Archív článkov
A teraz o čitateľoch. Krčmovej reči. Dráždi ich. Veď aj má. Inak by nemala. Zmysel. Síce, ani tak nemá ktovieaký. Prečítajú si ju a potom morfondírujú. Čo je za ňou. Za rečou. Čo by bolo? To, čo vždy. Klebety. Klebety sa však asi nemajú. Zverejňovať v tlači. Tak káže zákon slušnosti. Lebo aj klebety majú svoje. Hranice neslušnosti. Za nimi je už len. Slušnosť. Klebetiť sa smie...
Keďže ťa nechcem priveľmi otravovať, rád by som sa vyhol otrepaným otázkam. Obávam sa však, že sa mi to teraz sotva podarí: mal by som ťa predsa predstaviť slovenskej čitateľskej obci, ktorá doposiaľ nemala možnosť oboznámiť sa s tvojím dielom. Ak, pravda, nepočítam tých, čo sa v súčasnej maďarskej literatúre orientujú a s radosťou čítajú tvoje knihy. A tak teda prichádzajú...
Macso a jeho babinec. Macso and His Melody Girls. Najnovšie takéto postrehy ku mne prenikajú cez morové ovzdušie zahnívajúcich bratislavských kaviarničiek vyživujúcich svoj nenapodobniteľný l´esprit z geopatogénnych zón, na ktorých stoja (a padajú). Fajn, že tieto vtipnôstky pochádzajú aj z úst tých, ktorým sa podarilo založiť si svoju cestovnú a trtkaciu agentúru vďaka...
Ukazuje sa, že pre väčšinu žiakov a študentov je písané slovo vec takmer krajne nedôležitá. Veď, netreba sa rozohňovať, naozaj nemožno popierať, že svet, dnes, v čase všakovakých čarodejných technológií, sa v pohode môže krútiť ďalej aj bez kníh. Veď boli časy, keď knihy, starostlivo strážené v prítmí chrámov, ešte nezaplavovali svet. Ak sa učitelia sťažujú, že ich zverenci...
Antikvariáty prajú mániám. Najmä tým. Mono. Tematickým. Mal som ich viac. Stále prichádzajú nové. Mal som: Pavesemániu. Potom: Moraviamániu. A ešte: Gončarovomániu. Tá prekročila aj hranice. Oblomova som kúpil v budapeštianskom antikvariáte. Všedný život a Úšust v Bratislave. Medzi mániami sú pauzy. Vtedy buď nezavítam do antikvariátov, alebo sa chodím len obzerať. Alebo kúpim...