Kampaň politických trpaslíkov
V júnových voľbách do Národnej rady SR kandiduje osemnásť strán. Šancu prekročiť päťpercentnú hranicu ich má podľa aktuálnych prieskumov najviac osem. Napriek tomu novovzniknuté ministrany investujú do svojej propagácie nemalé prostriedky a pre médiá poskytujú ambiciózne vyhlásenia. Chýba im akákoľvek sebareflexia. Predvolebná kampaň sa už pomaly rozbieha. Ulice miest zaplnili veľké plagáty a medzi občanov vyrazili prvé propagačné vozidlá. Najviac bilbordov oficiálne priznala, paradoxne, akože revitalizovaná Strana demokratickej ľavice. Slogany „Sociálne, dobre, ľudsky“ zaplavili prakticky celé Slovensko. Podľa prieskumov verejnej mienky preferencie SDĽ oscilujú niekde okolo jedného percenta. Pravicová ľavica? SDĽ podporovaná z úzadia bývalým Dzurindovým hovorcom Martinom Lengyelom a skupinou podnikateľov s ťažko čitateľnými záujmami nenechala vo volebnej kampani nič na náhodu. Profesionálne vyzerajúce bilbordy, interaktívna internetová kampaň, ľahko čitateľný a ľavicovo orientovaný volebný program a dokonca aj niekoľko relatívne známych mien, medzi ktoré patrí napríklad olympionik, kanoista a televízny tanečník Juraj Bača. Aj pri hlbšej analýze je jasné, že volebnú stratégiu má v rukách ktosi, kto presne vie, ako to robiť. Dokonca aj za čo. Otázkou je už len prečo a pre koho to robí. „Bol aj čas, keď táto značka akoby úplne zmizla. Niektoré tváre, v tom čase reprezentujúce túto značku, ju opustili a pridali sa k Smeru, kde videli priestor na realizáciu svojich osobných ambícií,“ napísal na svojom blogu predseda strany Marek Blaha. Nepochopiteľné je, že strana stavia na skratke bývalej SDĽ, ktorá vo voľbách v roku 2002 absolútne pohorela. Aj napriek neprehliadnuteľnej volebnej kampani novej SDĽ je jasné, že šance na úspech sú minimálne. To by musela svoju kampaň začať oveľa skôr alebo postaviť na kandidátku silné osobnosti. SDĽ z toho nespĺňa nič. Posledným logickým vysvetlením je, že sa zameriava na nostalgicky spomínajúcich členov niekdajšej SDĽ a najmä na oslabenie pozície Smeru-sociálnej demokracie. Mečiarove úlomky Prakticky od začiatku existencie Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko od neho v pravidelných intervaloch odpadávali rôzne osobnosti (Milan Kňažko, Roman Kováč, Oľga Keltošová, Vojtech Tkáč, Miroslav Maxon, Ivan Gašparovič...) a s väčším či menším neúspechom zakladali odštiepenecké strany. Jediný takýto projekt, ktorý dočasne uspel, bola v roku 1994 Demokratická únia Slovenska: jej predseda Jozef Moravčík sa stal na osem mesiacov premiérom. Odvtedy nik z bývalých Mečiarových spolupracovníkov neprekonal päťpercentnú hranicu potrebnú na vstup do parlamentu. Ani v týchto voľbách nie je dôvod predpokladať, že by to malo byť inak. Týka sa to rovnako Novej demokracie Tibora Mikuša, ako aj čerstvých odídencov z Ľudovej strany-HZDS Zdenky Kramplovej a Milana Urbániho, ktorí založili Alianciu za Európu národov (AZEN). Nová demokracia, ktorá vo volebnej kampani stavila na heslo „sila regiónov“ spomedzi ôsmich regionálnych koordinátorov ešte stále nemá zvolených dvoch. Pôvodne občianske združenie, dnes strana AZEN zase odpálila volebnú kampaň bilbordmi s vysmiatym Urbánim. Titulka jej webovej stránky pripomína prácu neveľmi úspešného študenta-brigádnika zo sklonku minulého storočia. Únia recyklovaných politikov Niekoľko mesiacov pred voľbami sa svoje sily rozhodli spojiť ďalšie tri ministrany – Občianski kandidáti Branislava Záhradníka, Slobodné fórum Zuzany Martinákovej a Liga Róberta Nemcsicsa. Z hľadiska kampane nie je nič nerozumnejšie, ako popliesť voličov úplne novým názvom (Únia – strana pre Slovensko) a začať budovať značku tesne pred hlasovaním. O nič lepšie na tom nie je ani volebná stratégia – bilbordy o tom, prečo šéf dopravného podniku Branislav Záhradník a viceprimátor Bratislavy Milan Cílek opustili SDKÚ-DS. Rovnako ako to, že na kandidátsku listinu zaradili notoricky neúspešnú političku-novinárku Zuzanu Martinákovú a podnikateľa Borisa Kollára, o ktorého početných nemanželských deťoch s obľubou píše bulvár. Nuž – učebnicový návod, ako získať čo najmenej hlasov. Únia sa okrem podivuhodnej zmesi osobností vyznamenala aj volebným programom na ôsmich stranách. Dokument je napísaný v odrážkach a pripomína skôr brainstorming pri kávičke ako serióznu víziu. Slovenskí politici ako by sa nechceli poučiť z vlastných chýb. Pasívne volebné právo si zamieňajú s právom byť poslancom, a tak sa bezhlavo vrhajú do predvolebného súboja bez toho, aby reálne zvážili svoje sily. Popularita nevzniká z večera na ráno. Právo kandidovať aj nezmyselne míňať peniaze im, samozrejme, nik neberie. Ak by však volebnú kauciu a finančné prostriedky venovali napríklad rodinám v hmotnej núdzi alebo charite, pomohli by našej krajine oveľa viac.
