Tézy o autách
Nikdy nebudú na čistý pohon: Automobil ako (proti)spoločenská forma. Automobil je veľmi pravdepodobne najvplyvnejším a najškodlivejším vynálezom svetových dejín. Ak by sa nikdy nevynašli strelné zbrane, najhoršie genocídy sveta by aj tak prebehli kyjakmi a mečmi. Je pravda, že atómová bomba umožňuje úplné zničenie sveta, no to zväčša zostáva len neuskutočnenou možnosťou. Na druhej strane automobil už pod svoje kolesá dostal hromady mŕtvol a pomohol rozpútať ekologický holokaust, ktorý je pomalší, ale nie nevyhnutne menej ničivý než akákoľvek jadrová kataklizma. Najväčšia hrozba automobilu však siaha omnoho ďalej za jeho tendenciu zrážať a znečisťovať. Pokrokové hnutia za reguláciu bezpečnosti a čisté palivá si síce zaslúžia obdiv, no neriešia tento najzákladnejší problém automobilu. Hlbšie nebezpečenstvo áut je v tom, že ak aj raz budú bezpečné a čisté, stále budú štruktúrovať skoro každý aspekt ľudskej spoločnosti podľa svojich protispoločenských zákonov pohybu. 2 Brutalita väčšiny technológií sa dá vysvetliť zákonmi kapitálu, ktorý je dominantným spoločenským vzťahom našich čias; vynálezy sa kopia vyššie a vyššie, no prinášajú malé kvalitatívne zmeny. Aj automobil je v úzkom vzťahu s kapitálom, ale nedá sa zúžiť na kapitál. Automobil ako taký by bez kapitálu neexistoval. A keby nebolo automobilu, možno by sme už dávno skoncovali s kapitálom. Ale automobil sa vyvíja aj podľa jemu vlastných zákonov. Žiadna klasická kritika politickej ekonómie nepredpovedala revolúciu, akú priniesla oceľ Modelu T. Každý program spoločenskej zmeny, ktorý neberie do úvahy osobitosť automobilu, je možno od začiatku odsúdený na neúspech. 3 Automobil nie je iba vec, ktorú môže hocikto použiť spôsobom, akým sa mu zachce. Je to spoločenský vzťah, ktorý transformujúci všetky spoločenské vzťahy, ktorých sa dotkne. Je to spoločenský vzťah, ktorý ničí spoločenské vzťahy a zakrýva spoločenský charakter svojej proti-spoločenskosti. Na kúsky trhá jestvujúce i potenciálne komunálne vlákna sveta – na jednej strane prostredníctvom procesu zjavne nekonečnej atomizácie a homogenizácie a na druhej strane prostredníctvom rozdelenia spoločnosti na dve protikladné triedy: na tých, čo sú v autách, a tých, čo v nich nie sú. Boj za komunitu a proti triednej nerovnosti musí byť takisto bojom proti automobilu. 4 Automobil vo svojom bezprostrednom momente zdanlivo dáva vodičovi alebo spolujazdcovi rôzne výhody oproti tým, čo mali menšie šťastie. Auto sa mu javí ako najrýchlejší a najpohodlnejší prostriedok presunu z bodu A do bodu B a, navyše, ako prostriedok, ktorý spomaľuje iných ľudí v sledovaní ich vlastných cieľov, pretože každé nové auto sa dostáva do cesty iným. Auto je pre neho nástroj, ako si vylepšiť svoje postavenie vo svete a umiestniť sa nad tých, čo autá nemajú, alebo ich majú horšie. Z tohto dôvodu v spoločnostiach, kde ľudia zriedkavo interagujú mimo automobilov alebo aspoň mimo dohľadu na ne, sa auto stalo neprekonaným symbolom spoločenského statusu. Z toho istého dôvodu odcudzení členovia spoločností ovládaných autom vidia v kľúčoch od auta kľúče k bránam slobody. V úplne odcudzenej spoločnosti im autá núkajú jediný možný druh slobody: slobodu byť niečím viac ako ostatní. Zároveň sa všetko, čo je mimo auta, vodičovi či spolujazdcovi javí ako nič viac než prekážka k čistej slobode. Tento fakt povzbudzuje zovšeobecnenú nenávisť k svetu a k ľudstvu. 5 Ak by sa náhodou stalo, že robotník prejde autom popri chodcovi, ktorý je zároveň jeho šéfom, v tom momente a jedine z tohto hľadiska robotník patrí k triede v autách a šéf k triede mimo áut (ktorá sa súčasne stala triedou pre autá). Robotník môže pri tom zažiť ozajstný pocit prináležania k privilegovanej triede. Ale akýkoľvek pocit zadosťučinenia z jeho strany je neoprávnený. Ak je privilegovaný, tak len v tom zmysle, že v tomto jednom momente ho autá ovládajú a vykorisťujú odlišnými a menej ponižujúcimi spôsobmi, než ak by bol z auta von. Z dlhodobého hľadiska robotník len prehlbuje vlastné podrobenie sa, kým jeho utláčateľom (teda jeho šéfovi a jeho autu) umožňuje konsolidovať ich vlastné privilégiá v rámci systému. 6 Totalita automobilu ako spoločenského vzťahu vplýva na pokračujúce vyvlastňovanie priestoru, času, spoločenskosti, životnej sily a produktívnej aktivity všetkých ľudí vo forme diaľnic, urbanizácie, dlhého dochádzania za prácou, osamelosti, nehôd, znečistenia a práce nutnej na výrobu všetkých týchto vecí. Niečo z toho sa triede v autách vracia vo forme dotovanej údržby ciest, príliš lacného paliva, predmestských trávnikov a práva okupovať priestory ciest. Niečo z toho sa vracia kapitalistickej triede vo forme ziskov z predaja áut a palív a zvýšenej náchylnosti vodičov konzumovať (s ľahkosťou dosiahnu nákupné centrá, skladové priestory predávaných tovarov sa zväčšujú, atď.) A niečo z toho sa vracia politickým triedam kapitalistickej spoločnosti vo forme všeobecnej atomizácie spoločenského života. To vedie k tomu, že ľudia sa stále menej zapájajú do kritickej politiky a ich schopnosť kolektívne konať proti danému poriadku sa znižuje. 7 Automobil je prvoradý prispievateľ k spoločenskej atomizácii, ktorá sa od moderného kapitalizmu nedá oddeliť. Triedenie ľudí na osoby sa začalo na trhovisku medzi jednotlivcami zaoberajúcimi sa formálne slobodnou výmenou tovarov. Pokračovalo to vzostupom volebnej demokracie, založenej na formálne si rovných občanoch, a najvyvinutejšiu formu získalo na našich súčasných diaľniciach preplnených vzájomnými odporcami, ktorí konkurujú (slobodne a s rovnými právami) o priestor a rýchlosť bez toho, aby si medzi sebou vymenili čo i len pol slova. Tie isté cesty umožňujú, ba vyžadujú rozbíjanie obývaných centier kvôli výstavbe nekonečných predmestí, nákupných centier a firemných parkov, do ktorých a z ktorých ľudia cestujú jedine v autách. Ľudia nezažívajú priestor medzi miestami ako spoločenský priestor, ale len ako prostriedok na zmenu okolia, v ktorom sa nachádzajú. Hodnota tohto priestoru sa ráta v zmysle spotrebovaného času a pohonných hmôt a porovnáva sa s konkrétnou hodnotou, akú majú jednotlivé miesta na začiatku a konci cesty. Priestor medzi miestami, rovnako ako priestor medzi ľuďmi, mizne. Už neexistujú vzťahy, iba oddelené veci. Automobil nie je iba príčinou atomizácie. Je stelesnením atomizácie v jej najextrémnejšom stave. 8 Ale táto atomizácia je tiež prvotnou prekážkou na prekonanie atomizácie zavŕšenej autami. Vďaka tejto atomizácii ľudia prežívajú atomobil jedine vo svojom bezprostrednom momente, len ako nástroj na zlepšenie postavenia jednotlivca v spoločnosti, pričom tú istú spoločnosť posilňujú. Nie náhodou patrí červené športové auto, najmä ak ho zdobia dievčatá s veľkými prsami, medzi najpopulárnejšie fetiše súčasného muža. Jedine zlepšením svojho individuálneho postavenia v rámci spoločnosti automobilu môže muž dúfať, že vyhrá dievča svojich snov. No v skutočnosti práve automobil stojí v ceste medzi osamelými mužmi a krásnymi dievčatami – kvôli automobilu musí dievča so športovým autom zostať snom, a nikdy realitou, fotografiou v kalendári, a nikdy ľudskou bytosťou, vecou a nikdy nie vzťahom. Láska a priateľstvo nikdy nemôžu byť výstupom na diaľnici. Auto nemôže vojsť do komunity. Komunita sa rozpadne, ak do nej vrazí auto. Vodič nemôže vidieť spoločnosť cez predné sklo alebo spätné zrkadlo. So zabuchnutím dverí auta mizne spoločnosť ako totalita ľudských vzťahov. 9 Trieda v autách si môže ostro uvedomovať nadvládu automobilu, ale len obmedzeným spôsobom. Dostáva isté privilégiá, no zároveň ju spoločenské sily auto-kapitalizmu nútia autá kupovať, riadiť a udržiavať – v istom zmysle autá vlastnia túto triedu. Denne musí zažívať všetky najhoršie bezprostredné účinky automobilu, vrátane záväzku prechádzať tými militarizovanými územiami nikoho, ktoré poznáme ako cesty. Celkovú štruktúru auto-nadvlády si však uvedomiť nemôže. 10 Skúsenosť z bytia v spoločnosti môžeme mať len vtedy, keď vidíme, cítime a hovoríme s ostatnými ženami a mužmi. Nádej pochopiť náš spoločenský svet máme len vtedy, keď sa ním pohybujeme spoločensky, keď cítime vzdialenosť a blízkosť medzi miestami, socializujeme sa s ľuďmi, ktorí ich obývajú a pohybujú sa nimi. Preto jedine trieda mimo áut môže pochopiť hĺbku svojho podriadenia a možnosť svojho oslobodenia. Ak sa ľudia mimo áut zrieknu sna stať sa vodičmi, môžu zakúsiť nesmiernu radosť z nahliadnutia do toho, ako by mohol život vyzerať, keby sa pohyboval v komunite, a nie v autách. Len vtedy môžu položiť základy hnutia od súčasnej pustatiny k lepšej budúcnosti. Trieda mimo áut musí prestať byť triedou pre autá a stať sa triedou pre seba. 11 Otázka automobilu je však otázkou individuálnej morálky len vo veľmi obmedzenom zmysle. Spoločenské vzťahy v kapitalistickej spoločnosti sú stále do väčšej miery sprostredkované cez automobil. Väčšina ľudí sa môže plne podieľať na tejto spoločnosti iba pomocou šoférovania alebo vozenia iných. Zároveň automobil núka väčšine ľudí jediný spôsob, ako čiastočne uniknúť zo spoločnosti a stráviť pár chvíľ v divočine. Stále menší počet ľudí má možnosť výberu, či chcú žiť s autami alebo bez nich. Život bez áut je veľkou výsadou, ktorú si užíva len málo šťastlivcov. Jedine kolektívny boj môže priviesť podstatnú zmenu v tejto spoločnosti a zaviesť spôsoby života, ktoré budú sprostredkované novými spoločenskými formami. 12 Automobil vytyčuje deliacu čiaru medzi triedou v autách a triedou bez áut. Každej z nich vraví, aby nenávidela tú druhú v hneve a závisti. No automobil ako taký je spoločným nepriateľom oboch tried. Triedy musia spojiť sily v boji za svet bez áut a bez tried, ktorý sa ináč nazýva ľudstvo, komunita, život hodný žitia – ináč známy ako socializmus. Autor je doktorandom v odbore antropológia na Chicagskej univerzite. Tieto tézy o automobile dopísal začiatkom leta 2008, predtým, ako na verejnosť prenikla prvá správa o neodvratnom konci globálneho automobilového priemyslu.
