Lacný kanonenfutter
Bezpečnostné sily najímajú ľudí na prácu v Iraku v chudobných krajinách – je to oveľa lacnejšie, než najímať ich v Severnej Amerike. Tvorcovia webstránok Defion International si veľa práce nedali. Vidíte mapu sveta na tmavom pozadí a nad ňou jednoduchú navigáciu. Keď sa cez ňu preklikávate, počujete zvuky ktoré znejú ako výstrely. A to hovorí takmer všetko. Pretože firma Defion International sa označuje ako globálna bezpečnostná služba, ktorá hľadá talentovaný personál na nasadenie na Blízkom východe. V ponuke je hneď niekoľko pozícií – hľadajú príslušníkov bezpečnostných síl, ktorí by chránili zariadenia amerických ambasád v Iraku a Afganistane. Požiadavky na regrúta: musí byť starší ako 21 rokov, s trojročnou vojenskou praxou alebo praxou policajta či spolupracovníka bezpečnostnej služby, a musí byť skúsený v zaobchádzaní so zbraňami. Prihlasovací formulár si môžete stiahnuť priamo na stránke. Kontaktná adresa Defion International je v Peru. Keď sa vám však podarí získať výpis z peruánskeho obchodného registra, zistíte, že firma je v krajine vedená ako nefungujúca. Telefónne číslo uvedené na webstránke neexistuje. Peruánsky zdroj, ktorý chce ostať v anonymite, uvádza, že ho v roku 2005 americká súkromná bezpečnostná firma Triple Canopy požiadala, aby založil firmu Defion International. Oblasťou podnikania firmy je: najímanie personálu pre bezpečnostné služby. Viac nevie. Staral sa len o počiatočné „papierovačky“. Defion najíma pre Triple Canopy od začiatku roku 2007 bývalých peruánskych vojakov a policajtov. Bývajú nasadení najmä v Iraku, chránia americké zariadenia. Medzičasom začala Triple Canopy pôsobiť v Peru pod inými menami, jej nová podfirma sa nazýva TCLA International. Nie je žiadnou náhodou, že podobné firmy možno nájsť v krajinách ako Peru. „Tieto firmy fungujú ako nadnárodné spoločnosti, sú orientované na zisk a idú tam, kde je najlacnejšie,“ hovorí Josú Luiz Gómez del Prado. Vedie päťčlennú pracovnú skupinu OSN, ktorá od roku 2005 skúma fenomén globálneho súkromného bezpečnostného priemyslu. Američan za 14 000 dolárov – Peruánec za 1 000 Triple Canopy je jedným z najdôležitejších bezpečnostných kontraktorov americkej vlády. Sídlo firmy je na strategickom mieste Washingtonu, blízko Dullesovho medzinárodného letiska, nie ďaleko od hlavného uzla amerického zbrojného priemyslu a Pentagonu. Firma, ktorá podľa vlastných údajov zamestnáva viac ako 2 000 ľudí, predáva svoje služby „po celej zemeguli“. Jej slovník je plný slov ako „bezpečnosť“, „riziko“ a „kríza“. Triple Canopy je aktívna napríklad v Nigérii a Abu Dhabi, ale najmä v Iraku. V roku 2003 ju založili traja bývalí velitelia elitných jednotiek – v tom istom roku, keď Bush prikázal zaútočiť na Irak. Americkým vojakom od začiatku pomáhali aj súkromné vojenské firmy. Zabezpečovali logistiku, obsluhovali vozidlá či zbraňové systémy, strážili budovy. Dodnes sa to nezmenilo. Naopak – súkromný bezpečnostný biznis prekvitá. Vo vedení Triple Canopy sú takmer výlučne bývalí vojaci s vynikajúcimi manažérskymi skúsenosťami. Thomas Katis, spoluzakladateľ firmy, je vyznamenaniami ovenčený veterán špeciálnych jednotiek Zelené barety a bývalý vrcholový manažér Citigroup. Šéfom je v súčasnosti Lee Van Arsdale, absolvent West Point, bývalý člen špeciálneho komanda Delta Force a bývalý člen manažmentu stavbárskeho koncernu Bechel. V roku 2001 spolupracoval pri výrobe hollywoodskeho filmu z prostredia americkej intervencie v Somálsku Black Hawk Down. Členom vedenia je aj James Kinsley, „otec“ online služby AOL. Rozhovory s členmi vedenia sa objavujú len zriedka. Na otázky odpovedá hovorca všeobecne, že firma regrutuje latinskoamerický personál do Iraku. Hľadá vodičov, mechanikov, ale aj strážcov a bezpečnostných špecialistov. Pri opise presných činností spolupracovníkov je však firma vágna. Hľadá pracovitosť, spoľahlivosť a profesionalitu Latinoameričanov. Či nosia zbrane a aké, to hovorca nijako nenaznačí. Jedno je jasné: v Latinskej Amerike nájdu súkromné bezpečnostné služby personál s presne tou kvalifikáciou, akú potrebujú. V krajinách ako Peru je veľa bývalých vojakov a policajtov s výcvikom v boji proti povstalcom a teroristom. V andských štátoch bojovali v posledných osemdesiatich rokoch v mnohých krvavých konfliktoch. Del Prado odhaduje, že v Iraku je najmenej 1 200 Peruáncov. Je tam však aj mnoho Čiľanov, Salvadorčanov, Kolumbijčanov, Ekvádorčanov a Hondurasčanov. A nenajíma ich len Triple Canopy, ale aj Blackwater, ktorá je už dlhšie terčom kritiky a dnes sa spomína v súvislosti s masakrom civilistov v Iraku. V Peru a podobných krajinách totiž nachádzajú lacnú pracovnú silu. „Američan z USA stojí bezpečnostnú firmy asi 14 000 dolárov za mesiac, Peruánec len 1 000 dolárov,“ hovorí expert na žoldnierov del Prado. Pre Peruánca je to napriek tomu štedrý príjem, za ktorý je nejeden ochotný riskovať život. V Lime by ako strážnik alebo osobný strážca zarobil niečo medzi 50 a 100 dolármi za mesiac. Podľa údajov Doug Brooksa, zakladateľa a prezidenta Medzinárodnej asociácie mierových operácií, lobistickej skupiny súkromných bezpečnostných firiem so sídlom vo Washingtone, dve tretiny súkromných žoldnierov pracujúcich pre americké ministerstvo obrany v Iraku pochádzajú z Latinskej Ameriky, Ázie, regiónu Tichomoria či Afriky. Pracujú tam s entuziazmom. Podľa Brooksa tvrdia, že prácu v Iraku považujú za bezpečnejšiu, než u nich doma. Del Prado si však myslí niečo iné: „Často bojujú v prvých líniách, sú kanonenfutter, potrava pre kanóny.“ Na rozdiel od amerických vojakov nezaratúvajú zabitých „kontraktorov“ často ani do štatistík obetí vojny. Noviny Houston Chronicle citovali zdroje amerického ministerstva práce, podľa ktorých v Iraku od roku 2003 do konca roku 2007 umrelo 1 123 spolupracovníkov súkromných bezpečnostných služieb. V marci predložil del Prado Rade OSN pre ľudské práva niekoľko správ. Obsahovali aj sťažnosti bývalých zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb. Tých údajne často vykorisťovali, museli slúžiť viac, ako im stanovoval kontrakt, dostávali nekvalitné vybavenie a zlé ubytovanie. Triple Canopy prízvukuje, že všetci spolupracovníci dostanú na nasadenie dobrý výcvik a vybavenie a sú zodpovedajúco zaplatení. Sú poistení a v prípade smrti sa o ich telo postará firma. Nezodpovedaná ostáva otázka, podľa akého práva sa kontrakt podpisuje. Práve v tom je často háčik, tvrdí sociologička Kate McCoy z univerzity vo Wisconsine, ktorá píše knihu o súkromných bezpečnostných firmách v Latinskej Amerike. Kto by chcel firmu zažalovať, ocitne sa podľa McCoy často bezbranný. Americké firmy sa zbavujú zodpovednosti vytváraním nepreniknuteľných sietí pobočiek a dcérskych spoločností. „Podľa zákonov krajiny, z ktorej regrút pochádza, majú kontrakty asi takú právnu silu, ako keby ani neboli“, tvrdí. McCoy uvádza ako príklad Blackwater: spolupracovníkov v Chile regrutuje pomocou spoločnosti Neskowin so sídlom v Montevideu (Uruguaj). Dohoda sa riadi uruguajským právom. Firmu tak možno žalovať len v Uruguaji. Vzhľadom na obmedzené finančné prostriedky je žaloba na zahraničnom súde pre mnohých neprekonateľnou prekážkou. Súkromných vojakov nik nekontroluje Hoci parlamenty krajín ako Chile či Peru prijímajú zákony, ktorými sa snažia zabrániť regrutovaniu svojich občanov, súkromný vojenský priemysel tým nie je očividne nijako poškodený. „O tomto fenoméne vieme stále príliš málo,“ hovorí del Prado. Nik nevie, koľko firiem najíma personál v Latinskej Amerike či inde vo svete. Je však jasné, že takýto vývoj je veľmi problematický. „Privatizujeme vojnu, a tým podkopávame monopol štátu na násilie,“ hovorí. „Keď sa porušia ľudské práva a keď vyjdú prečiny na povrch, ako sa to stalo v Iraku a Afganistane, ukáže sa: súkromní vojaci nepodliehajú nijakej kontrole.“ Rýchly rast zaznamenali súkromné bezpečnostné služby najmä počas Bushovej vlády. Tie zabezpečovali mnohé služby pre armádu, napríklad v logistike. Del Prado verí, že sa tento trend s novou vládou zabrzdí. No s tým nemožno počítať. V mnohých krajinách rastie odpor voči vysielaniu vojakov do horúcich konfliktov. Súkromný bezpečnostný priemysel zacítil šancu. Aj v OSN sa ozývajú hlasy, aby sa prestalo s kategorickým odmietaním služieb súkromných bezpečnostných firiem napríklad pri ochrane spolupracovníkov Spojených národov. „OSN už predsa dávno využíva služby súkromných bezpečnostných firiem, aj keď to nerobí verejne,“ tvrdí Doug Brooks. „Na všetko nemôžu využívať modré prilby, najmä ak každých šesť mesiacov rotujú.“ Náznaky takéhoto vývoja našla aj spomínaná pracovná skupina OSN: „Súkromné bezpečnostné firmy vyvíjajú na OSN enormný tlak, aby privatizovala svoje bezpečnostné operácie,“ hovorí del Prado. Jeho výskum odhalil, že v databázach OSN je ako kontraktor uvedená aj firma Greystone. Tá je partnerom Blackwater. „To naozaj vyvoláva obavy,“ hovorí del Prado. Článok bol pôvodne uverejnený v týždenníku Die Zeit, www.zeit.de Redakčne upravené
