Decembrový generálny štrajk 1920 vo Zvolene

Počet zobrazení: 4691

0 Úvod
     Keď v roku 1918 prebehol v českých krajinách a na Slovensku štátny prevrat, ktorý z povrchu zemského zmietol rakúsko-uhorský štátny organizmus a v danom priestore vznikol na proklamatívnej platforme, najmä čo sa Slovenska týkalo, štát československý, v mysliach ľudových vrstiev vznikla istá ilúzia, že staré poriadky sa stali nenávratnou minulosťou a panstvo mocných, silných a bohatých nad slabými a chudobnými s definitívnou platnosťou pominulo. „Novodobá buržoázna spoločnosť, ktorá vzišla z lona zahynuvšej feudálnej spoločnosti, neodstránila triedne protiklady. Priniesla len nové triedy, nové podmienky útlaku a nové formy boja miesto starých....Celá spoločnosť sa čoraz viac štiepi na dva veľké nepriateľské tábory, na dve veľké, priamo proti sebe stojace triedy – na buržoáziu a proletariát.“ (MARX, Karl - ENGELS, Fridrich: Manifest komunistickej strany. 11. vyd. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1972, s. 33.) Októbrový prevrat teda nepredstavoval vyústenie zápasu medzi buržoáziou a proletariátom rakúsko-uhorskej monarchie, ale zápasu medzi vládnucou nemeckou a maďarskou buržoáziou a českou, menej už slovenskou buržoáziou, opierajúcich sa o široké vrstvy českého a slovenského obyvateľstva, ku ktorým sa táto buržoázia obracala s mnohými ľúbivými heslami. Ako správne poznamenal vodca ruského proletariátu Vladimír Iľjič Lenin, vysloviac myšlienku, že „...demokratický prevrat naprosto nie je ešte socialistickým prevratom, že zaujíma nie len nemajetných, že jeho najhlbšie korene tkvejú v nevyhnuteľných potrebách a požiadavkách celej buržoáznej spoločnosti...“. (LENIN, V. I.: Dve taktiky sociálnej demokracie v demokratickej revolúcii. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1949, s. 35.) Záujmom a cieľom českej a slovenskej buržoázie sa stalo odstrániť z česko-slovenského trhu nemecký a maďarský veľkokapitál, zaujímajúc ten v priestore nového štátneho organizmu významné postavenie a neumožňujúc česko-slovenskému kapitálu rozširovať svoje hospodárske zázemie, a nie odstránenie vlády diktatúry buržoázie, čiže vlády nepatrnej menšiny nad väčšinou. Po tom, ako sa podarilo českej buržoázii uchopiť moc v českých krajinách a na Slovensku, potlačiac akékoľvek nemecké a maďarské oprávnené či neoprávnené štátoprávne a hospodársko-sociálne požiadavky, v skutočnosti opustila platformu predprevratovej a prevratovej politiky, započala cestu otvorenej kontrarevolúcie a likvidácie politickej opozície z radov radikálnej ľavice. Práve v tomto období, keď prišlo u časti československého národa k vytriezveniu z reálnej politiky vládnucej buržoázie, keď reálne politické rozhodnutia nekorešpondovali s rétorikou vodcov buržoázie a s nimi spolupracujúcimi vodcami sociálnej demokracie, nachádza sa na rázcestí i neskorší významný komunistický novinár vo Vrútkach a poslanec Národného zhromaždenia K. Gottwald. Ten sa v 1. polovici 20. rokov vo veľkej miere zaslúžil o rozvoj komunistického hnutia práve na Slovensku. „...Bol príliš bystrý a dostatočne poučený skúsenosťami vojny a hlavne Veľkej októbrovej revolúcie, aby nevidel, že ideále ľudovej, sociálne spravodlivej republiky, za ktoré český ľud bojoval vo svojom oslobodzovacom zápase proti habsburskej monarchii, stávajú sa ligotavou čačkou, za ktorou sa začína hnusná hra. Vedúci činitelia nového československého štátu, od sociálnych demokratov Tusara a Bechyněho až po predstaviteľov ťažkej buržoázie – Kramářa a Švehlu, nerozpakovali sa hovoriť o oprávnenosti robotníckych požiadaviek, o potrebe zoštátniť a zosocializovať bane, banky, veľkozávody a vyvlastniť veľkostatkárov. Nerozpakovali sa hovoriť, aby zmiatli ľud a sústredili za ten čas proti nemu svoje sily. Veľkou pomocou bola im pritom autorita vtedajšieho prezidenta T. G. Masaryka, ktorého ľud podľa jeho prvšej činnosti pokladal za svojho priateľa, hoci Masaryk už zaujal zásadne nepriateľské stanovisko k Veľkej októbrovej revolúcii a jej ideám a vedome sa usiloval o vybudovanie Československej republiky ako štátu kapitalistického, spojeného na život a na smrť so západným kapitalistickým svetom....“ (NEČÁSEK, František: Mladosť Klementa Gottwalda. Bratislava : Smena, 1952, s. 24 – 25.) Badateľný, otvorený a nezvratný odklon od revolučných ideálov, pokiaľ ide o sociálnu demokraciu, nastal po voľbách v roku 1920, v ktorých síce zvíťazila spomínaná sociálna demokracia, avšak zo strachu pred silnejúcou politickou platformou revolučného robotníckeho hnutia vyprázdnila mocenské pozície, odovzdajúc ich do kompetencií reakčno-pravicovým živlom českej politiky, ako to vnímali vtedajší krajní ľavičiari. „December roku 1920 rozhodol o tom, že sa Československá republika, ktorá sa 28. októbra 1918 zrodila z revolučného hnutia robotníctva a ľudu, štabilizovala pod vedením buržoázie ako štát meštiackej buržoázie, ako štát kapitalistického zriadenia....A december 1920 bol obrovským poučením pre československý proletariát. Ukázal pravú tvár československej buržoázie, odhalil triedny buržoázny charakter masarykovskej demokracie a štátu. Ukázal v prudkom svetle, kam až zaviedla pravicových socialistických vodcov reformistická teória spolupráce s buržoáziou. Od handlovania s buržoáziou, od parlamentného vyjednávania o drobné reformy, v ktorých videli celý smysel robotníckeho hnutia – až po priame opustenie triedneho boja a konečných cieľov robotníckeho hnutia, až na najhlbšie dno politickej a ľudskej zrady. Na veky prischla na rukách týchto bývalých robotníkov robotnícka krv.“ (NEČÁSEK, František: Mladosť Klementa Gottwalda. Bratislava : Smena, 1952. s. 33, 35.) Ľavicové hnutie v Československu sa začalo štiepiť už pred decembrom 1920, keď jeho radikálna časť začala vystupovať proti vláde, proti pravicovým vodcom sociálnej demokracie a tvrdošijne trvala na obhajobe životných záujmov robotníckej triedy a prerastení národnej a demokratickej revolúcie z roku 1918 do socialistickej revolúcie. Pri príležitosti 2. výročia revolúcie vyšiel na titulnej strane ružomberskej Pravdy chudoby článok pod názvom Socializmus zachráni republiku, prostredníctvom ktorého radikálni slovenskí sociálni demokrati upozorňovali proletariát, že po roku 1918 ochabol v triednom boji a zaujal voči buržoáznej triede značne zhovievavý postoj, ktorý sa prejavil v národom šovinizme robotníctva, tak typickom pre prvé týždne a mesiace od prevratu. Článok tiež poukazoval na silnejúce vplyvy reakcie v Maďarsku a v Rakúsku usilujúcich sa o reštauráciu starých poriadkov. A československá buržoázia namiesto toho, aby čelila tejto hrozbe, prenasleduje a perzekvuje robotnícku triedu. Článok tiež uvádza: „...keby našej buržoázii a jej exponentovi, vláde, išlo o upevnenie republiky (im pravda ide o upevnenie buržoáznej republiky), museli by nahliadnuť, že za tých okolností, aké sa okolo nás vytvorily, je jedine možná a zdravá politika tá, ktorou sa bude hľadať opora v robotnom ľude. Avšak tento môže byť len vtedy oporou republiky, keď bude vidieť, že má za čo. Keď bude vidieť, že pôda zdegenerovaných šľachticov bude jeho, že továrne v ktorých pracujú, nie sú majetkom kapitalistu, ale slúžia pre blaho všetkých....“ (Socializmus zachráni republiku. In: Pravda chudoby, 28. 10. 1920, roč. I., č. 7, s. 1.) Cieľom ostrej kritiky ľavice sa teda nestala iba politická činnosť politických exponentov buržoáznej triedy, ale taktiež a predovšetkým politika sociálnodemokratickej strany, ktorej pravicových vodcov, ministrov, poslancov, senátorov ľavicová časť sociálnej demokracie obviňovala zo zrady záujmov robotníckej triedy, prejaviac sa tento stav najmä v upustení od triedneho zápasu a zo snáh o dosiahnutie drobných, avšak v skutočnosti neúčinných reforiem, ktoré nijakým spôsobom neohrozovali dovtedajšie politické panstvo buržoázie a jej dominantné hospodárske zázemie. Sociálna demokracia v tomto období, podľa názorov formujúcich sa komunistov, už úplne stratila tvár proletárskej politickej strany, dokumentujúc to jednoznačne jej skutočná činnosť v porovnaní s tým, čo definujú K. Marx a F. Engels ako najbližší cieľ všetkých strán zastupujúcich proletariát: „...sformovanie proletariátu v triedu, zvrhnutie panstva buržoázie, dobytie politickej moci proletariátom.“ (MARX, Karl - ENGELS, Fridrich: Manifest komunistickej strany. 11. vyd. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1972, s. 50.) Vedúce štruktúry československej sociálnej demokracie sa spreneverili voči tomuto krédu, hlásajúc ono boj proti buržoáznej triede a zvrhnutie jej panstva, a namiesto toho sa vydali cestou politického dorozumenia sa s buržoáziou a napokon vtelenia sa do štruktúr meštianskej republiky a stania sa strážcom buržoázneho poriadku, tvrdili ľavičiari. Oficiálny tlačový orgán sociálnej demokracie Robotnícke noviny dokonca upozorňoval ľud pred možným nástupom komunizmu: „...komunizmus žiada niečo iného, ako sociálna demokracia...snaží sa zmocniť...výrobných prostriedkov, tedy továrieň komunikácii, prírodných síl pozemkových, latifundii a pod., lebo výrobné prostriedky, nachádzajú s(a) v rukách jednotlivých kapitalistov, stávajú sa prostriedkom ku vykorisťovaniu pracujúceho ľudu. Previesť tieto výrobné prostriedky z rúk jednotlivcov v majetok národa, je úkolom sociálnej demokracie. Súkromného vlastníctva, ktoré si občan svojou poctivou prácou nadobudol, sa sociálna demokracia nechce dotýkať, ona nechce nikomu brať jeho chalupku, kúsek políčka, alebo jeho dielňu. Ináč komunizmus. Ten nie len, že vytiahne výrobné prostriedky z rúk jednotlivcov, ale zruší všetké súkromné vlastníctvo, tedy aj vlastníctvo drobných ľudí, bez ohľadu na to, akým spôsobom bolo nadobudnuté....“ (Komunizmus a sociálna demokracia. In: Robotnícke noviny, 17. 10. 1920, roč. XVII., č. 209, s. 2.) Táto definícia komunizmu, otlačiac ju Robotnícke noviny, sa však nezakladala na pravde a išlo o účelové prekrútenie slov K. Marxa a F. Engelsa spísaných v tzv. základnom zákone komunizmu, Manifeste komunistickej strany, kde sa uvádza: „...Komunizmus sa nevyznačuje odstránením vlastníctva vôbec, ale odstránením buržoázneho vlastníctva....“ (MARX, Karl - ENGELS, Fridrich: Manifest komunistickej strany. 11. vyd. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1972, s. 50 – 51.) Tento evidentný odklon od marxistických pozícii a príklon k nekomunistickému vnímaniu sveta, tzn. definitívne akceptovanie a osvojenie si teórie zmierovania tried, musel nevyhnutne vyústiť do vzájomného stretu na platforme sociálnej demokracie a tiež v spoločnosti medzi buržoáziou a s ňou spojenou pravou časťou ČSSDSR na jednej strane a ľavicou v ČSSDSR v spojení s robotníckou triedou na strane druhej. 4. novembra 1920 uverejnila Pravda chudoby kritiku činnosti pravice v ČSSDSR, obviniac ju ľavica z odcudzeniu sa zásadám sociálnej demokracie a z odklonu od starého, osvedčeného programu a príklonu k programu buržoázie, k čomu pravica v sociálnej demokracii vábila aj samotné robotníctvo. „...K takzvanej pravici hlási sa väčšia čiastka poslancov, senátorov a tajomníkov, ktorí ešte pred voľbou nič iného nerobili, len sa bratríčkovali s meštiackými poslancami Slovenského klubu. Nechali hladovať slovenský ľud, úrodné kraje vydrancovať a priemysel sabotovať. Okrem toho dopomohli k moci najväčším nepriateľom robotníctva zemedelsko-agrárnej strane. Nech si, stará vláda robila s ľudom čo chcela, obsluhovali ju, vraj v záujme republiky...Lepšie je im miništrovať buržoázii, ako robiť politiku pre ľud, za ktorú by museli byť zodpovední....“ (Útoky na jednotu chudobného ľudu. In: Pravda chudoby, 04. 11. 1920,  roč. I., č. 8, s. 2.) Tento ideový a hodnotový spor vo vnútri ČSSDSR vyústil až do odštiepenia sa jej ľavej časti a založenia samostatného Klubu československej sociálno-demokratickej strany robotníckej (ľavej) na pôde Národného zhromaždenia. V mene Klubu vystúpil v pléne poslanec Josef Teska, vysloviac názor, že nie je možné dosiahnuť vyriešenie sociálnych otázok v medziach súkromno-kapitalistického právneho a hospodárskeho poriadku (Zásadné prehlásenie našich poslancov v parlamente. In: Pravda chudoby, 11. 11. 1920, roč. I., č. 9, s. 1.), čím sa ľavicová opozícia jednoznačným spôsobom postavila proti vtedajšiemu režimu a stanula na princípe, že k zvrhnutiu diktatúry buržoázie môže prísť iba prostredníctvom revolučného vystúpenia proletariátu, pridržiavajúc sa tak zásady stanovenej F. Engelsom: „...Vystřídaní buržoázního státu státem proletářským není možné bez násilné revoluce....“ (LENIN, V. I.: Stát a revoluce. Praha : Mladá fronta, 1967, s. 19.) Alea iacta est.

1. Decembrový generálny štrajk vo Zvolene
     Po vážnych politických turbulenciách, ktoré v sociálnodemokratickom hnutí prebiehali otvorene od septembra 1920 - 14. septembra rezignovala Tusarova vláda (Na porade konanej 12. septembra 1920  medzi T. G. Masarykom, V. Tusarom a A. Švehlom prišlo k rozhodnutiu podania demisie „socialistickou“ vládou, aby sa tak uvoľnili pre buržoáziu prostriedky k rozhodnému a krvavému útoku proti komunistickej opozícii, k čomu získal od prezidenta poverenie niekdajší rakúsky byrokrat J. Černý (na stretnutí 16. septembra), novopečený ministerský predseda. NEČÁSEK, František a kol. (red.): Dokumenty o protilidové a protinárodní politice T. G. Masaryka. Praha : Orbis, 1953, s. 65.) - a ich výsledkom sa stalo viac-menej vynútené odštiepenie ľavej skupiny v strane na vlastnej politickej platforme, stalo sa už iba otázkou času, kedy dôjde medzi oboma znepriatelenými tábormi k rozhodujúcemu stretu. Ten sa však nemohol udiať na parlamentnej pôde, kde nedisponovali ľaví sociálni demokrati dostatočnou silou a nemohli sa opierať o masy robotníkov. Tento stret mohol byť uskutočniteľný jedine prostredníctvom vystúpenia robotníckej triedy vo fabrikách a v uliciach českých a slovenských miest. Toto vystúpenie proletariátu, pokiaľ by sa skončilo úspechom, by v konečnom dôsledku nezmietlo iba pravú skupinu vo vnútri sociálnodemokratickej strany, ale aj samotný režim, pre ktorý sa rodiace komunistické hnutie stávalo reálnou hrozbou, čo si bezpečnostný aparát masarykovského Československa plne uvedomoval, keďže v rodiacom sa komunistickom hnutí sa čoraz intenzívnejšie skloňoval termín revolúcia. Na jeseň 1920 tak začínalo dochádzať k intenzívnemu sledovaniu činnosti predstaviteľov sociálnodemokratickej ľavice (komunistického hnutia). Zo Zvolenskej župy, v ktorej sa nachádzalo niekoľko kľúčových priemyselných podnikov a významný podiel slovenského robotníctva, 19. novembra 1920 informoval župan ministra ČSR s plnou mocou so sídlom v Bratislave  o tamojšom komunistickom hnutí a jeho činnosti. Župan Dr. Jozef Országh vo svojej dôvernej správe ministra ubezpečil, že v ním spravovanom obvode sa vážne komunistické hnutie nenachádza a toto hnutie zažilo svoj vrchol v čase poľsko-ruskej vojny, čo znamená, že na jeseň 1920 sa toto hnutie nachádzalo na ústupe a v úpadku a nepredstavovalo pre štátnu bezpečnosť reálnu hrozbu, keďže sa neuchytilo ani medzi širokým ľudom župy. Župan pokračuje: „...Počas prevratu, keď sa stroskotala svrchovanosť Rakúsko-Uhorska, široké vrstvy obyvateľstva sa v strane soc. dem. zmáhala skupina krajných socialistov a pod vlivom tejto koncom mesiaca októbra 1919 roku vydala strana v B. Bystrici „Proletár“, v ktorom sa nápadne zaoberali...ruských a madarských boľševikov a v 3 číslach oslavovali úspechy ruských armád. Časopis pod menom „Proletár“ následkom cenzúry zanikol. Vychádza ale v miernejšom duchu pod menom „Hlas ľudu“ i na ďalej hlásajúc III. internacionálu...Za vodcu...môžem menovať Júliusa Verčíka, býv. redaktora „Hlas ľudu“ a „Kovorobotník“-a, ktorého čs. soc. dem. Strana robotnícka vyslala na štúdium ruských pomerov do Ruska a na cestu dala 10. 000 korún. Toho času zdržuje sa menovaný v sovietskom Rusku. Tiež sú prívrženci III. internacionálneho smeru poslanec Daniel Ertl, učiteľ v Lieskovci (župa zvolenská) a Václav Chlumecký, terajší redaktor časopisu „Hlas ľudu“...“ (Štátny archív Banská Bystrica, fond  Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 284/1920 prez., šk. č. 8. Komunistická stávka v župe zvolenskej.)

     Karol Fremal a Vladimír Motoška v práci „Vývoj a problémy revolučného robotníckeho a komunistického hnutia v B. Bystrici v rokoch 1918 – 1938“ však poukazujú na problémy existujúce v blízkej B. Bystrici a prinášajúce významné napätie do pomerov v regióne. Nespokojnosť tamojších robotníkov pretrvávala kontinuálne už od roku 1919 a častokrát prerastala do demonštrácii s neslušným podtextom, keď demonštranti niesli šibenicu (14. 09. 1919), alebo do požiadaviek na odstúpenie župana Rudolfa Markoviča, bývalého politického väzňa režimu maďarského štátu, vyvrcholiac tie až inzultáciou a útekom župana R. Markoviča pred rozzúreným davom, preskakujúc ten ploty a ukryjúc sa pred davom v pivnici občana Furdíka, počas demonštrácie proti nekvalitnej múke z 10. a 11. septembra 1920, pričom vojenská polícia musela ratovať aj zdravie a život hlavného mlynára a špekulanta s múkou L. Baumgartnera. (FREMAL, Karol - MOTOŠKA, Vladimír: Vývoj a problémy revolučného robotníckeho a komunistického hnutia v B. Bystrici v rokoch 1918 – 1938. 1. vyd.  Banská Bystrica : Okresný výbor KSS, 1981, s. 12 – 13.)
      Rozbuškou konfliktu medzi už zmienenými znepriatelenými tábormi sa stal útok bezpečnostných síl štátu na pražský Lidový dům a jeho následné obsadenie políciou a četníctvom, čo vyvolalo obrovskú nevôľu a ešte väčší odpor v radoch robotníckej triedy hlavného mesta Prahy, ktoré sa rozhodlo vynútiť si robotnícky majetok späť do svojich rúk pochodom pred budovu Národného zhromaždenia, kde na nič netušiacich robotníkov čakali salvy zo žandárskych pušiek (Ministerský predseda Jan Černý o strete pred budovou Národného zhromaždenia referoval na pôde poslaneckej snemovne nasledovne: „...V Praze shromáždilo se k 11. hod. dopoledne asi 3000 lidí před budovou sněmovní, kdež došlo k četným srážkám s bezpečnostní stráží a četnictvem. Při pokusu odzbrojování stráže, na kterou byly se strany demonstrantů též vystřeleny dvě rány použila stráž zbraně a vystřelila několik ran z revolverů. Potom teprve podařilo se stráži zatlačiti shromážděné demonstranty do vedlejších ulic a rozptýliti je. Při srážkách bylo 21 osob raněno, z nich asi 15 ranou střelnou. Mimo to zraněno 7 strážníků….“  ČERNÝ, Jan: Prohlášení min. předsedy Černého o událostech posledních dnů. In: Poslanecká sněmovna Parlamentu České republiky. Digitální depozitář. Národní shromaždení republiky Československé 1920 – 1925. Poslanecká sněmovna. Stenoprotokoly. 32. schůze, úterý 14. prosince 1920, [ cit. 22. 01. 2014 ]. Dostupné na webovskej stránke (world wide web): http://www.psp.cz/eknih/1920ns/ps/stenprot/032schuz/s032002.htm). „Po týchto udalostiach rozhodol sa výk. Výbor strany, že na tento neslýchaný pravičiacko-vládny teror odpovie štrajkom. Štrajk zahájilo robotníctvo v Prahe, na Kladne a v Brne. Za týmito štrajkami nasledovaly iné tak, že sa rozšírily po celých Čechách, Morave Sliezsku a na koniec zahájilo štrajk aj robotníctvo na Slovensku....“ (Hrozné násilie na robotnom ľude. V Prahe tiekla robotnícka krv. In: Pravda chudoby, 18. 12. 1920, roč. I., č. 14, s. 1.) Po vyhlásení generálneho štrajku (9-bodové požiadavky organizátorov generálneho štrajku uverejnila napr. Pravda chudoby. Generálna stávka. In: Pravda chudoby,  18. 12. 1920, roč. I., č. 14, s. 1.) sa v duchu teórie zmierovania tried aktivizovala aj pravá časť sociálnodemokratickej strany, vydajúc prehlásenie pod názvom Pracujúcemu ľudu na Slovensku, v ktorom potvrdila svoje predchádzajúce smerovanie (V tomto období praví sociálni demokrati dokonca odmietali aj politické robotnícke štrajky: „...V terajšej dobe stávaly sa stávky zbraňou zastaralou, lebo hospodárske kolbište bojov medzi kapitálom a prácou ovládaly moderne vybudované odborové organizácie, ktoré boly vždy v stave prospešne zasiahnuť do boja....“ Pracujúci ľude, uvažuj! In: Robotnícke noviny, 07. 10. 1920, roč. XVII., č. 200, s. 1.), pričom v takto koncipovanom prehlásení deklarovala svoju lojalitu k republike a demokracii: „Republika priniesla pracujúcemu ľudu veľké výdobytky...Jediná cesta k lepšej budúcnosti a k socializmu, je republika a demokracia. Kto sa stavia proti republike, kto ju podkopáva, a kto ju chce rozvrátiť: ten je nepriateľom robotníctva a socializmu. Kto pôsobí k rozvratu, ten pomáha Horthymu a reakcii....“ (Pracujúcemu ľudu na Slovensku! In: Robotnícke noviny, 14. 12. 1920, roč. XVII., č. 255, s. 1.) Aj v tomto sa prípade sa sociálnodemokratická pravica dostávala do rozporu s ideológiou marxizmu, ktorá tvrdí, že „...osvobození utlačené třídy je nemožné nejen bez násilné revoluce, nýbrž i bez zničení aparátu státní moci, který byl vytvořen panující třídou...“ (LENIN, V. I.: Stát a revoluce. Praha : Mladá fronta, 1967, s. 10 – 11.) Štrajk nezachvátil iba významné robotnícke centrá na severe krajiny, ako napr. Ružomberok či Vrútky, ale šíril sa aj smerom na východ a smerom na juh krajiny, kde sa k štrajku a odporu voči vláde zúčastnilo aj priemyselné robotníctvo miest Banskej Bystrice a Zvolena a ich bezprostredného okolia. 12. decembra 1920 sa v Banskej Bystrici zišla župná konferencia čs. soc. dem. strany robotníckej, na ktorej delegáti prijali rezolúciu prednesenú poslancom Štefanom Darulom (ľavica), keď výrazným počtom hlasov prehlasovali rezolúciu predstavenú poslancom Josefom Oktávcom (pravica). Tzv. ľavičiarskou rezolúciou sa konferencia prihlásila ku kritike straníckej pravice, vyčítajúc jej, že pre „...robotný ľud dosial nič neurobila, ba celú starosť venovala na to, aby si zabezpečila veľké dôchodky a bezstarostnú budúcnosť....“ (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 - 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka v župe zvolenskej.) V nasledujúci deň, tzn. 13. decembra 1920, v mestskom biografe zorganizovala ľavica schôdzu za účasti asi 2000 poslucháčov, prehovoriac na nej tajomník miestnej politickej organizácie Karol Mensatóris a predseda Ondrej Striež. Schôdza sa niesla v duchu rozhodného vystúpenia proletariátu, ktorý si mal konečne vydobyť to, čo mu prináleží a zaznela na nej župnou konferenciou prijatá deklarácia, požadujúc odstúpenie úradníckej vlády Jana Černého, pomenujúc ho Ján Mlynárik ako spoľahlivého sluhu buržoázie (MLYNÁRIK, Ján: Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960, s. 38.), a jej nahradenie vládou sociálnej demokracie, očistenej od pravicových politikov zradivších záujmy robotníckej triedy, ako to vnímali tzv. ľaví, vyslovenie solidarity s ľavými sociálnymi demokratmi v otázke pražského Robotníckeho domu, ku ktorým miestna organizácia ČSSDSR deklarovala príslušnosť ako na župnej konferencii, tak aj na schôdzi v biografe, a napokon zaznela aj požiadavka vytvorenia závodných rád. Zároveň sa však zúčastnení zriekli násilia a výtržností. Štrajk vypukol toho istého dňa hneď v niekoľkých priemyselných centrách župy, a to v blachovej dielni Union vo Zvolene, kde sa k štrajku pripojilo asi 600 zamestnancov Aj po zastavení práce a vstúpení kovorobotníctva železiarní Union do všeobecného štrajku pokračovala práca pri hlavných peciach. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka v župe zvolenskej.), zhruba 850 zamestnancov sa pre štrajk rozhodlo v papierovej dielni v Harmanci. V Banskej Bystrici sa k štrajku pripojilo robotníctvo hneď niekoľkých dielní, a síce zápalkovej dielne (540 štrajkujúcich), súkennej dielne ( 150), stoličkovej dielne (300), zjednoteného horného priemyslu (asi 100), erárnej píly (asi 140), parného mlynu ( 70) a v podnikoch menšieho formátu zhruba asi 500 ďalších zamestnancov (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 - 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka v župe zvolenskej.). Do blachovej dielni Union vo Zvolene prišla správa o vyhlásení generálneho štrajku 13. decembra, čo malo za následok okamžité zastavenie práce a predovšetkým „...sa delnictvo zmocnilo správy dielne, úradníci boli postavení pod dozor, zmocnili sa telefonu v dielni, osvojovali si majetok dielni, odobrali od skladíšk klúče a obmedzovali východ z dielne a vchod do dielne. Tiež vo Zvolene dňa 13. decembra 1920 neznámi páchatelia urobili pokus, aby sa zmocnili poštovného a telegrafičného úradu....“ (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka, stopovanie páchateľov.), čo sa im však nepodarilo a poštový úrad, ako aj vojenské sklady a hlavnú železničnú stanicu obsadili vojenské oddiely (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Stávka v železárně Union ve Zvolenie.). Vojenskú pohotovosť úrady vyhlásili už 13. decembra a z Banskej Bystrice dorazili do Zvolena oddiely 10. pešej divízie, zamedziac tak, aby sa štrajkujúce robotníctvo zmocnilo už spomínaných strategických pozícií v meste. Asistenciu pri tom vojakom robilo miestne četníctvo, sústrediac svoju činnosť na stráženie a zabezpečovanie verejného poriadku. Súčasťou bezpečnostných opatrení županského úradu sa stalo aj uzatvorenie verejného výčapu a kaviarní (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka v župe zvolenskej.). K štrajku sa tiež odmietli pripojiť zamestnanci železničných štátnych dielní, štátnej teplárne, rovnako aj ostatní železniční zamestnanci a nenasledovali robotníkov železiarní, ktorých sa podľa údajov Okresného četníckeho veliteľstva vo Zvolene zapojilo do štrajku až 680, čo predstavovalo vyšší odhad, než odhad župného úradu. Robotníctvo železiarní Union vystúpilo rovnako s vlastnými hospodárskymi požiadavkami, ktoré boli nad rámec celorepublikových požiadaviek vzbúreného robotníctva, pridruženého k ľavým sociálnym demokratom. Išlo o požiadavku prevzatia potravinového konzumu do správy strany a zvýšenia miezd o 35%. Tieto oprávnené robotnícke požiadavky si riaditeľstvo podniku, aspoň spočiatku, netrúflo v čase ich prednesenia striktne odmietnuť (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Stávka v železárně Union ve Zvolenie.), uvedomujúc si hrozbu, ktorá by s takýmto neprezieravým rozhodnutím zaiste súvisela. Na základe výpovedí predsedu sociálnej demokracie (ľavica) Martina Trebuľu a dôverníkov Ondreja Trebuľu, Jána Míča a Juraja Bvoca/Bôca (obyvatelia Buče a zamestnanci železiarní Union), ktorých vykonanie uskutočnilo sa na hlavnoslúžnovskom úrade vo Zvolene 22. decembra 1920, prišlo k zastaveniu práce v dielni Union okamžite po tom, ako dorazila správa o vyhlásení všeobecného (generálneho) štrajku. „...Keď sme mi toto (dorazenie chýru – pozn. autora) zbadali už bola celá dielňa z pokoja vyrušená robotníci behali po jednotlivých miestnostiach a jeden druhému vykrikovali: „zastaviť robotu a ísť na shromaždenia“...“ Zmienenému zhromaždeniu nespokojné a revolučne naladené robotníctvo vtlačilo pečať radikálneho vystúpenia proti vtedajšiemu spoločensko-ekonomickému zriadeniu a podľa vyjadrení vypočúvaných robotníkov atmosféra pripomínala novembrové udalosti z roku 1918, čo v nich vzbudilo vážnu obavu o osud bučianskeho notára a jeho úradu, pretože práve v období anarchie, ktoré panovalo v čase medzi zánikom Rakúsko-Uhorska, rozpadom jeho bezpečnostného a úradníckeho aparátu, čím dochádzalo k napĺňaniu marxistických predstáv o likvidácii aparátu štátnej moci vytvoreného panujúcou triedou, a konštituovaním československej štátnosti, prišlo k prepadnutiu a vyrabovaniu notárskeho úradu a krčmy v Buči miestnym ľudom. Varujúc bučianskeho notára pred udalosťami vo Zvolene, ponúkla mu skupina trebulovcov, že sa postará o ochranu notárskej kancelárie a predostrela návrh na rozmiestnenie stráže po obci, aby sa tak predišlo prípadnému vystúpeniu miestneho obyvateľstva proti verejnému poriadku. K realizovaniu ani jedného z týchto návrhov na základe rozhodnutia notára napokon neprišlo. Podobnú návštevu zopakovali trebulovci aj u bučianskeho krčmára, upozorniac ho na nariadenie župana o zatvorení krčiem a pohostinstiev. Na margo tohto svojho konania pri výpovedi uviedli: „...Pri tomto našom zachádzaní neviedli nás žiadne bolševické, komunistické ciele, len vidiac to že sa národ podobne času štátneho prevratu (v roku 1918 – pozn. autora) búrí, chcejúc obec našu a podobných výtržností ochránil porobili sme to čo sme rozpovedali....“ (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Zápisnica.) Pozornosť bezpečnostných orgánov si vyslúžili aj letáky rozširované po blachovej dielni, ktoré mali protirežimný obsah (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka, stopovanie páchateľov.). Dielňa sa v období štrajku nachádzala pod vedením 5-členného výkonného výboru v zložení Anton Vavrík (34 r.), Rudolf Čelko (30 r.), František Dúbravský (37 r.), Ján Vrbovský (21 r.) a Ján Kováč (33 r.), z ktorých iba Rudolf Čelko mal uvedenú vieru, a síce rímsko-katolícku. U ostatných členov výboru uvádzali úrady formulu „bez vyznania“. Z celkového počtu 18-tich politicky činných robotníkov figurujúcich na listine tzv. nebezpečných komunistov, bola väčšina bez vyznania. Členovia výkonného výboru sa podieľali na prevzatí dielne do robotníckej správy, zúčastňovali sa na verejných zhromaždeniach, deputáciách u riaditeľstva podniku a uplatňovali brachiálnu moc voči nepriateľom robotníckej veci. Tak napr. Rudolf Čelko „...zamedzil odchod z dielní hl. inž. Adalbertovi Klement(-ovi)....“ (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka, stopovanie páchateľov.) Ďalší robotníci (Ján Pinta III. (24 r.), Ján Hanes (23 r.), Koloman Mayer (23 r.) – všetci bez vyznania) 13. decembra o 2. hodine prevzali kontrolu nad telefónom v dielni a vykonávali nad ním dozor, aby nemohol byť zneužitý proti štrajku podnikovým úradníctvom. Predseda zemedelskej odborovej rady Samuel Kanka (40 r.) dal na rozkaz robotníka Jána Mikuláša (37 r.) zastaviť vo zvolenských pílach prácu, zatvoriť mestský úrad a obchody. Robotník Karol Holzkamer (32 r.) „...dňa 15. decembra 1920 s neznámym spolupáchateľom u Daniela Ferjenčika majiteľa mlyna, zvolenského obyvateľa dal si pootvárať všetky miestnosti a popisoval zásoby....“ Za obzvlášť nebezpečných revolucionárov župný úrad považoval Jána Čabáka, Pavla Kubalu a manželku Antona Holohlavského. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka, stopovanie páchateľov.) Práve robotníci z blachovej dielne vo Zvolene v čase štrajku prejavili najväčšie odhodlanie v boji proti skrivodlivostiam páchaným na robotníckom ľude, čo sa prejavilo aj vo vysielaní poslov (kuriérov). Zatiaľ čo bansko-bystrické štrajkujúce robotníctvo si netrúflo, v obave pred bezpečnostnými opatreniami úradov, vyslať posla, resp. poslov k iným organizáciám a ohniskám protirežimného odporu, o aktivite zvolenských robotníkov na tomto poli sa župan J. Országh zmieňuje vo svojej správe pre ministra napísanej 21. januára 1921 v nasledovnom duchu: „...Najodvážnejší boli zas delníci v blachovej dielni vo Zvolene, ktorí údajne i do Baňskej-Štiavnici vyslali poslov....“ (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistické hnutie na Slovensku. Župa zvolenská.) Proti štrajkujúcim sa však bezpečnostné orgány neštítili použiť ani vojska, ak by si to vyžadovala situácia, ako sa o tom uvádza v správe župana: „...Ešte dňa 14-ho decembra večer zamyšlali stavkujúci delnici vo Zvolene sriadiť tábor ľudu na čo županský úrad vyzval pozornosť zvolenského hlavného policajného kapitáňa, aby prípadný pokus tábor ľudu i pomocou vojska rázne zamedzil...“, keďže zhromaždenie ľudu plánované na 14. decembra 1920 nezískalo patričné povolenie od županského úradu k tomu, aby mohlo byť zorganizované a držané. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka v župe zvolenskej.) Zhromaždenia robotníctva sa ale konali v železiarňach Union, kde najaktívnejší kovorobotníci veľmi ostrými jazykmi brojili proti kapitalizmu, štvali ľud a oboznamovali ostatných zamestnancov železiarní s komunizmom. Úrady si pri tejto činnosti všimli najmä „nebezpečných“ aktivít robotníka Františka Kornosa a robotníčky vdovy po Jánovi Vrbovskom, vystupivších v dielni 14. decembra 1920. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka, stopovanie páchateľov.) V dielni Union však vojsko na žiadosť robotníckych dôverníkov, ako aj správy podniku, zostanúcej na svojom pôvodnom mieste aj po vyhlásení štrajku, neprišlo. Správa podniku sa v tomto čase nachádzala pod ochranou úradníckeho a bezpečnostného aparátu vlády, ktorý dôverníkom brachiálnou mocou pohrozil, aby sa nesnažili zasahovať do právomocí správy; v opačnom prípade by prišlo k ich zatknutiu. Avšak už 15. decembra 1920 bolo evidentné, že štrajk slabne a nesplní svoj pôvodný účel, čo si veľmi dobre uvedomoval ako štátny aparát, tak aj priemyselníci, ktorí rozhodným spôsobom odmietli akceptovať akékoľvek hospodárske požiadavky (Ján Mlynárik spomína aspoň tretinové navýšenie miezd, 14-denné výplaty a vianočné prídavky. MLYNÁRIK, Ján: Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960, s. 65.) štrajkujúcich kovorobotníkov zastúpených robotníckou radou. V správe župana J. Országha sa doslovne uvádza: „...Sväz priemyselnikov cestou županského úradu dal na vedomie stávkujúcemu delnictvu, že ich požiadavka zo zasady zadosť urobiť nemôže, lebo stávku zamestnavatelia považujú za politickú a ju oni nezapričinili....“ Továrnici ale zašli ešte ďalej a pohrozili kovorobotníkom, aby ráno 15. decembra obnovili pracovnú prevádzku, pretože v opačnom prípade budú prepustení. Kovorobotníci železiarní Union aj napriek takto ostro ladenému ultimátu zotrvali v štrajku aj po jeho uplynutí a vyjadrili odhodlanie vytrvať v štrajku až do príchodu najnovších inštrukcií z Prahy. Táto správa dorazila na poštový úrad v Banskej Bystrici toho istého dňa o 16. hodine prostredníctvom telegramu, v ktorom „...poslanec Oktávec, Bečko a Ertl pod osobnou zodpovednosťou vyzýva Mensatórisa a Kubiša, aby stávku nezahájili a jestli je už stávka, aby tú ihneď zastavili....“ (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka v župe zvolenskej.) Títo istí poslanci už 12. decembra vystupovali proti vyhláseniu štrajku na rokovaní župnej konferencie a proti štrajku sa vyslovili aj svojím hlasovaním, keď sa pridali na stranu pravice v sociálnej demokracii. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistické hnutie na Slovensku. Župa zvolenská.) Zmieneným telegramom tak iba zavŕšili svoje konanie proti štrajku, proti záujmom robotníckej triedy a spôsobili jeho predčasný koniec, keďže napr. v levickom okrese sa brachiálnej moci čs. štátu podarilo štrajk robotníctva udusiť až 17. decembra a v okrese Vráble až tesne pred Vianocami 1920. (MLYNÁRIK, Ján: Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960, s. 98, 107.) Na základe rokovaní medzi predstaviteľmi župnej organizácie sociálnodemokratickej strany Andrejom Striežom a Karlom Mensatórisom na jednej strane a župným úradom a priemyselníkmi na strane druhej, došlo k uzatvoreniu, že štrajkujúci kovorobotníci nastúpia do práce ráno 16. decembra pod podmienkou, ak nebudú zo strany zamestnávateľov perzekvovaní, ale kovorobotníkov previnivších sa voči zákonom republiky, neminie vydanie do právomocí politických a súdnych štátnych úradov. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka v župe zvolenskej.) Za politicky zodpovedné osoby, ktoré spôsobili vstup zvolenského kovorobotníctva železiarní Union do štrajku, župan J. Országh označil poslanca Karola Svetlíka, majúcom sa v tom čase nachádzať na inkriminovaných miestach, okrem iného aj vo veľkej dielni harmaneckých papierní, a rovnako aj senátora Václava Chlumeckého, pôsobiaceho v tom čase tiež vo funkcii hlavného redaktora časopisu Hlas ľudu. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistické hnutie na Slovensku. Župa zvolenská.) Štrajk trval v dňoch od 13. do 15. septembra 1920 a skončil sa rozhodným víťazstvom buržoázie, avšak robotnícka trieda ešte nepovedala v triednom zápase posledné slovo.

2 Perzekúcia zvolenských ľavých sociálnych demokratov po skončení štrajku
     Akonáhle sa podarilo úradníckemu a bezpečnostnému aparátu československého štátu potlačiť štrajkové hnutie, ktoré sa rozmohlo na Slovensku v polovici decembra a zasiahlo približne 53% slovenských okresov (MLYNÁRIK, Ján: Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960, s. 108.), okrem iných aj okres zvolenský, nastal čas perzekúcii voči politicky angažovanému robotníctvu. Kým prebiehal štrajk a situácia bola neprehľadná, ba až chaotická, župný úrad a policajný kapitanát – ako expozitúry panujúcej triedy – mohli viac-menej pristúpiť iba ku hrozbám voči odbojnému kovorobotníctvu. Jednalo sa najmä o hrozby trestného stíhania osôb previnivších sa voči tzv. verejnému poriadku a zákonom tzv. demokratickej republiky (Existuje známy mýtus, ktorý tvrdí, že 1. Československá republika predstavovala ostrov demokracie v srdci Európy, ale marxistický výklad je jednoznačný: „...i v nejdemokratičtější buržoazní republice je údělem lidu námezdní otroctví...“ LENIN, V. I.: Stát a revoluce. Praha : Mladá fronta, 1967, s. 19.). Túto zastrašovaciu metódu uplatnil štátny aparát napr. vo vzťahu k robotníckym dôverníkom železiarní Union. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka v župe zvolenskej.) Kvalitatívne odlišná situácia nastala po ukončení štrajku 15. decembra a nastúpení kovorobotníctva opätovne do práce 16. decembra 1920. Prejavilo sa to napríklad v známom prípade sociálnych demokratov Martina a Ondreja Trebuľovcov, Jána Míča a Juraja Bvoca/Bôca, medzi ktorých úrady radili aj Pála Šakového; ten však vypovedal oddelene od robotníkov, keďže, ako sám uviedol, zamestnaním nepochádzal z fabriky Union, ale išlo o bučianskeho roľníka, vstúpiac do notárskej kancelárie spoločne s robotníkmi iba zo zvedavosti. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Zápisnica.) Po rozširovateľoch tohto „komunistického prevratu“ zaviedol župný úrad okamžité pátranie, a to na základe rozkazu ministra ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorým poveril hlavného kapitána. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Komunistická stávka, stopovanie páchateľov.) Cieľom vyšetrovacích orgánov sa však nestalo iba zadržanie spomínaných „komunistických buričov“ a ich príp. potrestanie, pokiaľ by sa počas vyšetrovania preukázala ich vina, ale išlo im predovšetkým o rozkrytie „protištátnej komunistickej siete“ v okrese. Za tým účelom boli počas výpovedí kladené vypočúvaným osobám, v tomto prípade osobám z tzv. bučianskeho incidentu, otázky typu – kto priniesol do fabriky chýr o vyhlásení generálneho štrajku, či ktorí robotníci vyzývali dielňu k zastaveniu práce a vstúpeniu do štrajku? Hlavnoslúžnovský úrad, na ktorom prišlo k spísaniu zápisnice s uvedenými výpoveďami, sa od vypočúvaných chcel tiež dozvedieť, kto bol autorom cedúl s protištátnym obsahom, spísaných a rozširovaných na robotníckych zhromaždeniach. Spomínané osoby ale úradom nevedeli, či skôr nechceli uviesť týchto previnilcov voči verejnému poriadku a zákonom republiky, odvolávajúc sa na neprehľadnú situáciu, ktorá v tom čase panovala na inkriminovaných miestach. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Zápisnica.) Župný úrad tiež vyhotovil, ako sme spomínali v predchádzajúcej kapitole, listinu najprevinilejších robotníkov, prejaviacich sa v čase štrajku ako veľmi nespoľahliví štátni občania a nebezpeční komunisti, často úradmi udávaní termínom „zúriví komunisti“. Prichádzalo však aj k energickejším zákrokom voči „nebezpečným komunistickým buričom“, čoho dôkazom je prípad železničného posunovača súdruha Hanzlíka, po vyhlásení štrajku určeného za ľudového komisára prevádzkového úradu, ktorý pôsobil pri zvolenskej hlavnej železničnej stanici. Ten bol neskôr na nátlak župného úradu pracovne preradený ako mimo zvolenský okres, tak aj mimo slovenské územie, a to do moravského Brna. (MLYNÁRIK, Ján: Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960, s. 64.) Podobne robili továrnici a im lojálny úradnícky aparát značné nepríjemnosti robotníkom nastupujúcim do práce, keď v mnohých podnikoch museli zamestnanci podpisovať reverzy, v ktorých sa robotníci zriekali svojich dosiahnutých kozmetických výdobytkov z času štrajku, čo musel riešiť až župný úrad. (Štátny archív Banská Bystrica, fond Zvolenská župa 1919 – 1922, inv. č. 1/1921 prez., šk. č. 9. Zápisnica.) Perzekúcie voči politicky angažovanému robotníctvu sa stali určitou formy odplaty zo strany vládnuceho režimu, presvedčiac ten definitívne prostredníctvom svojich krokov robotníctvo, že zmier s vládnucou vrstvou spoločnosti možný nie je. Keďže tá nepoznala iný termín na vyjadrenie porážky robotníctva, než iba jeho úplnú kapituláciu a vloženie robotníckeho osudu do svojvôle buržoázie.

3 Záver
     Dôvody, pre ktoré kovorobotníctvo vstúpilo do štrajku, sa nedajú označiť iba výsostne politickými, ako sa uvádzalo v stanovisku zväzu priemyselníkov. Politický konflikt medzi robotníctvom a panujúcou triedou, vypuknuvším v Prahe, možno považovať iba za definitívnu rozbušku širšieho konfliktu na triednom zápase, ktorý bol v republike zvádzaný už od konca roka 1918, no predovšetkým od jari roku 1919. Vzbura značnej časti robotníckej triedy najprv proti odpadlíckym štruktúram v rámci sociálnej demokracie, vyznávajúcim pravicové vnímanie sveta, pokiaľ ide o riešenie chlebovej otázky v republike, prerástla do otvorenej vzbury proti samotnému kapitalistickému poriadku, aj keď predstavy robotníkov a ich vodcov ešte neboli v tomto období ustálené a nestáli na pevných triednych základoch, vzhľadom k tomu, že „...v rozhodujúcej chvíli boja o moc na jej čele nestála boľševická, marxisticko-leninská strana....“ (MLYNÁRIK, Ján: Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960, s. 110.) Robotnícka trieda sa mohla spoliehať iba na niekoľkých regionálnych vodcov, ktorých vzájomná činnosť nebola koordinovaná a pokiaľ aj mali poverenie od robotníckych rád, aby uplatnili jej nariadenia v mestách a na dedinách, neučinili tak dôsledne, ba vydali sa cestou spolupráce s predstaviteľmi úradníckeho aparátu, ako sa tak stalo v prípade tzv. trebuľovcov (MLYNÁRIK, Ján: Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960, s. 63.), ktorí v tom čase ešte nedisponovali dostatočnými vedomosťami z odboru marxisticko-leninskej vedy, najmä z oblasti učenia K. Marxa a F. Engelsa o štáte. Za skutočný dôvod vstupu širokých más robotníctva do všeobecného štrajku celého Slovenska nepovažujeme politické, lež hospodárske príčiny, sužujúc tie zásadným spôsobom ako zamestnaných robotníkov, tak aj robotníkov bez práce a bez akejkoľvek finančnej podpory zo strany štátu. Ešte 30. novembra 1920 priniesol Kovorobotník článok pod názvom „Nezamestnanosť“, v ktorom sa písalo: „Mnohokrát sme už poukazovali v našom Kovorobotníku na hrozné nebezpečia nezamestnanosti. Nikto sa ale o tento nešťastný stav robotníctva neinteresuje. Trpezlivosť nezamestnaných kovorobotníkov (ako aj ich zamestnaných kolegov, ktorých sociálna situácia nebola o nič lepšia – pozn. autora) na Slovensku prichádza ku koncu a jestli sa neučinia rýchle kroky k náprave, môže prísť k tomu najhoršiemu....“ (Nezamestnanosť. In: Kovorobotník, 30. 11. 1920, roč. II., č. 33, s. 1.) Najdôležitejší moment, pre ktorý štrajk vo Zvolene nemohol dosiahnuť vzbúreným kovorobotníctvom stanovené ciele, predstavoval obsadenie strategických pozícii v meste Zvolen, a to poštového úradu, telegrafického úradu a predovšetkým hlavnej železničnej stanice, oddielmi 10. pešej divízie dislokovanej z Banskej Bystrice a nepripojenie sa železničných a teplárenských robotníkov ku štrajku. Tým sa štrajk ostro obmedzil iba na železiarne Union, odrežúc tak bezpečnostné orgány štátu tamojšie robotníctvo od spojenia s okolitými ohniskami štrajku, aj keď sa zvolenskí kovorobotníci prostredníctvom kuriérov permanentne pokúšali s ostatnými súdruhmi nadviazať kontakty, aby tak mohli koordinovať svoju činnosť. Tomu sa na mnohých miestach podarilo štátnemu aparátu zabrániť spoluprácou s pravicovými sociálnymi demokratmi. „...Vyvinuli veľké úsilie, aby zabránili štrajku a aj v prípadoch, keď nemohli priamo proti štrajku vystúpiť, snažili sa ho zákerne podlomiť rôznymi manévrami a úskokmi....“ (MLYNÁRIK, Ján: Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960, s. 111.) Tak sa stalo aj v zvolenskom okrese, keď pravicoví poslanci Oktávec, Bečko a Ertl poslali z Prahy telegram o nutnosti odstúpiť od štrajku a zanechať akékoľvek bojové akcie proti vláde a kapitálu, čo napokon sociálna demokracia pôsobiaca v medziach Zvolenskej župy aj učinila. Práve v tejto oblasti sa do najväčšej možnej miery prejavila už spomínaná absencia jednotnej boľševickej strany, keď sa rozhodnutia tohto druhu odvíjali od vlastnej vôle jednotlivých autorít sociálnej demokracie, ktoré v tom či onom okrese disponovali značnou autoritou medzi ľavicovou verejnosťou. Zatiaľ čo v zvolenskom okrese štrajkový zápas skončil teda de facto už 15. decembra, v južných okresoch pretrvával až do konca decembra, aj keď si tento boj vyžiadal nespočetné ľudské obete z radov tamojšieho robotníctva a roľníctva. „...Teoretické neujasnenie základných otázok vedenia boja....“ (MLYNÁRIK, Ján: Generálny decembrový štrajk 1920 na Slovensku. Bratislava : SVPL, 1960, 113 s.) a neexistencia komunistickej strany sa tak dajú označiť za hlavné atribúty predurčiace štrajk k nezvratnej porážke. Z toho vyplynulo pre robotnícku triedu silné ponaučenie pre budúcnosť, že pokiaľ chce byť v triednom zápase proti panujúcej triede úspešná, musí v prvom rade vyriešiť tieto doposiaľ neujasnené otázky.

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984