Reklama
proti celulitide

O nás

Vydavateľom portálu Slovo je občianske združenie Klub Nového slova. Portál nadväzuje na tradície povstaleckého týždenníka Nové slovo a je priamym nástupcom printového týždenníka Slova.

Nové slovo bol ľavicový týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo. Vznikol v čase SNP, prvé číslo vyšlo 24. septembra 1944. Po potlačení povstania časopis zanikol a bol obnovený 1. júna 1945. Hlavným iniciátorom jeho vzniku bol Gustáv Husák.

V rámci boja proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu na základe uznesenia predsedníctva ÚV KSS o reorganizácii straníckej tlače koncom apríla 1952 jeho vydávanie zastavili, keďže doň v minulosti prispievala väčšina z odsúdených. Od 1. mája začal vychádzať politický dvojtýždenník Pod zástavou socializmu.

V čase Pražskej jari bolo Nové slovo na podnet G. Husáka 23. mája 1968 opätovne obnovené, pri jeho obnove stáli Ladislav Novomeský, Andrej Siracký, Daniel Okáli, Vladimír Mináč, Miroslav Válek, Vojtech Mihálik.

V roku 1978 vznikla literárna príloha Nové slovo mladých.

Hoci bolo Nové slovo orgánom ÚV KSS, hlavne v čase perestrojky bolo popri Literárnom týždenníku jedným z najkritickejších slovenských periodík.

V roku 1991 ho spolu s denníkom Pravda začala s radikálne zníženým rozsahom vydávať akciová spoločnosť Perex.

V roku 1994 sa časopis premenoval na Nové slovo bez rešpektu, neskôr sa vrátil k pôvodnému názvu. Posledné – 33. číslo 30. ročníka vyšlo 21. augusta 1998. Za ideového nástupcu Nového slova možno považovať časopis Slovo, ktorý začal vychádzať v roku 1999.

V lete 2009 začalo Slovo vychádzať v novej grafickej podobe v časopisovom formáte. Posledné číslo v printovej verzii vyšlo v júli 2010. V súčasnosti Slovo vychádza ako internetový magazín.

Šéfredaktormi Slova boli: Eduard Chmelár, Martin Krno, Michal Polák, Martin Muránsky, Ivan Štefunko, Peter Nedoroščík, Gabriela Rothmayerová, Emil Polák.



Pred 60 rokmi sa v čase Povstania zrodil týždenník Nové slovo
Martin Krno, 2004

Na Slovenskom národnom povstaní bolo fenomenálne aj to, ako bleskovo sa zaplnilo vákuum slobodne mysliacich masmédií. Počas niekoľkých dní a týždňov vznikla úplná, pluralitná štruktúra dennej, centrálnej, regionálnej i miestnej tlače, rozhlas, tlačová agentúra, spravodajský film. Pritom sa ukázalo, že ľudia nie sú smädní iba po aktuálnych, neraz strohých informáciách z bojov na povstaleckom území a frontoch druhej svetovej vojny. Priali si aj komentáre, analýzy. A vízie. Práve to bol hlavný dôvod, prečo v nedeľu 24. septembra 1944 vyšlo v Banskej Bystrici na šestnástich stranách prvé číslo ľavicového týždenníka pre politiku, kultúru a hospodárstvo - Nové slovo.

Jediný politický týždenník

O založení nového týždenníka, ktoré nadväzovalo na tradíciu DAV-u a Fučíkovej Tvorby, sa definitívne rozhodlo dva dni po zjednocovacom zjazde komunistickej a sociálnodemokratickej strany – v utorok 19. septembra na stretnutí v byte Gustáva Husáka na Kuzmányho ulici číslo 4 v Banskej Bystrici. Tam potom vždy večer zasadal redakčný kruh (rada). Na tieto neformálne besedy chodili politici, hospodári, umelci aj vojaci nabití myšlienkami a problémami, ktoré prinášala revolučná doba. V diskusiách sa kryštalizovali dôležité stanoviská, ktoré sa potom prejavili v praxi a aj v zásadných článkoch vtedy jediného politického týždenníka na povstaleckom území.

Podľa spomienok jedného z členov redakčného kruhu Dalibora Miloša Krnu sa o názve politických, hospodárskych a organizačných postoch. Keď boli ochotní pomáhať týždenníku, museli to robiť navyše, tvoriť po nociach. Vďaka povstaleckému nadšeniu však v ťažkých podmienkach prekonali aj tieto prekážky. Článkami prispeli aj Iľja Erenburg, Bohumil Laušman, Zdeněk Fierlinger či Marek Čulen. Všetko išlo o osobnosti, ktoré mali čo povedať i v povojnovej histórii.

Autori komentovali to, čo sa v tých pohnutých časoch dialo na povstaleckom území, v Bratislave, inde vo svete. Predovšetkým sa však zamýšľali nad tým, čo Európu čaká po skončení vojny. Východiskom pre Slovensko mala byť obnovená, národnostne a sociálne spravodlivá, mierumilovná Československá republika. V týždenníku sa však našiel priestor aj na uverejnenie na prvých pohľad menej aktuálnych zaujímavostí, ako boli dovtedy neznáme listy Ľudovíta Štúra či recenzie kníh a filmov.

Rušné povojnové časy

Prvé číslo obnoveného Nového slova vyšlo 1. júna 1945 v Bratislave takisto vďaka iniciatíve Gustáva Husáka. Týždenník v priemernom náklade desaťtisíc exemplárov sa stal orgánom ľavicovo orientovaného Bloku slovenskej inteligencie. Redigoval ho redakčný kruh viacerých významných osobností. Po Husákovi bol zodpovedným redaktorom Dalibor Hanes, neskôr Štefan Janči. Redakcia sídlila na Jesenského ulici č. 7. Na stránkach časopisu, ktorý mal v tomto období veľmi strohú grafiku, sa okrem mien známych z povstaleckých čísiel ako autori objavovali Vladimír Clementis, Daniel Okáli, Ivan Horváth, Eduard Friš, Daniel Ertl, Ladislav Szantó, Juraj Fabian, Ladislav Saučin, Ján Boor, Miloš Marko, Rudolf Fábry, Ctibor Štítnický, Branislav Choma a ďalší.

Nové slovo najmä po tzv. aprílovej dohode Demokratickej strany s katolíckym klérom a v súvislosti s voľbami na jar 1946 priostrilo svoje komentáre k vnútropolitickým témam. Vrcholilo to počas politickej krízy na Slovensku na jeseň 1947 a vo februári nasledujúceho roku. Prinášalo však aj príspevky od zahraničných spolupracovníkov zo Sovietskeho zväzu, USA, Veľkej Británie, Juhoslávie, Rumunska či Talianska.

Pohon na tzv. buržoáznych nacionalistov

Spoločenský vývoj po politickom zvrate vo februári 1948 zasiahol aj obsah a ďalšie smerovanie Nového slova. V roku 1950 sa stalo tlačovým orgánom Komunistickej strany Slovenska pre politiku, kultúru a hospodárstvo. Začalo prinášať aj verejné prejavy jej funkcionárov a stranícke uznesenia. Vo vedení časopisu sa vystriedali Mieroslav Hysko, Pavol Turčan a Mikuláš Šurina. Z jeho stránok sa postupne vytrácali autori, ktorých obvinili z vykonštruovaného buržoázneho nacionalizmu. Najsmutnejšie bolo to, že proti nim ostro písali aj ich bývalí blízki spolupracovníci. Za najväčšieho zradcu označovali Clementisa. Ešte v 31. čísle v roku 1951 týždenník poslal pri príležitosti 50. narodenín ,,vrelé pozdravy“ generálnemu tajomníkovi KSČ Rudolfovi Slánskemu, ktorého čoskoro uväznili a spolu s Clementisom odsúdili na smrť.

Pozitívom tohto obdobia zo žurnalistického hľadiska bolo grafické a žánrové spestrenie časopisu. Pribudlo viacero pravidelných rubrík, objavujú sa reportáže od známych autorov (Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka, Bohuslav Chňoupek, Mária Sedláková, Agneša Kalinová) a príspevky spisovateľov a literárnych kritikov (Fraňo Kráľ, Pavol Bunčák, Peter Karvaš, Ivan Kusý, Miloš Krno, Miloš Tomčík atď.)

Vo vyostrenej oficiálnej propagande namierenej proti tzv. buržoáznym nacionalistom, ktorí stáli pri vzniku i obnovení Nového slova, zrejme nebolo žiaduce, aby ďalej vychádzalo. Na základe uznesenia predsedníctva ÚV KSS o reorganizácii straníckej tlače koncom apríla 1952 jeho vydávanie zastavili. Od 1. mája začal vychádzať politický dvojtýždenník s príznačným názvom Pod zástavou socializmu.

Do života po tretí raz

Nové slovo bolo obnovené ako týždenník pre politiku, kultúru a hospodárstvo v čase politického odmäku – 23. mája 1968. Desiaty ročník časopisu otvoril úvodníkom po tretí raz znovu Gustáv Husák. Pri opätovnom zrodení stál aj Ladislav Novomeský, Andrej Siracký, Daniel Okáli, Vladimír Mináč, Miroslav Válek, Vojtech Mihálik a ďalší, ktorí pomohli zoskupiť okolo redakcie popredných predstaviteľov slovenskej politiky, vedy a kultúry.

Spočiatku týždenník vychádzal na 16 stranách v náklade zhruba 50-tisíc exemplárov. Redakcia sídlila na Šmeralovej ulici 10 (dnes Kozia). Propagoval pojanuárovú obrodnú politiku KSČ, odmietal však podporiť programové vyhlásenie 2 000 slov. Veľkú pozornosť venoval presadeniu federalizácie Československa. Šéfredaktorom sa stal Leopold Podstupka. Medzi pravidelných autorov patrili Miroslav Kusý, Mieroslav Hysko, Anton Rašla, Ján Čierny, Vladimír Ferko, Viktor Pavlenda, Michal Kováč, Milan Čič, Jaroslav Šolc, Karol Vaculík, Ladislav Ťažký, Ladislav Zajac a ďalší.

Na stránkach Nového slova sa odrážal zložitý vývoj spoločnosti na konci 60. rokov. Začala sa však tak trocha opakovať situácia spred dvadsiatich rokov. Po apríli 1969 sa začali vytrácať osobnosti späté so slovenským variantom Pražskej jari. Šéfredaktorom sa stal Ernest Štric, ktorého na začiatku roka 1970 nahradil Anton Štulajter. Hlavnou, aj neformálnou autoritou bol však naďalej Husák. Redakcia sa pridržiavala aj radikálnych zvratov jeho politickej línie v novej funkcii generálneho tajomníka ÚV KSČ.
Liaheň výrazných autorov

Predsedom redakčnej rady bol Andrej Siracký, neskôr ho vystriedal Viliam Plevza. Do redakcie sa na miesto šéfredaktora v januári 1976 vrátil Leopold Podstupka. Redakcia sa presťahovala na Leškovu ulicu č. 5 a potom na Štúrovu ulicu č. 3. Vo funkcii zástupcu šéfredaktora sa postupne vystriedali Monika Dohnányová, Nina Hradiská, Vladimír Jancura a Marián Leško.

Medzi autormi sa objavili nové mená. Mnohí novinári potom pôsobili priamo v redakcii alebo s ňou úzko spolupracovali dlhé roky. Napríklad Michal Záleta, Mikuláš Šimko, Milan Smolík, Dušan Kerný, Ján Riška, Viera Handzová, Libuša Mináčová, Katarína Hrabovská, Helena Dvořáková, Milan Mitošinka, Jaroslav Brabec, Viera Millerová-Husáková, Jozef Dunajovec, Michal Stasz, Iva Kerná, Miroslava Štrbavá-Staszová, Alžbeta Šimonovičová, Vladimír Štefko, Ján Füle, Ružena Wagnerová, Oľga Vavrová, Ľuboš Jurík, Marián Pauer, Jozef Puškáš, Drahoslav Machala, Milan Blaha atď. Novinárske ostrohy tu získalo niekoľko desiatok mladých novinárov, ktorí sa potom uplatnili aj v iných novinách, rozhlase a televízii.

V roku 1978 vznikla mesačná príloha začínajúcich literárnych tvorcov Nové slovo mladých. Viedol ju Vojtech Mihálik, po ňom Vojtech Kondrót, výkonnou redaktorkou bola Oľga Feldeková. Práve tu debutovala podstatná časť dnešnej strednej generácie známych slovenských básnikov. V roku 1982 začala vychádzať v týždennej periodicite v spolupráci so Zväzom slovenských spisovateľov kultúrno-politická príloha Nedeľa. Jej vedúcou redaktorkou bola Nina Hradiská.

Menej príťažlivé už boli monotematické prílohy na pomoc straníckemu vzdelávaniu, ktoré sa však chápali ako „povinná jazda“. Nové slovo totiž vydával Ústredný výbor KSS. Napriek tomu nasadilo pomerne kritický tón voči neduhom v spoločnosti, čo sa prejavovalo najmä po nástupe Gorbačovovej perestrojky a glasnosti v Sovietskom zväze. Po odchode Leopolda Podstupku v roku 1984 bol vedením redakcie poverený dovtedajší hlavný sekretár Emil Polák, ktorý od roku 1985 až do roku 1995 zastával funkciu šéfredaktora.. To sa medzičasom presídlilo do Presscentra na Martanovičovej č. 25 (dnes výšková budova J&T na Pribinovej ul.).

V nových podmienkach

Dôsledky novembrových politických udalostí v závere roka 1989, samozrejme, zasiahli aj do osudu Nového slova. Ako týždenník pre politiku, hospodárstvo, vedu a kultúru sa stal nezávislým od KSS, ale zachoval si ľavicovú orientáciu. Začiatkom 90. rokov zohral významnú úlohu pri prerode bývalej vládnucej KSS na sociálnodemokratickú stranu. V nových podmienkach dve tretiny redaktorov z osobných, ale aj z úsporných dôvodov odišli. Podstatne sa znížil náklad a rozsah periodika. V roku 1991 ho spolu s denníkom Pravda začala s radikálne zníženým rozsahom vydávať akciová spoločnosť Perex.

Postupne došlo k určitým obsahovým zmenám, čo sa od januára 1993 odzrkadlilo aj v inovovanom názve časopisu – Nové slovo bez rešpektu. V roku 1995 vedením redakcie poverili Jaroslava Lajdu. V auguste 1997 sa šéfredaktorom stal Ľuboš Jurík. Od novembra 1997 týždenník Nové slovo už s podtitulom "politika, hospodárstvo, kultúra" dostal farebnú obálku na kriedovom papieri a vychádzal až na 52 stranách. To však zložitú finančnú situáciu len prehĺbilo. Od nového roku 1998 redakciu opäť viedol Lajda. Prijali sa viaceré úsporné opatrenia, no aj tak vedenie akciovej spoločnosti Perex pod ekonomickým i politickým tlakom rozhodlo o ,,pozastavení“ týždenníka. Posledné – 33. číslo 30. ročníka vyšlo 21. augusta 1998. Medzi redaktormi, ktorí vydržali až do konca, okrem Jaroslava Lajdu boli Nina Hradiská, Anna Lenická, Marián Babic, Juraj Ďurina a ekonómka redakcie Viola Ivašková.

Po politických zmenách, ktoré vyvolali výsledky parlamentných volieb na jeseň 1998 a vstup SDĽ do koaličnej vlády, v ľavicových kruhoch pocítili, že chýba tribúna názorov, prostredníctvom ktorej by mohli oslovovať aj širšiu verejnosť. Vytvorila sa iniciatívna skupina, ktorá pripravovala obnovenie Nového slova. Vzhľadom na právne komplikácie s jeho pôvodným vydavateľom však začal vychádzať politicko-spoločenský týždenník pod názvom Slovo. Prvé číslo s českým filozofom a spisovateľom Egonom Bondym na titulnej strane vyšlo 24. februára 1999. Vydavateľom sa stala spoločnosť s ručením obmedzeným Nové slovo. Aj keď Slovo z právneho hľadiska nemá s týždenníkom Nové slovo nič spoločné a v redakcii pracujú celkom iní, generačne mladší novinári, časť autorského aj čitateľského zázemia zdedilo po svojom predchodcovi.

Historické zlomy

Možno trocha paradoxne, ale najznámejšou a najčastejšie skúmanou kapitolou dejín Nového slova je práve tá najstaršia a najkratšia – počas SNP. Iste aj preto, lebo bola tvárou v tvár spoločnému nepriateľovi – nemeckým okupantom a ich domácim ľudáckym prisluhovačom – najjednoznačnejšia. Zaujímavé je však sledovanie jeho stránok po dvoch obnoveniach v rokoch 1945 – 1948 a 1968 – 1969. V zmenených podmienkach začiatkom 50. rokov však týždenník zohral v slovenskej žurnalistike nepeknú úlohu, podobne ako v časoch najtvrdšej normalizácie začiatkom 70. rokov. Potom však nastalo obdobie najväčšieho rozmachu Nového slova po obsahovej a grafickej stránke, ale aj pokiaľ ide o autorské zázemie, kvalitu príspevkov či paletu žánrov. Určite si raz, v pokojnejších časoch, zaslúži hlbšiu a objektívnu analýzu.

Tridsiatim ročníkom Nového slova sa v mnohých ohľadoch dá všeličo vyčítať, v určitých obdobiach najmä poplatnosť spoločenskej situácii. V zlomových chvíľach, či už v Povstaní, v roku 1968, v čase glasnosti alebo po novembri 1989, jeho redaktori vždy tvorili na pulze doby a usilovali sa pritom zachovať progresívne ľavicové postoje.