Bratislava odstrašuje turistov
Kým iné hlavné mestá robia všetko pre to, aby pritiahli turistov a umožnili im odniesť si domov príjemné zážitky, nezabudnuteľnú atmosféru a nenechať kreditné karty zapadnúť prachom, Bratislava robí všetko pre to, aby to bolo presne naopak. O tom, že naše hlavné mesto nie je veľmi priateľské k turistom, sa popísalo viac než dosť. Ku kompetentným, najmä tým z magistrátu, však ako by tieto kuvičie správy neprenikali. Obchodníci, majitelia reštaurácií a kaviarní však čo-to o nich počuli. Aj keď by sa mohlo zdať, že sa snažia premeniť Bratislavu na turisticky orientované mesto, nerobia to veľmi vydareným spôsobom. Chuť Slovenska si neodnesú Darmo si turista pri prehliadke Bratislavy vypočuje, že patrí do vychýreného malokarpatského vinárskeho regiónu. Ak si totiž bude chcieť kúpiť fľašu dobrého slovenského vína, narazí na podstatný problém. V úzkom centre, kde návštevníci zvyčajne majú čas na prechádzku, totiž v jedinej vínotéke dostať nanajvýš francúzske vína. Podnikať výpravu za domácim rizlingom či račianskou frankovkou do potravín v Tescu väčšina cudzincov nemá chuť a predovšetkým čas. Predražené dvojdecové fľaštičky s nápisom Bratislava, ktoré dostať v obchodoch so suvenírmi, sú efektné iba vtedy, ak si ich chce niekto vystaviť na poličku. Ako ochutnávka dobrého slovenského vína účel neplnia. Ak chce návštevník zo zahraničia priblížiť chuť Slovenska aj priateľom doma, nebude veľmi úspešný. Podobne ako víno, márne by v Starom Meste hľadali, aj slovenský syr či chýrne bratislavské rožky. Pritom práve kvalitný miestny alkohol či chutná špecialita príslušnej lokality sú mimoriadne obľúbeným suvenírom najmä pre aktívnych cestovateľov, ktorí si nechcú zapratávať byt vázičkami či figúrkami z každej navštívenej krajiny. Suveníry Made in Philipines Bratislavské obchody so suvenírmi sa vezú na vlne svetového trendu unifikovaných výrobkov v duchu veľmi nevydarenej interpretácie hesla „mysli globálne, konaj lokálne“. Veľkú časť ich sortimentu tvoria unifikované ázijské výrobky, ktoré sa líšia len názvom mesta vyloženým z kryštálov svetovej značky. Maďarské drevené figúrky zvierat sú síce milé, ale dostupné vo všetkým mestách na Dunaji aj v obchodíkoch na výletných lodiach od Passau až po Budapešť. Dôkazom dobrých vzťahov s Čechmi aj po rozdelení federácie má byť zrejme pestrá ponuka českých šperkov a bižutérie. Ďalšiu skupinu suvenírov tvorí sortiment zo Slovenska, ale bez akéhokoľvek odkazu na miestne remeslá či tradíciu. Iba že by výroba glycerínových mydiel či miniatúrnych kópií gitár prevažne amerických a anglických hudobníkov mali v tradičnej tvorbe prísne utajené miesto. A tak sa na otázku, čo je zo sortimentu v zdanlivo preplnenom obchode naozaj typické a pôvodné, odpovedá veľmi ťažko. Zvyčajne ostanú len veľkonočné kraslice, ktoré sú však typické aj pre mnohé ďalšie európske krajiny, a modranská keramika. Občas sa nájde pár šúpoľových bábik. Drôtené či paličkované ozdoby do sortimentu nepatria vôbec, sklo zastupuje len jedna predajňa na Hlavnom námestí. Ponúka však, až na pár českých výnimiek, najmä rakúske výrobky. Zhubný začarovaný kruh Do predajní ÚĽUV-u na námestí SNP či na Obchodnej ulici, kde je ponuka naozaj slovenských výrobkov vysokej umeleckej hodnoty, to turista vôbec nemusí stihnúť. Tým skôr, že „revír“ bežného turistu je väčšinou ohraničený súčasnou pešou zónou prípadne doplnený priľahlým priestorom pri osobnom prístave. Navyše väčšina turistov k nám neprichádza s cieľom, že bude pátrať po umeleckých výrobkoch. Skôr čaká, či sa im ponúkne niečo pekné a zaujímavé. Určite to nebudú tričká s mačkami a nápismi Bratislava vykladanými kamienkami. V posledných rokoch sa zo Starého Mesta pomaly, ale iste sťahuje väčšina obchodov určených pre Bratislavčanov. Sme svedkami akejsi zonácie mesta na obyvateľskú a turistickú časť. Život domácich sa začína presúvať z historického centra do nákupných veľkoskleníkov. Postupne ich nasledujú predajne, služby, kiná a kaviarne s aspoň trochu únosnými cenami. Roztáča sa začarovaný kruh. Miestni hovoria, že do centra nechodia, pretože tam už vlastne ani nemajú čo robiť. A obchodníci tvrdia, že sa zo Starého Mesta sťahujú preč, lebo tam nik nechodí a nájmy sú privysoké. Pritom paradoxne trebárs za služby kaderníka či kozmetičky zaplatíte v centre menej ako napríklad v Auparku. Tam majú napriek tomu salóny plno stále. V meste však zívajú prázdnotou. Jednodňový turista nemá čas na to, aby si dal spraviť novú frizúru. V turistickej rezervácii Táto zdanlivá orientácia na zahraničných turistov určite nebude prínosom pre cestovný ruch. To, čo si návštevníci Bratislavy najviac pochvaľujú, je ešte stále čiastočne existujúca pokojná domáca atmosféra, ktorú často dávajú do kontrastu s preplneným, predraženým a od domáceho života izolovaným centrom Prahy. Turisti sa zvyčajne nesťahujú cez oceán alebo cez celú Áziu preto, aby videli iba pamiatky, ktorých verné kópie si môžu pozrieť v Las Vegas alebo ako 3D modely na počítači. Chcú predovšetkým vidieť, ako sa v Európe žije. Najmä v prípade malých miest, ktoré nemajú pamiatky svetového významu, je práve atmosféra tým najdôležitejším, čím môžu osloviť. Ak z centra Bratislavy spravíme skanzen pripomínajúci oplotené dovolenkové stredisko vytrhnuté z normálneho života, stratíme aj túto výhodu. Napríklad Pražanov už komercia lunaparkovej úrovne z centra úplne vyhnala. Ak naša metropola skončí podobne, bude to škoda, ktorá sa nebude dať len tak rýchlo napraviť. Zničený duch mesta sa nedá zrenovovať ako fasáda hradného paláca. Ošarpané vstupné brány Do hlavného mesta Slovenska vedie niekoľko ciest. Či už si návštevník vyberie auto, vlak, lietadlo, loď alebo autobus, krásavica na Dunaji neohúri ani jedným z týchto vstupov. Najodrádzajúcejšia je Hlavná stanica. Zrekonštruované železničné nástupištia síce pôsobia oveľa príjemnejšie ako pred pár rokmi, vonku však čaká turistu šok. Špinavé autobusové zastávky, smrad či nevrlé električkové nástupište. O tmoliacich sa indivíduách ani nehovoriac. Takáto železničná stanica láka na jedinú aktivitu: rýchly útek. Rekonštrukcia Predstaničného námestia, ktorej reálne kontúry sa začali črtať v roku 2006, stagnuje. Projekt ráta s obchodným centrom, dvoma administratívnymi budovami a hotelom. Počíta sa so zapustením ciest do zeme a mimoúrovňovým krížením. Novú tvár má dostať aj dopravné napojenie zo susedných ulíc. Termín realizácie je však v nedohľadne. Jediným pozitívom je, že v Bratislave existuje železničná stanica v Petržalke, ktorá sa stala svojou modernou a funkčnou jednoduchosťou príjemnou vstupnou bránou pre návštevníkov prichádzajúcich čistým a elegantným vlakom z Viedne. O nič lepšie ako Hlavná stanica na tom nie je ani autobusová stanica na Mlynských Nivách. Neútulná vstupná hala, mizerné služby a rozbité nástupištia. Podobne ako v prípade Hlavnej stanice aj tu sa čaká na súkromného developera, ktorý sľúbil celú zónu prebudovať. Lenže ho vraj zaskočila celosvetová kríza... Kedy si však mesto a štát uvedomia, že takéto investície nemožno nechať napospas developerom? Ak sa má naša krajina pretransformovať z automobilovej veľmoci na akého-takého hráča v turistickom ruchu (a Slovensko na to má), treba začať od piky. A tou je hlavné mesto. Autom, loďou či na bicykli? Po zavedení elektronického mýta na diaľniciach, ktoré jednodňových turistov Bratislavy viac odrádza ako láka, cestujú návštevníci radšej ako hromadnou dopravou vlastnými autami. Majitelia parkovísk v centre ich iste radi privítajú. Potom však neostáva nič iné ako odporučiť im pešiu prechádzku po Starom Meste a urýchlený presun do Tatier alebo domov. Cestovať hromadnou dopravou sa neodporúča. Aj z bezpečnostných dôvodov. V noci už vonkoncom nie. Nočné spoje chodia každé dve hodiny. Zrejme najsolventnejšia časť návštevníkov sa k nám plaví po krásnom modrom, alebo skôr béžovo-zelenom Dunaji. Plavby na luxusných lodiach však nie sú lacné, takže za 26-eurový jednosmerný lístok z Viedne by človek očakával privítanie elegantnou prístavnou budovou s kvalitnými službami. Treba uznať, že čo do výzoru a čistoty je na tom osobného prístavisko lepšie ako stanice pre pozemnú dopravu, väčší rozsah služieb však chýba aj tu. Za použitie toalety sa platia nemalé peniaze, kaviarnička má iba zopár stolov, reštaurácia na poschodí býva často rezervovaná pre skupiny. Obchod so suvenírmi si žije vlastným životom aj otváracími hodinami, ktoré nikto presne nepozná. Pre tých, čo to aj napriek všetkým problémom nevzdali, ostáva zavítať do Bratislavy na bicykli a tešiť sa na cyklistické cesty. Tie tu však zatiaľ neexistujú takisto ako ani ohľaduplní vodiči.
