Malá vojna vo veľkej politickej hre
V skorých ranných hodinách 23. marca 1939 sa neočakávane začal maďarský vojenský útok na východné Slovensko. V niekoľkých prúdoch od Veľkého Berezného a Užhorodu postupoval smerom na západ: Starinu, Stakčín a Sobrance. Ešte v ten deň dokázali slovenskí vojaci horthyovské jednotky zastaviť. Býva už v povahe národov, že si chcú zo zlomových chvíľ pamätať iba tie, v ktorých sa im stala krivda. Na udalosti, v ktorých politickí vodcovia, vlády či armády robili zle druhým, rýchlo zabúdajú. Aj v Budapešti najčastejšie pripomínajú údajné i skutočné krivdy, ktoré postihli Maďarov v Československu po 2. svetovej vojne. Pritom nechcú uznať, že dejiny sa nezačali rokom 1945 a že každý následok má svoje príčiny. Maďarskí činitelia po rozpade Uhorska síce museli uznávať nástupnícke štáty v ich hraniciach podľa Trianonskej mierovej zmluvy z leta 1920, ale územia bývalej ,,Koruny svätého Štefana“ sa nechceli vzdať za žiadnu cenu. Celú nasledujúcu aktivitu podriadili tomuto cieľu. Napriek tomu, že revizionizmus v medzivojnovom období priviedol ich krajinu po 2. svetovej vojne do ešte horšej situácie, určité kruhy sa dodnes nedokážu zbaviť jeho tieňov. Revizionistická propaganda šírila po svete lož o údajnom odčlenení dvoch tretín územia vlasti maďarského národa. Samozrejme, v podmienkach versailleského systému po 1. svetovej vojne bola zmena hraníc iba neuskutočniteľným snom. Takáto možnosť sa naskytla až po nástupe Adolfa Hitlera k moci. Ten sa netajil myšlienkou odstránenia „potupných zmlúv“ z Paríža. Spojenci Hitler a Horthy Hitler pri presadzovaní expanzívnych plánov dobre vedel, že nemôže skočiť do vojny proti všetkým. Preto sa snažil budúce obete agresie izolovať a postupne ich podriaďovať svojim mocenským záujmom. Pri rozbíjaní Československej republiky našiel oddaného spojenca práve v Budapešti. Admirál Miklós Horthy si však uvedomoval slabosť vlastného štátu a nechcel pristúpiť na priamu konfrontáciu s Československom. Hoci mu Hitler dával najavo, že za takúto službu by ako odmenu dostal celé Slovensko. Preto Mníchovská dohoda z 29. septembra 1938 neriešila aj maďarskú otázku v okyptenom štáte. Odkázala ju na dvojstranné rokovania medzi ČSR a Maďarskom. Poprípade, ak by dohovor nebol možný, na medzinárodnú arbitráž. Aj keď politika Budapešti pod tlakom „Mníchova“ musela akceptovať aspoň formálne pri riešení slovensko-maďarských sporov etnický princíp, nikdy sa nevzdala tzv. integrálnej revízie, teda pričlenenia celého Slovenska k „svätoštefanskej ríši“. O tom svedčia viaceré dokumenty, najmä požiadavky, ktoré maďarská strana predložila na rokovaniach v Komárne 9. októbra. Čs. delegácia na čele s predsedom autonómnej vlády Jozefom Tisom ich rázne odmietla. Preto oba štáty požiadali o rozhodnutie štyri veľmoci. Viedenská arbitráž z 2. novembra už len za účasti ministrov zahraničných vecí Nemecka a Talianska hlboko a nespravodlivo zaťala do územia Slovenska. Ale nie až tak, že by ho spravila úplne neschopným samostatného života. Preto neuspokojila ani maďarský revizionizmus. Koniec posledných ilúzií Postup okupačných úradov na južnom Slovensku rýchlo zbavil ilúzií tých, čo si mysleli, že sa hádam maďarská politika poučila a nebude opakovať staré chyby z Uhorska. Opak bol pravdou. Teror, bezprávie a obnovený národnostný útlak všetkým pripomenuli, že sa nezmenila. Svoje zlyhanie pred rokom 1918 dokonca pripisovala „mäkkosti“ voči národnostiam. Nacistické Nemecko dobre poznalo strach Slovákov z horthyovského Maďarska. Preto ho zaradilo medzi nástroje, ktorými ovplyvňovalo rozhodovanie vtedajších slovenských politikov v prospech agresívnych zámerov Berlína. Hitler sa večer 13. marca 1939 snažil váhavého Tisa presvedčiť, aby ihneď vyhlásil nezávislosť Slovenska potrebnú na ospravedlnenie okupácie českých krajín. Nie náhodou pri tom argumentoval hrozbou maďarského revizionizmu. Vraj ak Slovensko „blitzschnell“ nedeklaruje samostatnosť, Nemecko ho ponechá svojmu osudu. Čo to malo znamenať v praxi, hneď doložil ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, ktorý oboch politikov informoval o veľkých presunoch maďarských vojsk k slovenským hraniciam. Vyhlásenie slovenského štátu v Bratislave na druhý deň prebehlo pre novú politickú elitu neobyčajne hladko. Česko - slovenská branná moc na Slovensku sa podriadila novej vláde a už 15. marca Budapešť ako prvá uznala slovenský štát de facto i de iure. Maďarsko, ktorého sa slovenskí politici najviac obávali, tak neočakávane chytro vyjadrilo súhlas s existenciou samostatného Slovenska. To, že to bol len taktický krok, aby mohli Maďari bez problémov okupovať zvyšok bývalej Podkarpatskej Rusi, sa rodiaca slovenská zahraničná politika nedovtípila. Nemala na to ani čas, lebo 15. marca začali západné Slovensko okupovať nemecké vojská a dávali otvorene najavo, že chcú územie až po Váh pripojiť k protektorátu Čechy a Morava. Na rokovaniach s Hitlerom 18. marca vo Viedni sa síce Tisovi a členom jeho delegácie podarilo zažehnať nebezpečenstvo priameho odčlenenia nacistami okupovaných oblastí od Slovenska, ale za cenu toho, že museli súhlasiť s tzv. ochrannou zmluvou. V ,,ochrannom pásme“ získala tretia ríša uznané vojenské výsostné právo s možnosťou budovať vojenské základne. Zmluvu podpísali slovenskí predstavitelia 19. marca v Berlíne o štyri dni neskôr. Tento medzičas využilo Maďarsko na vojenský vpád na východné Slovensko. Už 15. marca v súvislosti s pripravovanou okupáciou Podkarpatskej Rusi oznámila Budapešť Hitlerovi úmysel posunúť krajinskú hranicu západným smerom údajne z dopravno-technických hľadísk. Berlín s tým súhlasil a informoval o tom Bratislavu, ktorú súčasne žiadal, aby nekládla odpor. Slovenské orgány na základe toho vydali príkaz, aby sa vojenské a civilné orgány stiahli približne o päť kilometrov z údolia rieky Uh na hrebene priľahlých horstiev. Tým považovali vec za vybavenú. Preto Bratislava a vzápätí celé Slovensko s veľkým rozhorčením prijalo správy o nevyprovokovanom útoku maďarskej armády. Útok skoro ráno Horthyovské vojská po zavŕšení operácií súvisiacich s okupáciou Podkarpatskej Rusi sa okolo 20. marca začali preskupovať a pripravovať vpád na východné Slovensko. Dodnes sa medzi historikmi vedú spory o jeho skutočných cieľoch. Jedni sa prikláňajú k názoru, že naozaj išlo iba o rektifikáciu hraníc. Iní sa pokúšajú dokázať, že Budapešť mala ďalekosiahle zámery a ak by sa nestretla s rozhodným odporom slovenských ozbrojených síl, pokračovali by jej vojská v okupácii Slovenska prinajmenšom po Poprad. Dá sa prikloniť k druhej skupine, pretože celý rad aktivít maďarskej diplomacie od Mníchova až po 14. marec 1939 nasvedčuje, že sa snažila natoľko oklieštiť Slovensko, aby samo dobrovoľne požiadalo o pričlenenie k Maďarsku. Útok sa začal neočakávane v skorých ranných hodinách 23. marca. V niekoľkých prúdoch postupovali horthyovci smerom na Starinu, Stakčín a Sobrance. Na dezorientáciu miestnej brannej moci použili aj trik s bielou zástavou a vyhlasovaním, že všetko sa deje po dohode s Hitlerom. Slovenská branná moc, ktorá bola vtedy v značnom rozklade, pretože jednotky opúšťali českí dôstojníci a ich miesto iba postupne zaujímali Slováci, v prvej chvíli nebola schopná účinnej obrany. Preto cudzie vojská pomerne ľahko prenikli do hĺbky územia. K večeru dosiahli líniu približne 15 až 20 kilometrov západne od vtedajších krajinských hraníc. Už v priebehu 23. marca však dokázali slovenskí vojaci klásť účinný odpor a postup nepriateľa zastaviť. Iniciatívy sa ujal bývalý štátny tajomník na ministerstve národnej obrany za HSĽS kapitán v zálohe Štefan Haššík. Spolu s vládnymi poverencami na prevzatie veliteľstiev bývalej Čs. armády (pplk. Augustínom Malárom, mjr. Michalom Širicom a inými) zorganizoval obranu. Listom oslovil odchádzajúcich českých dôstojníkov, aby ostali pri jednotkách. Väčšina z nich túto výzvu poslúchla, a tak už ráno 24. marca mohli prejsť do protiútoku v smere od Stakčína i Michaloviec. Slovenskí vojaci dokázali na jednotlivých úsekoch frontu zatlačiť Maďarov približne o štyri-päť kilometrov späť na východ. Ich ďalší postup však uviazol aj v dôsledku toho, že sa velenie armády neodvážilo použiť naň vojakov, ktorí kryli smer od Košíc na Prešov. Bolo treba prisunúť ďalšie posily zo západu, aby sa dalo vo vojenskej operácii pokračovať. Vzdušné súboje nad Slovenskom Maďarská agresia vyvolala na Slovensku obrovskú vlnu pohoršenia. Do armády sa hlásili tisícky dobrovoľníkov, ktorí chceli so zbraňou v ruke bojovať proti votrelcom. Mobilizačné plány boli však ešte nerozvinuté, a tak velenie odporučilo, aby dobrovoľníkov zaradili do Hlinkovej gardy. Jej hlavné veliteľstvo sa tejto úlohy ujalo, a tak sa v tomto období do radov HG dostali tisícky vlastencov, ktorí ináč s radikálnym programom gardy nemali nič spoločné. Jednotky sa účinne využívali najmä pri poriadkovej činnosti a pri krytí južných hraníc Slovenska. Počas horthyovského vpádu sa po prvý raz nad naším územím účinne využilo letectvo na vedenie bojovej činnosti. Letci z letiska v Spišskej Novej Vsi nalietavali na postupujúce nepriateľské kolóny a značne im znepríjemňovali život. Dochádzalo aj k vzdušným súbojom, pri ktorých boli straty na oboch stranách. S cieľom umlčať slovenských letcov zorganizovali Maďari 24. marca nálet na Spišskú Novú Ves, kde bombardéry okrem letiska zasiahli aj obytné budovy. Popri piatich príslušníkoch armády sa obeťami útoku stali ôsmi civilisti. Maďarský nálet sa tak zapísal do dejín vojenstva ako prvé bombardovanie civilných objektov v strednej Európe. Skôr ako mohlo slovenské velenie zhromaždiť ďalšie zálohy na obnovenie protiútoku, do konfliktu sa zamiešal Berlín. Vyzval obe strany, aby ihneď prerušili nepriateľstvo a začali rokovať. Kto bol víťazom? Slováci prijali túto výzvu vcelku ochotne. Dúfali, že čerstvo podpísaná ochranná zmluva s Nemcami, ktorá okrem iného garantovala aj územnú celistvosť nového štátu, zabezpečí návrat maďarských vojsk do pôvodných pozícií. Slováci sa však trpko sklamali. Hitler ich nechal bez podpory, a tak delegácia, ktorú vyslali z Bratislavy do Budapešti na ,,mierové“ rozhovory, musela 4. apríla súhlasiť so vzniknutým stavom a odstúpiť Maďarsku územie s rozlohou 1 697 štvorcových kilometrov. Žilo na ňom 69 639 obyvateľov, z toho bolo 37 786 rusínskej národnosti, 26 981 slovenskej a 4 872 ľudí iných národností. Maďarský vpád na východné Slovensko, ktorý neskôr historici pomenovali Malou vojnou, bol jedným z ozbrojených konfliktov, ktoré približovali Európu k rozpútaniu 2. svetovej vojny. Zo strany horthyovcov išlo jednoznačne o ničím neodôvodnenú agresiu proti štátu, ktorý len pred pár dňami medzinárodnoprávne uznali. Práve tento fakt sa na slovenskej strane hlboko vryl do pamäti a ešte viac prehĺbil nedôveru voči Budapešti. V ozbrojenom konflikte prišlo o život 21 slovenských a 20 maďarských vojakov. Mnohí boli ranení, viacerí padli do zajatia. Budapešť síce získala široký pás územia, ale ani o Slovensku sa nedá hovoriť ako o porazenej strane. Práve táto udalosť umožnila Tisovej vláde zomknúť okolo seba obyvateľstvo a konsolidovať si tak vlastnú moc. Počas 2. svetovej vojny sa Slovenská armáda hrdo hlásila k marcovým bojom na východe krajiny. Po roku 1945 sa tento úsek dejín dlho nesmel spomínať. Až po politických zmenách v roku 1990 si opäť vojenskí historici i občianska verejnosť začali pripomínať Malú vojnu ako príklad obrany vlasti pred cudzím napadnutím. Autor je historik
