Juraj Draxler: Kto bude súdiť vojnové zločiny spáchané na Ukrajine?

V ostatných dňoch o potrebe trestať vojnové zločiny počuť veľmi často. Kto by ich mal ale vyšetrovať a súdiť?

To je veľmi zaujímavá otázka. Spojené štáty, ktoré o vojnových zločinoch hovoria v týchto dňoch najhlasnejšie, totiž od samotného začiatku sabotovali Medzinárodný trestný súd. Boli jednou z iba siedmich krajín, ktoré v OSN hlasovali proti jeho samotnému zriadeniu (ďalšími boli Čína, Irak, Izrael, Jemen, Katar a Líbya).

Boli dokonca momenty, keď sa americkí politici vyhrážali, že USA by aktívne zaútočili na hocikoho, kto by sa menom súdu pokúsil zatknúť amerických vojakov (za zločiny možno súdiť jednotlivcov, takisto štáty, v zmysle posudzovania legality ich krokov).

Vážnosť súdu znížila najmä vojna v Iraku. Hoci na súd prichádzali mnohé podnety pre vyšetrovanie vojnových zločinov, ten prakticky nekonal. Dokonca ani voči britským vojakom, hoci Británia signatárom je, a mala by priamo spolupracovať.

Niektoré zločiny, spáchané americkými vojakmi v Iraku, potom súdili americké súdy.

Najznámejším bol masaker v Hadíte, kde mariňáci len tak na ulici zastrelil 24 irackých žien a detí, z pomsty za to, že niekto v tej lokalite predtým zastrelil ich vojaka. Keď po šiestich rokoch prípad v USA súdili, oslobodili všetkých vojakov. S výnimkou jedného, ktorému znížili hodnosť.

Podobne krvavé bolo strieľanie do civilistov zamestnancami súkromnej bezpečnostnej služby Blackwater, ktoré zabili 17 civilistov. Jeden dostal doživotie, ďalší traja po 15 rokov. Sedeli ale len pár mesiacov, prezident Trump všetkým štyrom udelil milosť.

Ďalším notoricky známym prípadom bol ten v Mahmúdii, kde americkí vojaci v prítomnosti jej rodiny znásilnili 14-ročnú Iračanku, potom zabili ju, jej 6-ročnú sestru, aj otca a matku. Tu súd piatich vojakov aj odsúdil. (Jeden dostal aj formálne doživotie, ďalší vysoké tresty v zásade sa rovnajúce doživotiu.)

Viacero prípadov sa týkalo zabíjania irackých zajatcov. V tom najznámejšom seržant Hatley za pomoci svojich kolegov zastrelil štyroch irackých väzňov (opäť, ako pomstu za zabitie kolegu). Odsedel si 11 rokov.

Podobné zverstvá sa diali aj v Afganistane: kandahársky masaker (vojak postrieľal 16 civilov, z toho 9 detí – chodil do domov a strieľal tam miestnych, niektoré telá potom zapálil). Podobných prípadov zabíjania civilov z pomsty bolo viac, v jednom prípade prezident Trump už odsúdeného zodpovedného vojaka omilostil (svojim vojakom nariadil strieľať na civilov, dvoch zabili).

Najmasovejšiu vraždu spáchali afgánski spojenci, vojaci gen. Dostúma, keď naložili do kontajnerov tisíce zajatcov (zrejme až 8 tisíc), aby ich previezli do inej väznice. Stovky, pravdepodobnejšie až tisíce sa pri prevoze udusili. Od začiatku sa vynárali zvesti, že na transporte sa podieľali aj americkí vojaci. Neskôr to samotní Afgánci aj potvrdili, ale nikto nebol za nič súdený.

Úrady vojakov vyšetrovali laxne (často sa hovorí o tom, že v nejakom incidente bolo viac vojakov, ako sa nakoniec dostalo pred súd), čo mimoriadne znepriatelilo Afgáncov voči Američanom (podobne aj to, že za celú dobu okupácie nijako nepomohli rozvitiu domácej ekonomiky, spolupracovali s evidentnými masovými vrahmi a korupčníkmi, atď.)

Hlavne ale nikto nebol pred súdom za ozajstné masakre, ktoré sa proste vyhlásili za omyly (asi nimi aj boli, otázka je, do akej miery sa nedbalosť dala prípadne aj súdiť, ale nikdy sa nesúdila). Vrátane náletu na nemocnicu v Kunduze (manažovala ju dokonca medzinárodná organizácia Lekári bez hraníc), kde zomrelo 42 ľudí. Američania proste masakre dronmi a leteckým bombardovaním nesúdia.

Aj preto je všeobecne dôvera v ochotu veľmocí vyšetrovať zločiny svojich vojakov malá.

A nielen veľmocí, podobne, ako Ukrajinci nikdy nevyšetrili masaker v Odese, asi ťažko sa budú hrnúť do vyšetrovania aspoň tých súčasných prípadov, ktoré sú zachytené priamo na videách (a nielen voči vojakom, ale aj „trestné" operácie voči domácim „zradcom", s týraním či zastrelením).

Podobne sa sotva dá čakať, že by sa k vyšetrovaniu svojimi súdmi aktívne postavilo Rusko.

Rusko sa, mimochodom, na zriadení Medzinárodného trestného súdu aktívne podieľalo, ale kvôli odmietaniu Američanov zapojiť sa, sa nikdy nestalo aktívnym účastníkom a v roku 2016 na protest proti označeniu pripojenia Krymu za okupáciu svoj podpis z dohody stiahlo.

Je to trochu podobné ako s medzinárodným právom všeobecne. USA si s legalitou svojich operácií veľa starostí nerobia (len od Vietnamu nelegálne napadli Grenadu, Panamu, spolu s NATO Juhosláviu, Irak, so spojencami Líbyu, Sýriu).

Práve na to, že USA odmieta podporovať utváranie regionálnych architektúr kolektívnej bezpečnosti, a celkovo jedná z pozície sily, sa odvolávajú Rusi v zdôvodňovaní toho, prečo si musia chrániť bezpečnostný perimeter vo svojom okolí.

Ironicky, signatárom súdu nie je ani Ukrajina. Je to jeden z viacerých dôvodov na pochybnosti, či sa podarí na jej území organizovať nejaké nezávislé vyšetrovania (ako sme zatiaľ videli, medzinárodne na to vôľa veľmi nie je).

Aj táto situácia podčiarkuje, aké je dôležité dbať na vytváranie medzinárodných štruktúr na ochranu práva a „piplať" si ich. Keď už horí, je po existencii efektívnych orgánov volať neskoro.

(Status na FB 12. apríla 2022)