Koniec jednej dlhej diéty

Nepochybne sa ešte môžu povolebné rokovania o novej vláde Jej veličenstva zvrtnúť. Zatiaľ to ale vyzerá na konzervatívnu vládu s priamou či tichou podporou liberálov. To, čo by ešte mohlo udržať labouristov v hre o moc, je rozkol dvoch nádejných partnerov týkajúci sa reformy volebného systému. Terajšia väčšinová podoba volebného systému škodí liberálom, ktorí chcú referendum o zmene. Pritom šéf konzervatívcov David Cameron, tlačený tvrdým jadrom vo vlastnej strane, ponúka len zriadenie akejsi komisie, ktorá sa má touto témou zaoberať. Labouristi s nechuťou vládnuť Labouristi sú ochotní hneď vyhlásiť referendum o prechode na pomerný systém, za ktorý sa by podľa prieskumov vyslovili dve tretiny voličov. Ale zjavne to nestačí. Ak by sa liberáli teoreticky priklonili k doterajšiemu premiérovi Gordonovi Brownovi, aj tak ešte potrebujú na vládnutie škótskych nacionalistov. To, čo v tieni Grécka a eurozóny čaká krajinu s najväčším povojnovým deficitom, si však vyžaduje všetko len nie krehkú vládu. Tlak trhov cítia už aj niektorí skúsenejší labouristi a tí Browna vyzývajú na odchod z čela strany, aby si mohla preskupiť sily v opozícii a zvoliť čo najskôr nového lídra. Bude to znieť paradoxne, ale pobyt v opozícii asi nikdy nebol atraktívnejší ako dnes, keď čakajú vládu len nepopulárne kroky. Aj u samotných konzervatívcov sa ozývajú, hoci treba priznať že iba menšinové názory, nech sa labouristi vo vláde, ktorá do roka padne, vytrápia a toryovci potom nastúpia v plnej sile a bez toho, aby sa museli zaoberať požiadavkami doteraz podceňovaných liberálov. Tým sa v prípadnej vláde s konzervatívcami oslabuje pozitívna euroagenda. A to jednak pre opačný názor dominantných potenciálnych koaličných partnerov a jednak pre momentálne nepopulárnu eurozónu, ktorá sa ocitla v kríze. Kvôli zdecimovaným verejným financiám sa im budú ťažšie presadzovať aj zelené riešenia a nezdá sa ani to, že by im Cameron dovolil rozdeliť banky. Konzervatívci, ktorí už teraz verejne núkajú liberálom školstvo (aj keď požiadavka liberálov na celkovo 5-6 kresiel sa zdá mnohým príliš trúfalá), by mohli prípadne ustúpiť v rýchlosti, akou budú ,,sekať“ verejné výdavky. Už tento rok chceli stiahnuť z ekonomiky šesť miliárd libier, čo by mohlo byť pre obnovu hospodárstva priskoro. Liberáli by okrem toho mohli presadiť aj ďalší krok k demokratizácii spoločnosti. Členstvo v Snemovni Lordov, hornej komore Britského parlamentu, by sa už nededilo, ale podliehalo by demokratickým voľbám. Po moci hladný Cameron ich zároveň ubezpečil, že ako premiér nezvolá nové voľby, keď to bude vyhovovať práve jemu, čo terajší systém umožňuje. Trvanie nového parlamentu by malo byť teda určená dopredu (4 alebo 5 rokov), čo určite vyhovuje aj finančným trhom, pretože môžu presnejšie predvídať politický vývoj v krajine. Cameron hrá pri rokovaniach aj o svoje politické prežitie. Veď prieskumy mu ešte nedávno dávali vyše 20-percentný náskok pred druhými labouristami, ktorí so svojim mediálne nešikovným predsedom museli čeliť kríze. Už to, že sa líder konzervatívcov musí po voľbách vôbec líškať takým hodnotovo odlišným liberálom, je pre starú gardu toryovcov potupou. Jablkom sváru volebný systém Vyčítajú Cameronovi, že pristúpil na televízne debaty, kde vynikol práve liberálny Nick Clegg, ako aj to, že predvolebný manifest toryovcov bol pre voličov nezrozumiteľný. Samozrejme, ak Cameron vstúpi do domu na Downing street číslo 10, neprajníkov umlčí. Spolupráca s liberálmi chtiac-nechtiac posunie stranu do stredu. Ak má toto politologické delenie v čase krízy, keď strany s obľubou využívajú postupy po desaťročia typické pre ideologických oponentov, vôbec ešte zmysel... A Cameron ukáže, že jeho strana stíha reagovať na požiadavky 21. storočia. Alfou a omegou tohto vývoja je však reforma volebného systému. Tu je Clegg svojimi tlačený presne ako Cameron. Špekuluje sa o tom, že šéf konzervatívcov navrhne liberálom akúsi mutáciu v podobe alternatívneho hlasovania, ktoré zvýši v tom-ktorom obvode šance na víťazstvo a tým aj na postup do parlamentu viacerými kandidátom. Ak by to Clegg prijal, zradil by nekompromisnú líniu svojej strany, pretože by to stále nebol pomerný systém. Presne to isté by tvrdili radikáli v radoch konzervatívcov o svojom šéfovi, ktorý by ustúpil z väčšinového. Neukojiteľná túžba po moci však zatláča predvolebné sľuby do hlbokého zabudnutia, pričom obidve strany boli na diéte pridlho. O pravdivosti prvej časti predchádzajúceho súvetia sa budú mať tú česť presvedčiť onedlho aj slovenskí voliči. Autor je spravodajca World Business Press Online v Londýne