Philipom), Berliner Ensemble (1958), londýnsky Old Vic (1962, s Zeffirelliho Romeom a Júliou), Comédie Française (1975). Priaznivci baletu niekoľkokrát obdivovali Kubánsky národný balet s Aliciou Alonso. Bohatá história SND zaväzuje jeho dnešných formovateľov, aby aj v čase, keď sa umenie začína nebezpečne redukovať na zábavu a „múzy mlčia“, rozvíjali tvorivý odkaz svojich predchodcov. Autor je hudobný publicista
