Manifest Humanistickej (ľuďom slúžiacej) ekonomiky

Vo vedeckom svete, ale aj v ostatných sférach spoločnosti ( i v médiách) spolu s rastom nespokojnosti zo súčasným stavom ekonomiky, s jej spravidla chmúrnymi vyhliadkami  a často negatívnym vplyvom na vnútornú i medzinárodnú politiku, narastá naliehavosť požiadavky  nájsť pozitívne východisko  –  realizovateľnú koncepciu novej, svojou podstatou jednoznačne lepšej ekonomiky. Analyzujú sa pozitívne i negatívne skúsenosti európskeho, ale i súčasného ázijského socializmu ( i skúsenosti  Južnej Ameriky ), ktorých predpokladom vzniku bola skoková a trvajúca zmena hegemóna politickej moci v štáte. V oblasti postupnej transformácie vznikajú vízie, čiastkové námety,  návrhy na čiastkové vylepšenia súčasného stavu i solídne predstavy o sústave návrhov na budúcu transformáciu. Jednu z možných realizácii postupnej transformácie ( podobne ako v dožívajúcom feudalizme postupne začali vznikať voči nemu progresívne výhonky – kapitalistické podniky a banky, ako „motory“ jeho transformácie, i celé koncepcie rodiaceho sa kapitalizmu (napr. koncepcia Adama Smitha) v stručných kontúrach načrtáva nasledujúci manifest.

Manifest
Humanistickej (ľuďom slúžiacej) ekonomiky

Chceme spravodlivú participáciu,
chceme spravodlivejší a vopred dohodnutý podiel na spoločne vytvorenej
pridanej hodnote!

(tézy)

Európou i svetom opäť obchádza strašidlo svetovej vojny, hrozby z vysokej zadlženosti i „tlačenia“ peňazí a s tým spojená neistota z pokračovania, opakovania sa či návratu lokálnych či globálnej krízy.

Neoliberálny kapitalizmus jemu imanentným mechanizmom neustále prehlbuje rozpory medzi stále užšou globálnou oligarchiou, ktorá vlastní a ovláda polovicu svetového bohatstva a ostatnými 99,9 percentami obyvateľstva planéty, medzi ktorými narastá nespokojnosť i  sociálne otrasy. Súčasne vytvára a prehlbuje rozpory medzi touto oligarchiou a každým štátom, či skupinou, ktorá toto globálno-monopolné postavenie môže, alebo chce ohroziť. Globálna oligarchia i štáty ktoré jej slúžia, ako sa ukazuje ,neváhajú v tomto dvojjedinom zápase využiť akékoľvek prostriedky, ktoré by umožnili udržať si svoje globálne mocenské postavenie, globálno-ekonomickú moc a jej neustálu reprodukciu.

Potenciálnou rozbuškou je pretrvávajúci problém chudoby, problém nezamestnanosti. Keď takmer 40 % práceschopného obyvateľstva planéty nepracuje, nemá zamestnanie a na druhej strane stovky biliónov virtuálnych investičných prostriedkov cirkuluje na finančnom trhu bez toho, aby pomohlo rozvoju reálnej ekonomiky, aby vytvorili nové pracovné miesta a zlikvidovali tento vred súčasnej spoločnosti, vysokú nezamestnanosť a chudobu, nie len v najchudobnejších a menej rozvinutých krajinách.

Strach o ohrozenie globálneho monopolu, predovšetkým v oblasti systému medzinárodných financií a ovládania zdrojov, m.i. stimuluje vznik lokálnych politických prevratov i ozbrojených konfliktov , stále rýchlejšie roztáčanie zbrojenia, a to ako u tých, ktorí sa boja o svoju dominanciu a zvyšujú svoju agresivitu, tak aj u tých, ktorí vidia, že táto dominancia je hrozbou ich vlastnej cesty rozvoja i globálneho  všestranného rozvoja ľudstva a zvyšujú svoju obranyschopnosť.

Súčasná neoliberálna ekonomika sa opiera o kombináciu globálnych i lokálnych deformácií trhového mechanizmu, vytváraných monopolným postavením najsilnejších subjektov lokálnej, ale najmä globálnej ekonomiky. Ich vážnym prejavom je aj prehlbujúca sa nerovnoprávnosť v podnikateľskej sfére, napr. neodôvodniteľne vysoká výnosnosť investícií najsilnejších do finančného, virtuálneho trhu a špekulatívne získavanie nadpriemerne vysokých, spravidla bublinových ziskov ( i legálne úniky zo zdanenia) čo spôsobuje nedostatok investícií do reálnej ekonomiky i podmienky, aby ich merná cena bola nespravodlivo vyššia, ako „cena“ ľudských zdrojov.

Symptomatická je neustála honba za akumuláciou a za ovládaním čo najväčších objemov bohatstva, ktoré sú spojené s veľkosťou a dosahom ekonomickej, ale v konečnom dôsledku aj politickej moci. V tomto zápase sa často stráca záujem o reálnu  užitočnosť produkovanej pridanej hodnoty (PH) i celého vytváraného, najmä finančného, bohatstva. Nie je dostatočne stimulovaný záujem uspokojovať skutočné ľudské potreby, zvlášť miliárd chudobných a veľkého počtu hladujúcich ľudí na tejto planéte. Nie je stimulovaný záujem o tvorbu                                                                                                                                                                        užitočností, ktoré skutočne prospievajú spokojnejšiemu a zdravšiemu životu, jeho zlepšovaniu To všetko silne postihuje aj strednú vrstvu (aj nie málo podnikateľov), ktorej časť pod tlakom tohto deformovaného globálneho i lokálneho trhového mechanizmu, bez svojho zavinenia, sa prepadá niekedy až na hranicu chudoby, medzi tých, ktorí sa musia každý deň starať o to, aby mali prostriedky na zabezpečenie svojej dennej existencie.

Doterajšie analýzy ukazujú, že neoliberálna ekonomika nemá vnútorné mechanizmy a možnosti zásadne vyriešiť tieto kardinálne nedostatky a hrozby. Riešením je len zmena ekonomickej paradigmy. Takúto zmenu možno realizovať aj postupnou transformáciou (no nemožno vylúčiť, že tam, kde miera nespokojnosti a sociálnych nepokojov prekročí únosnú mieru, sa zmena zrealizuje šokovou metódou) terajšej ekonomiky napr. na novú - Humanistickú ekonomiku (HE), ktorá je pravdepodobne doteraz najprepracovanejšou, vnútorne konzistentnou koncepciou novej postneoliberálnej ekonomiky. Je koncipovaná tak, že humanistické podniky - základné ohniská humanistickej ekonomiky, môžu vznikať (aj ako startupy), ale sa aj z terajších podnikov transformovať, a úspešne fungovať už aj v reálnych podmienkach neoliberálnej ekonomiky.  Dynamikou produktivity, rastom ich početnosti a tým aj ekonomickej (a logicky aj politickej) sily ľudského produkčného faktora dokážu postupne presadzovať a urýchľovať transformáciu všetkých, pre HE potrebných, kľúčových súčastí ekonomiky na ekonomiku Humanistickú.

Na rozdiel od súčasnej ekonomiky, Humanistická ekonomika (HE) má šancu vytvoriť vzájomne prepojený, teda konzistentný ekonomický mechanizmus, ktorý na zaslúžený piedestál postaví produkciu užitočností - užitočnej pridanej hodnoty (PH), toho čo ľudia skutočne potrebujú a tiež aj poctivé výmenné hodnoty (ceny) jednotlivých, pre ľudí potrebných užitočností, vrátane cien nájmov produkčných faktorov.

A to všetko pri racionálnej ekonomickej regulácií spotreby týchto užitočností, vo väzbe na existujúcu relatívnu vyčerpateľnosť zdrojov tejto planéty, pri zachovaní, ba i zlepšovaní kvality životného prostredia, v základnom  záujme - udržateľného rastu kvality života.

Mechanizmus humanistickej ekonomiky vychádza z nevyhnutnosti dočasne využívať všetky pozitívne stránky trhového i globálneho mechanizmu, ale súčasne potláčať ich negatívne stránky. Jej dlhodobým cieľom je postupne vytvárať podmienky, najmä budúcou prevahou potenciálnej ponuky bežných produktov vyrobených v automatizovaných produkčných systémoch (aj na báze možností systému „3D tlačiarní“) nad dopytom racionalizovanej spotreby a tým v konečnom dôsledku urobiť trhový mechanizmus reálne nepotrebným. To v konečnom dôsledku vytvorí z tvorivej práce, namiesto životnej nevyhnutnosti, životnú potrebu.

Základnou charakteristikou humanistickej ekonomiky je zmena od súčasného zápasu o maximalizáciu zisku, k súťaži o maximalizáciu produkcie užitočnej pridanej hodnoty a o jej spravodlivú deľbu najmä medzi základnými produkčnými faktormi: vlastníkmi minulej, zhmotnenej práce (správnejšie „stovarovenej“) v hmotných i nehmotných výrobných, investičných prostriedkoch a vlastníkmi aktuálnej, živej tvorivej práce.

Spravodlivo ocenená pridaná hodnota (t. j. to čo produkčnou činnosťou produkčných faktorov podniku sa k hodnote vstupov pridá, teda: – tržby mínus vstupné tovary a služby –, čo sa v podstate rovná súčtu cien za prenájom produkčných faktorov: predovšetkým živej práce a investičných prostriedkov) nahradí doteraz kriteriálnu pozíciu zisku. Dosiahne sa konečne súlad mikroekonomického, podnikového kritéria – PH – s makroekonomickým, so záujmom celého štátneho ( i globálneho) spoločenstva zvyšovať svoj užitočný hrubý domáci produkt - HDP-, ktorý nie je nič iné, ako v štáte vytvorená suma pridaných hodnôt. To radikálne zmení celý systém doterajších kritérií, vyrieši problémy jeho nekonzistentnosti, ba i protikladnosti, na vzájomne sa podporujúci nový systém kritérií, ukazovateľov i oceňovania.

Táto zmena je v mechanizme humanistickej ekonomiky realizovaná tým, že vlastníci všetkých na produkcii zúčastnených faktorov, vopred dohodnú budúce podiely na vyprodukovanej pridanej hodnote, opierajúce sa o reálny pomer objektivizovanej ceny prenájmu minulej a aktuálnej práce (napr. na základe transparentného využívania novelizovaných cenníkov internetových obchodných spoločností i súčasných lízingových spoločností, rozvoja globálnych internetových cenových prehliadačov, konsolidovaných katalógov prác i mzdových tarifných stupníc a pod.). Potom maximalizácia príjmov každého z vlastníkov produkčných faktorov je realizovateľnou len vtedy, ak sa vyprodukuje čo najväčší objem realizovanej pridanej hodnoty, pretože získavať väčšie príjmy jedného na úkor druhého , sa princípom vopred dohodnutého podielu, po prijatí dohody už nebude môcť realizovať. A tendencia, aby dohody boli každý rok spravodlivejšie, bude vytváraná spätnou väzbou, pozitívnym tlakom trhového mechanizmu na vyrovnávanie priemerného nájomného produkčných faktorov i na objektivizáciu výstupných cien produkcie i cien vstupov, neuznávaním deformovaných ocenení, ale aj tlakom demokratickej sily (napr. odborovo organizovaného) ľudského faktora. 

Pozitívnou vlastnosťou mechanizmu HE je, že uplatnenie princípov HE, najmä princípu participácie produkčných faktorov na tvorbe i rozdeľovaní pridanej hodnoty, zo začiatku aj v nie veľkom počte podnikov vyvolá príťažlivosťou participácie, vyššou efektívnosťou a produktivitou humanistických podnikov i likvidáciou korupcie a klientelizmu a tým aj vyššími mzdami ich zamestnancov, prirodzený ekonomický tlak na ich uplatnenie v stále ďalších a ďalších podnikoch. Tento proces môže urýchliť racionálna podpora štátu, no i bez nej mechanizmus „snehovej gule“ by mal zapôsobiť. Treba len neodkladne začať.

Aký je obsah, väzba i postupnosť krokov a čo je dôležité urobiť a postupne presadiť (napr. využitím platnej legislatívy, najmä zákona o kolektívnom vyjednávaní i zákonných ustanovení o právach zamestnancov v obchodných spoločnostiach a postupne presadzovanými novelizáciami v  systéme právnych predpisov), teda bez násilných zlomov a silných otrasov (napr. nie je nevyhnuté realizovať nepotrebné nacionalizácie, ale ani neproduktívne privatizácie):

1. Začať presadzovať spravodlivejší a vopred dohodnutý podiel na spoločne vytvorenej pridanej hodnote. Transparentne účtovne vyhodnocovať podnikové náklady produkčných faktorov i ich podiely na PH. V kolektívnych zmluvách ( ako prejav zvyšovania miezd) zakotviť participáciu na vytvorenej PH, smerujúcu k spravodlivému podielu zúčastnených produkčných faktorov na jej produkcii a deľbe. Je potrebné zdôrazniť že participácia na PH si vynúti decentralizáciu jej vyhodnocovania a deľby (i zdaňovania ) na tú úroveň, kde sa ona tvorí - na úroveň územne lokalizovaných produkčných subjektov.
2. Znevýhodniť, obmedziť, možnosti investovania do produkcie virtuálnej bublinovej hodnoty, do rizikových, či hazardných operácií, najmä na finančnom trhu (napr. uplatnením Tobinovej dane, a čo je priechodnejšie, čo teoreticky môže uplatniť každý štát aj samostatne – daňou z rizikových, hazardných, virtuálnych, špekulatívnych investícií) a tým zvýšiť objem prostriedkov, ktoré budú k dispozícii na investovanie do reálnej ekonomiky, podnikovej i verejnej .
3. Participáciu zúčastnených produkčných faktorov pri tvorbe i realizácii pridanej hodnoty využiť na ekonomický tlak na rast transparentne, štatisticky vyhodnocovanej efektívnosti využitia vstupných hmotných i nehmotných tovarov (teda i služieb) a na rast transparentne, štatisticky vyhodnocovanej produktivity PH –  súčinnosti produkujúcich výrobných faktorov, najmä inováciou konečných produktov a produkčných technológií.
4. To umožní skoncentrovať zameranie tvorivosti, využitia vedeckého i praktického poznania na rast efektívnosti a produktivity a súčasne vzájomnou kontrolou participujúcich partnerov dosiahnuť, aby sa likvidovala: korupcia, klientelizmus, nepoctivé oceňovanie vstupov, výstupov i prenájmov faktorov, a samozrejme investície do bublinovej, virtuálnej, hazardnej „tiež ekonomiky“.
5. Obmedzenie, resp. postupná likvidácia investícií do virtuálnej „ekonomiky“, spôsobí že prakticky jediným výnosne zaujímavým spôsobom investovania sa stane investovanie do lízingových spoločností a štátnych investičných fondov, vytvorí dostatok a neskôr aj potenciálny prebytok – rezervu – investičných prostriedkov a tým vytvorí dostatok pracovných miest a postupne zlikviduje nezamestnanosť. Pričom likvidácia nezamestnanosti a spravodlivejšie odmeňovanie živej práce (i miery jej tvorivosti) sú kľúčovými krokmi k nevratnej likvidácii chudoby, k výraznému rastu počtu ľudí patriacich do strednej vrstvy.
6.  Dostatok investičných prostriedkov má šancu zameniť terajšiu migráciu ľudí za prácou na „migráciu“ výrobných prostriedkov za ľudskými zdrojmi do ich prirodzeného domáceho prostredia.
7. Stále spravodlivejšia deľba pridanej hodnoty medzi vlastníkov minulej práce a vlastníkov aktuálnej živej tvorivej práce, medzi ktorými zvláštnu časť, zo samostatne dojednávaným podielom na PH, bude tvoriť top manažment, bude objektívne znamenať rast príjmov zamestnancov .Tým sa vytvorí možnosť i záujem pre účinnejšie investovanie zamestnancov do vlastníctva minulej práce, najmä do lízingových spoločností a štátnych investičných fondov, ktoré sa budú zaoberať prenajímaním investičných prostriedkov pre podniky i verejné služby, ale tiež starostlivosťou o ich potrebnú, najčastejšie uzlovú a softvérovú inováciu. To zabezpečí rast ich užitočnosti a tým aj pokles ich mernej ceny na jednotku výkonnosti.
8. Rast miery sporivosti zamestnancov a tým rast objemu investícií vytvorí podmienky pre rýchlejší rast produktivity živej práce, čím len podporí tendenciu relatívne rýchlejšieho rastu príjmov živej tvorivej práce, oproti merným príjmom vlastníkov minulej práce.
9. Druhú časť príjmov zamestnancov (rastúcich rastom vlastnených objemov a výkonnosti investičných prostriedkov) budú tvoriť ich podiely na príjmoch z prenájmu investičných prostriedkov, teda na pridanej hodnote lízingových spoločností a štátnych investičných fondov (tým aj na PH podnikov), čo bude mať význam zvlášť po dosiahnutí penzijného veku.
10.  Minulá práca už z princípu reálne existujúcej a potrebnej miernej (v HE stabilnej) inflácie vytvára zákonitosť poklesu mernej ceny minulej práce, v porovnaní s cenou aktuálnej živej tvorivej práce.
11.  Uplatnenie mechanizmu HE v bankách, poisťovniach, rozvoj lízingových firiem a štátnych investičných fondov (uplatňujúcich rovnaký mechanizmus), ale najmä jasná väzba peňazí na progresívny všeobecný ekvivalent – normatívnu jednotku aktuálnej živej práce – povedie k zásadnej zmene finančného systému, nepripúšťajúceho tvorbu bublinovej PH a tým aj riziko praskania bublín, ktoré boli vždy príčinou malých i veľkých kríz.
12. Mechanizmus HE má šancu likvidovať dnes vážne podnikateľské riziká z insolventnosti odberateľov, z nedostupnosti úverov, z nestabilnej úrokovej miery, z neočakávaných kurzových zmien, ale najmä z lokálnych či globálnych kríz.
13. HE si vyžiada presadenie štátnej i globálnej ingerencie nad všetkými prírodnými zdrojmi (v štátoch kde je zakotvená v ústave, jej rozšírenie a účinnejšie uplatňovanie) s ekonomickou destimuláciou špekulácií s nimi, a tiež nad udržiavaním a zlepšovaním kvality životného prostredia. Štáty zabezpečia systém zastupovania produkčného faktora „prírodné zdroje a životné prostredie“ v  produkčných systémoch, v ktorých tento faktor má adekvátnu váhu, čím pomôžu skĺbiť ekonomický záujem podniku so systémovými cieľmi štátu v oblasti prírodných zdrojov a životného prostredia..

Postupnou realizáciu týchto princípov HE, najmä pretransformovaním participácie produkčných faktorov na ich plnoprávne partnerstvo, obmedzením  oligopolných a iných, o veľkú ekonomickú moc opierajúcich sa špekulácií s ponukou a dopytom (najmä na finančných, ale i komoditných trhoch), i ďalších deformácií, je šanca, aby HE prekonala dnes vážny rozpor medzi autokraciou monopolu vlastníctva firiem a najmä ich pridanej hodnoty globalizujúcim sa vlastníkom jedného faktora – kapitálových prostriedkov a presadzujúcou sa skutočnou demokratizáciou spoločnosti, v ktorej fungujú. Dosiahne sa demokratizácia vzťahov v rámci produkčných subjektov (ale aj medzi nimi), vrátane vlastníctva ich PH, ale aj postupujúca demokratizácia vlastníctva produkčného kapitálového faktora. Pritom dôležitou súčasťou mechanizmu HE je zabezpečenie eliminácie možného pôsobenia negatívnych stránok doterajšej demokracie (napr. neadekvátne pomalej rekcie na zmenu potrieb, podmienok i možností, nedostatočná väzba práv a povinností najmä zodpovedných ľudí v top manažmente podnikov, inštitúcii i štátu, či jej zužovanie na volebné show a pod.).

Kľúčovým výsledkom pôsobenia HE už v prvých etapách bude likvidácia priamej väzby veľkosti bohatstva (napr. veľkého počtu podielov na lízingových spoločnostiach a štátnych fondoch) a jeho moci, najmä možnosti deformovať ekonomiku. Mechanizmus HE vytvorí podmienky (napr. aj zdaňovaním mimoriadne veľkého majetku)  pre postupnú likvidáciu v minulosti vzniknutých nezaslúžených rozdielov v bohatstve.

Takto základným kritériom úspešnosti humanistických podnikateľských, ale aj ostatných subjektov sa stane ich poctivý prínos k udržateľnému rastu kvality života, smerujúceho k novej kvalite civilizácie – humanistickej civilizácii, ktorú si dominancia Humanistickej (ľuďom slúžiacej) ekonomiky logicky vynúti.

Ivan Haluška, marec 2015

Úvodná ilustrácia – z obálky knihy Ivan Haluška: Budúcnosť globálnej ekonomiky. Teória a prax humanistickej ekonomiky