Zbohom, Bagdad?

„Rabovanie Irackého národného múzea v Bagdade je najťažším úderom kultúrnemu dedičstvu v moderných dejinách a je porovnateľné so zničením Konštantínopolu, požiarom knižnice v Alexandrii, vandalskými a mongolskými nájazdmi a plienením konquistadorov.“ Toto vyhlásenie vydali Americké školy orientálnych štúdií (American Schools of Oriental Research) 16. apríla 2003, len niekoľko dní po vyrabovaní Irackého národného múzea v Bagdade. Stalo sa to bezprostredne po zrútení režimu Saddáma Husajna, v dňoch 10. až 12. apríla 2003. Vojna sa začala 19. marca 2003. Už 9. apríla prišla správa o vyrabovaní múzea v Basre a o deň neskôr zapĺňali stránky svetových médií správy o vyrabovaní Irackého národného múzea. V odborných aj laických kruhoch sa vtedy sotvakto zmohol na slovo. Zástupca riaditeľa múzea Nabhal Amin oznámil agentúre Reuters, že celkovo zmizlo alebo bolo zničených okolo 170-tisíc objektov dokumentujúcich hmotnú a duchovnú kultúru dejín územia Iraku. Katastrofa sa stala v prítomnosti amerických vojenských jednotiek strážiacich ministerstvo ropného priemyslu neďaleko múzea. Archeológovia to prirovnávali k likvidácii najslávnejších svetových múzeí počas jedného dňa. Profesor Zinab Bahrani z Kolumbijskej univerzity v USA vyhlásil, že „do 12. apríla bolo vylúpené celé múzeum“ a dodal, že „za vinníka kultúrnej devastácie, aká nemá v histórii obdobu, musí byť uznaná vláda USA“. Podobnými vyhláseniami nešetrili ani iní celosvetovo uznávaní vedci. Trevor Watkins z univerzity v Edinburgu písal o „definitívnom prepade irackého kultúrneho dedičstva v histórii“, v súvislosti s Bagdadom sa skloňovali slovné spojenia ako „kultúrna genocída“, „tragédia bez paralel“ a riaditeľ Britského múzea Neil McGregor nazval rabovanie v Iraku najväčšou katastrofou, aká postretla kultúrnu inštitúciu od čias druhej svetovej vojny. Najzarážajúcejšou skutočnosťou však bola prítomnosť amerických vojenských jednotiek priamo pri múzeu a to, že koaličné jednotky budovu zabezpečili až po šiestich dňoch rabovania na nátlak medzinárodnej kultúrnej obce. Múzeá a kultúrne pamiatky ako vojenský cieľ Múzeá bývajú za vojny častým terčom okupantov či oslobodzovacích armád (závisí od perspektívy, z ktorej sa pozeráme), miestom, na ktoré sa vo vojenskom chaose v davovej psychóze vrhajú rozvášnené masy civilistov. Počas každého konfliktu vzniká nebezpečenstvo likvidácie materiálnych dokladov vývoja ľudskej civilizácie. V prípade Iraku sa to nestalo prvý raz, ale ani slávne európske múzeá, mestá a pamätihodnosti v nich nie sú výnimkou: pri bombardovaní Varšavy, Drážďan či Berlína sa nebral ohľad na to, či pod bombami navždy zmiznú dokumenty ľudskej civilizácie, naopak, múzeá boli zámerným a hlavným cieľom útokov. Ruská armáda, ktorá oslobodila Viedeň, priamo zaútočila na Umelecko-historické múzeum, čiastočne ho zničila a jeho cennosti sa podarilo zachrániť len vďaka iniciatíve jeho pracovníkov. Svoju „nádielku“ dostalo aj Slovenské národné múzeum počas bombardovania Bratislavy. Práve na základe poznania týchto skutočností a obrovského významu Iraku ako časti starovekej Mezopotámie vydala skupina archeológov už v januári 2003 list uverejnený v časopise Spoločnosti amerických archeológov. V liste sa doslovne píše: „My, dolu podpísaní archeológovia a iní vedci žijúci a pracujúci na Blízkom východe chceme vyjadriť nesúhlas so šírením teórie o Iraku ako o nebezpečenstve pre svetovú bezpečnosť, ktorú propaguje vláda Georga Busha v záujme vedenia vojny proti Iraku. Irak nepredstavuje nijaké priame vojenské nebezpečenstvo pre USA a pravdepodobnosť, že by napadol svojich susedov, je oveľa väčšia práve v prípade intervencie USA. Vojna bude bez ohľadu na svoje príčiny stáť životy nevinných civilistov a devastáciu kultúrneho dedičstva. Americká invázia bude mať ďalekosiahle dôsledky nielen na ľudí v Iraku, ale na celý Blízky východ.“ Hovorca archeológov pracujúcich v Iraku Donny George vydal z Iraku pre The Independent vyhlásenie upozorňujúce na skutočnosť, že celé územie krajiny je obrovským súvislým archeologickým náleziskom a akýkoľvek zásah bombou alebo balistickou strelou môže znehodnotiť okrem známych lokalít aj ešte neobjavené náleziská. V Iraku by väčšmi ako inde znamenala takáto devastácia celosvetovú katastrofu. „Málokto si uvedomuje, že Irak je pre svetové dedičstvo dôležitejší ako Egypt“, písal The Denver Post. V januári 2003 sa americký archeológ McGuire Gibson stretol so zástupcami Pentagonu a odovzdal im zoznam piatich tisícov „nedotknuteľných“ irackých nálezísk. Archeológia slúžiaca politickej propagande Kritici „poplašnej“ rétoriky archeológov zosmiešňovali ich tragický rozmer najmä skutočnosťou, že režim Saddáma Husajna bol naklonený podpore archeologických výskumov v záujme pestovania nacionalizmu a že iracké pamiatky sa rabovali a rozpredávali oficiálnou aj neoficiálnou cestou aj počas diktátorovho režimu. Záujem o irackú minulosť bol len spôsobom budovania kultu osobnosti. Kým niekoľko svetoznámych nálezísk a miest – vrátane Irackého národného múzea – sa bombasticky propagovalo, v skutočnosti propagácia slúžila na odpútavanie pozornosti od skutočného zaobchádzania s nevyčerpateľnou studnicou pokladov starovekej Mezopotámie. V takomto svetle sa reakcie väčšiny vedeckých pracovníkov zdali prehnané, patetické, motivované politickou averziou voči prezidentovi USA, či dokonca poplatné osobným záujmom, pretože počas Husajnovej vlády mohli zahraničné výskumné tímy viac-menej bez problémov a s plnou podporou irackej vlády realizovať rozsiahle archeologické projekty. Na tom všetkom – ako na každej demagógii – je zrnko pravdy. Vojna nie je jedinou udalosťou, keď sa devastujú hodnoty. Do rutiny (najmä) blízkovýchodnej a orientálnej archeológie patrí zamestnávanie miestnych felahov na fyzicky náročné odkopávanie a pomocné práce a tieto pracovné sily nezriedka väčšmi ako kultúrnu hodnotu objektov vnímajú možnosť privyrobiť si ich prostredníctvom na čiernom trhu. Takisto je pravda, že motiváciou vládnej podpory archeologických výskumov sa zväčša sledujú ciele politickej propagandy a z tohto hľadiska často práve totalitné režimy prispievajú k rozvoju vedy – po príklady nemusíme chodiť až na Blízky východ. Veľa z najslávnejších európskych objavov sa uskutočnilo vďaka megalomanským víziám či teóriám o nadradenosti rás a národov. Jeden z prvých a najvýznamnejších nemeckých archeológov Gustav Kossina sa napríklad sústredil na dokazovanie starobylosti a nadradenosti germánskej rasy v Európe, zároveň však objavil mnoho dodnes platných historických a chronologických údajov. Jeden z najvýznamnejších odborníkov na európsku dobu bronzovú, rakúsky archeológ a rektor Viedenskej univerzity Oswald Menghin sa okrem dodnes platnej teórie o kultúrnych okruhoch a chronológiách „zaslúžil“ ako minister školstva o vylúčenie väčšiny židovských študentov z univerzity. Taliansky fašistický diktátor Benito Mussolini sa v úsilí spojiť taliansky národ so zašlou slávou Rímskej ríše priamo zaslúžil o objavenie Caligulových plavidiel postavených v helenistickom štýle na Nemanskom jazere (Nemi). Archeológii sa za vojny darilo aj na Slovensku – s vtedajším režimom spolupracovali napríklad vynikajúci slovenskí archeológovia Anton Točík či Belo Pola. Prirodzene, i keď nie potešiteľne, sa s historickým dedičstvom často „kšeftuje“ aj na vysokej úrovni a dokonca aj medzi samotnými vedcami. Nie je a nebolo to inak ani v prípade Iraku a členov rodiny Saddáma Husajna, ale rozhodujúcu mieru drancovania starovekých pokladov v Mezopotámii vždy zohrávala vojna. Epos o Gilgamešovi Pred mnohými tisícročiami sa v Mezopotámii, krajine medzi riekami Eufrat a Tigris, začala odvíjať história toho, čo dnes nazývame našou civilizáciou. Či presnejšie, z týchto miest sa začali šíriť výdobytky ľudských poznatkov minimálne od mladšej doby kamennej počas tzv. neolitickej revolúcie na západ, do Anatólie a ďalej do Európy. Mezopotámia, územie dnešného Iraku, je domovom najstarších mestských štátov, ktoré ovplyvňovali neskorší vývoj ďalších starovekých civilizácií v Egypte, Grécku, Blízkom východe, rímsku antiku a v priamej nadväznosti tak ovplyvnili podobu súčasného sveta určovanej troma najväčšími súčasnými monoteizmami – judaizmom, kresťanstvom a islamom. Podľa legiend pochádzala väčšina starozákonných prorokov z Mezopotámie, kolísky najstarších kultúr, a bola aj rodiskom biblického otca Abraháma. To, čo dnes prebieha v Iraku – strach, utrpenie, násilie, vojna, neistota – je v ňom rovnako staré ako jeho civilizácie. Od najstarších čias bola Mezopotámia krajinou neistôt, ktoré spôsobovala príroda alebo človek. Ľudia sa v úrodnom polmesiaci usádzali a rozvíjali spoločnosť vďaka úrodnej pôde pri riekach, no rieka bola zároveň živlom, ktorý mohol všetky ľudské výdobytky navždy zniesť zo sveta. Rovinatá južná Mezopotámia bola vstupnou bránou dobyvateľov a ničivých vojen. Nesmierne plodná krajina a zároveň mimoriadne drsný život v nej viedli k najväčším civilizačným objavom: poľnohospodárstvu, vynálezu kolesa, spracovania kovov, politickej organizácii, právneho zákonníka, školstva, najstaršej literatúry, a teda v prvom rade písma, v ktorom boli zapísané najväčšie a najstaršie staroveké eposy – babylonský Epos stvorenia a Epos o Gilgamešovi. Na rozdiel od prvých kapitol starozákonnej knihy Genezis, kde z vľúdnych pohnútok jediný Boh vykoná niekoľko krokov vedúcich k stvoreniu človeka, babylonský epos opisuje nebo ako priestor obývaný pomstychtivými a sadistickými božstvami krvilačne súperiacimi o vládu nad vesmírom. Strach a hrozivé predtuchy sú najstarším motívom vo svetovej literatúre. Staroveké eposy prichádzajú aj s ďalším všeľudským úsilím: Gilgameš oplakávajúci smrť priateľa hľadá tajomstvo večného života. Od starca menom Utnapištim získa zázračnú rastlinku schopnú vrátiť a uchovať mu mladosť, no prv, ako by ju mohol Gilgameš použiť, dar mu ukradnú. Postoj archeológov k irackým režimom Blízkovýchodná archeológia má priamy vzťah k starovekým náleziskám, ktoré sú stále stredobodom pozornosti modernej politiky. Archeológia – ako sme už vyššie spomínali – oddávna často slúžila alebo bola ovplyvňovaná politickými tendenciami i osobnými záujmami vo všetkých kútoch sveta. Tak ako zohráva Mezopotámia v dejinách ľudskej civilizácie nielen lokálnu, ale celosvetovú úlohu, ani dejiny jej modernej archeológie sa nedajú odtrhnúť od politického diania v jednotlivých obdobiach a takisto nemajú len miestny, ale celosvetový dosah. V 19. storočí boli náleziská Mezopotámie pod správou Otomanskej ríše a archeologický progres do veľkej miery závisel od možností, ktoré vytváral vplyv západných síl na otomanských vládcov. Pionieri ako Claudius Rich, James Silk Buckingham, Austen Henry Layard či Paul Emile Botta kombinovali výskumy s politickými aktivitami. O prístup k „vyvoleným“ náleziskám bojovali britské, francúzske, nemecké a americké tímy podobne ako mezopotámske božstvá o ovládnutie sveta a v duchu dobrodružnej rivality odkryli pre svet úžasné asýrske mestá ako Ninive alebo Nimrud a neskôr mestá Babylonskej ríše. Spolu s jazykovednými objavmi prinavrátili Mezopotámii jej dávno zabudnutú slávu. Keď sa v roku 1918 moci v Iraku chopili Briti, západných bádateľov už nekontrolovala Otomanská ríša. Britka Gertrude Bellová založila úrad pre starožitnosti, ktorý dozerá na vykopávky, lokality a múzeá. Zahraniční archeológovia zaškolili prvú generáciu profesionálnych irackých archeológov. Archeológia zohrala dôležitú úlohu vo vývoji irackej národnej identity a vládne elity vždy zaobchádzali s minulosťou podľa potreby. Vyzdvihovala sa jedinečnosť Mezopotámie, semitské zákonodarstvo, imperiálne ríše Sumeru, Asýrie a Babylónie. V Iraku sa hľadala aj Mojžišova biblická hora Sinaj, politické vzťahy na Blízkom východe však výskumy sťažujú alebo nepropagujú. Vzťah západných archeológov k predstaviteľom irackej vlády kolísal. S nárastom irackého nacionalizmu nadobudol vzťah k západným vedcom trpkú príchuť. Iróniou osudu sa to prvý raz stalo počas nacistami vedenej vzbury proti vláde v roku 1941 (veľkú úlohu zohral nemecký archeológ Julius Jordan), v revolúcii v roku 1958, pri prevrate v roku 1963 a v roku 1968. Archeológovia sa však meniacim podmienkam zväčša dokázali prispôsobiť. Vo výskumoch pokračovali aj počas iracko – iránskej vojny a Saddám Husajn si v odborných kruhoch vyslúžil povesť verného správcu irackého archeologického dedičstva. Jeho posadnutosť starovekom vytvárala takmer ideálne pracovné podmienky. Kult osobnosti ani sledovanie osobných cieľov nijako nezamedzovali rozvoju vedy (a samozrejme, ani budovaniu mena v svetovej archeológii). Situácia sa však zmenila v roku 1990 po irackej invázii do Kuvajtu. Keď do Saudskej Arábie následne vstúpilo pol milióna amerických vojakov, vojna sa stala hmatateľnou a irackí archeológovia a náleziská nevyčísliteľnej hodnoty sa ocitli v priamom ohrození. Vojna v Perzskom zálive v roku 1991 spôsobila irackému kultúrnemu dedičstvu podobne veľkú škodu ako vojna súčasná. John Curtis z Britského múzea upozornil, že zlodeji v tom čase ulúpili z múzea v Dohuku hlinené tabuľky s klinovým písmom, slonovinové a kovové predmety a podobný osud mali aj múzeá v Arbile, Sulajmánii, Amare, Kufe a zmizli aj aj artefakty z čerstvo odkrytého náleziska v Ninive. Archeológ McGuire Gibson z Inštitútu orientálnych štúdií na univerzite v Chicagu a vedúci výskumu v Nippure zosumarizoval postoj seba a svojich kolegov nasledovne: „Je veľmi ťažké ocitnúť sa pred voľbou, či znehodnotiť historické objekty, alebo zabiť človeka, ale my odmietame oboje. Chceme, aby sa vojna skončila aj preto, lebo sa obávame zničenia archeologických nálezísk a múzeí.“ Súčasná situácia so stratenými artefaktami Plukovník Matthew F. Bogdanos je štátny žalobca a plukovník Americkej námornej pechoty. Počas služby v pechote viedol vyšetrovanie rabovania v Irackom národnom múzeu a rovnako ako archeológ Alexander H. Joffe z Pensylvánskej univerzity kritizoval mediálne zveličovanie bezprostredne po vyrabovaní múzea, pretože po dôkladnom zdokumentovaní sa ukázalo, že v skutočnosti zmizla „len“ desatina artefaktov zo zbierok múzea a počiatočné reakcie boli faktograficky nepresné. Za skutočný zločin nepovažuje zlyhanie amerických jednotiek počas rabovania (ktoré bolo podľa neho takisto zveličené), ale to, že začali situáciu riešiť až po štyroch dňoch na opakovanú žiadosť vedenia múzea. „Nie je to hrozné. Nie je to zlé. Je to neospravedlniteľné“, povedal pre The Guardian. Situácia sa však do konca roku 2003 predsa len „utriasla“ a ukázalo sa, že prvé správy skutočne zveličovali, i keď len pokiaľ ide o kvantitu ukradnutých pokladov. Po dôkladnej inventarizácii zmiznutých predmetov zveličené číslo 170-tisíc kleslo na približne 10 400 ukradnutých artefaktov. Z oddelenia najvzácnejších zbierok zmizlo dokopy približne 40 predmetov, ktoré patria medzi archeologické „top“ poklady sveta. Do konca roka 2003 sa ich podľa Bogdanosa vrátilo jedenásť. Zo skladových miestností ukradli okolo 3 150 objektov, pričom podľa vyšetrovateľa boli ich zlodejmi ľudia idúci naslepo, bez poznania umeleckej a historickej kvality artefaktov. Z týchto objektov sa do múzea vrátilo 2 700 kusov. Najväčšie množstvo starovekých pokladov sa z múzea vytratilo po vlámaní do miestností v suteréne. Vyšetrovateľ Bogdanos v súvislosti so zbierkami uchovávanými v suteréne hovorí o „posvätenom zločine“ – teda zločine spáchanom s vedomím alebo podporou zamestnancov či zamestnávateľov, pretože si prístup do priestorov, historická kategória objektov a často aj ich úctyhodné rozmery a hmotnosť vyžadovali dobrú znalosť priestorov múzea, čas a v niektorých prípadoch aj ľudskú silu. Z trezorov v suteréne zmizlo 10-tisíc objektov, z ktorých sa do konca roku 2003 múzeu vrátilo 650. Najcennejšie zmiznuté artefakty Medzi najcennejšími zo štyridsiatich zmiznutých artefaktov bola aj slávna Váza z Varky (staroveké mesto Uruk) z bieleho vápenca, najstaršia kamenná rituálna nádoba s reliéfnymi vyobrazeniami datovaná do roku 3200 pr. n. l. Po dvoch mesiacoch sa opäť ocitla v múzeu. Doviezli ju traja Iračania a spolu s niekoľkými ďalšími predmetmi ju odovzdali Dočasnému koaličnému predstavenstvu (Coalition Provisional Authority, CPA) v múzeu. Oficiálne vyhlásenie znelo, že objekt sa vrátil „v bezpečí“, neskôr sa však ukázalo, že rozbitý na niekoľko kusov. Váza z Varky bola štvrtou zo zmiznutých váz, ktoré sa vrátili do múzea. Väčšina predmetov, ktoré sa podarilo vypátrať, sa do múzea vrátila rozbitá na niekoľko kusov alebo len torzovito. Nájsť sa podarilo aj alabastrovú hlavu v takmer životnej veľkosti známu ako Pani z Varky. Je to najstaršia trojrozmerná plastika starovekého Uruku datovaná do rozmedzia rokov 3500 – 3000 pr. n. l. Zmizli zlaté dekorácie rekonštruovanej drevenej Lýry z Uru vyrobenej z dreva a zdobenej afganským lapisom lazuli, datovanej do polovice 3. tisícročia pr. n. l. Dvadsiateho piateho júla 2006 nahlásil Colný úrad v Iraku vrátenie sochy kráľa Entemena z Lagaša, jedného z najvzácnejších artefaktov ukradnutých z múzea v apríli 2003. Stále nezvestné je slonovinové operadlo s rytinami a slnečným kotúčom z Nimrudu-niekdajšieho hlavného mesta Asýrskej ríše Kalhu (biblický Calah) v severnom Iraku, bohato zdobené drevené dvere z mešity v Mosule, sochy a hlavy sôch z partského mesta Hatra či antická socha Herma z Ninive. Jedna z figúrok z obdobia panovania asýrskeho panovníka Salmanassara III. sa do múzea vrátila ešte v roku 2003, druhá neskôr rozbitá na tri kusy. Babylonské terakotové levy z Tell Harmall datované do roku 1800 pr. n. l. ostali na mieste, zlodeji im však odrazili hlavy, ktoré sa stále nepodarilo vypátrať. V súčasnosti je stále nezvestných približne 8-tisíc artefaktov. Medzi nimi je aj dioritová socha kráľa Entemena z roku 2400 pr. n. l. a približne 5-tisíc pečatných valčekov. Vo februári 2005 FBI vypátrala 8 pečatných valčekov ukradnutých priamo z archeologických nálezísk. Spôsob rabovania Charakter rabovania múzea nebol homogénny. Do múzea sa ľudia vlámali z rôznych pohnútok. Ako sa v neštandardných vojnových (žiaľ, nie výlučne) situáciách bežne stáva, za „zlodejmi“ sa v nejednom prípade skrývajú záchrancovia. Podľa vyšetrovateľa a CPA odovzdali zmiznuté predmety medzi prvými práve tí ľudia, ktorí ich z múzea „ukradli“ z dôvodu bezpečnosti, aby ich ochránili pred rozpredaním, vyvezením alebo úplným zničením. Odovzdali ich až vo chvíli, keď považovali situáciu za dostatočne bezpečnú. Inou kategóriou záchrancov boli mnohí z kupujúcich na čiernom trhu, ktorí v artefaktoch dokázali rozpoznať originály a kúpou od miestneho obyvateľa (či už priameho zlodeja, alebo človeka, u ktorého sa predmet ocitol náhodným „kolobehom“) ho v skutočnosti zachránili. Otázne je, koľko percent zmiznutých artefaktov sa od týchto ľudí vrátilo alebo ešte vráti do Bagdadu. Matthew Bogdanos hovorí aj o ľuďoch, ktorých motiváciou na vrátenie artefaktov bolo zlé svedomie alebo strach, že ich prezradí nasadený informant. Niektorí sa rozhodli vrátiť predmety po tom, ako sa ich pokúsili neúspešne dostať do zahraničia a obávali sa udania zo strany informantov. Takýmto spôsobom sa do Bagdadu vrátila aj svetoznáma alabastrová maska Pani z Varky. Boli však aj úspešné prípady predaja artefaktov do zahraničia. Samozrejme, kategórie zahraničných odberateľov sa tiež rôznia. Je málo pravdepodobné, že by súkromní zberatelia mali záujem predmety vrátiť, vyšetrovacia komisia však sústredí pozornosť práve na zahraničie, o ktorom sa predpokladá, že je destináciou práve tých najcennejších artefaktov. Podľa CPA funguje najlepšia spolupráca s Jordánskom, Sýriou, Talianskom a Veľkou Britániou. Samotná „funkcia“ informantov funguje na viacerých psychologických úrovniach a v mnohom pripomína obchod s drogami v USA alebo v Európe. V niektorých prípadoch ide o udania konkurenčného priekupníka so starožitnosťami, niektorí robia túto prácu z presvedčenia a niektorí „udávajú z lásky“, napríklad svojich príbuzných alebo priateľov, pretože nechcú, aby boli neočakávane prichytení a od vyšetrovacej komisie si vyžiadajú prísľub, že keď sa predmet vráti, nikto nebude uväznený ani inak potrestaný. Spätné vykupovanie sa považuje za takmer neprijateľné, predovšetkým z dôvodu zamedzenia čiernemu obchodu a odmenou za vrátenie predmetov je oslobodenie od väzby. Nezriedkavým javom sú falzifikáty, predovšetkým hlinených tabuliek s klinovým písmom. Ich výroba sa sústreďuje v Damašku a originalitu predmetu dokáže na prvý pohľad odhadnúť často len vycibrený expert. Kartami k rešpektovaniu iných kultúr K devastácii kultúrneho dedičstva nemalou mierou prispievajú samotné vojenské operácie koaličných vojsk, či už z ignorancie, neznalosti alebo arogantnosti. Chaotickú situáciu na druhej strane využívajú aj miestni obyvatelia a artefakty tak miznú aj z jednotlivých nálezísk. Dvadsiateho druhého júna 2007 oznámilo Iracké národné múzeum, že ministerstvo obrany podporí vydávanie hracích kariet pre vojenské jednotky v Iraku. Karty podľa ich slov nemajú slúžiť len na spríjemnenie chvíľ oddychujúcich amerických vojakov, ale mali by im pomôcť pochopiť archeologický význam miest, na ktorých sa odohrávajú boje. S myšlienkou prišla skupinka blízkovýchodných archeológov rozhodnutých vzdelávať vojenské jednotky a pokúsiť sa tak obmedziť devastáciu svetového kultúrneho dedičstva. Na každej karte je obrázok archeologickej lokality, artefakt alebo krátky opis činností, ktoré predchádzajú objaveniu náleziska. Definujú, čo znamená archeologické nálezisko a pri čom sa mať na pozore pred uskutočnením vojenskej operácie v okolí. Podľa slov organizátorky výskumného kultúrneho programu Ministerstva obrany vo Fort Drum Laurie Rushovej sú karty „skvelým zdrojom na porozumenie kultúry, v prostredí ktorej vojaci bojujú“. Karty majú dokonca vojakov usmerniť v stratégii boja a namiesto agresie v nich majú motivovať preukazovanie rešpektu voči civilistom a krajine, ktorú okupujú: karta so srdcovou kráľovnou napríklad nesie nápis zdôrazňujúci dôležitosť starovekých nálezísk. Vojakom pripomína, že „preukazovanie rešpektu si získava srdcia a mysle“. Srdcové šestky vyobrazujú staroveké kamenné reliéfy alebo tabule s nápismi v klinovom písme. Na karte sa môže vojak dočítať, že „najstarší ucelený právny zákonník na svete sa našiel v Iraku vyrytý do kameňa spolu s podobizňou babylonského kráľa Chamurappiho a pochádza z obdobia okolo roku 1760 pred naším letopočtom“. Pred zbombardovaním mešity Nabi Yunis v irackom Mosule zas varuje nápis na pikovej dvojke, zdôrazňujúci jej význam nielen pre moslimov, ale aj tých, ktorí prichádzajú bojovať v mene „civilizácie“ – mešita totiž vo vnútri ochraňuje staroveké ruiny, kde sa podľa legendy narodil biblický prorok Jonáš. Odborná verejnosť však bojuje za návrat a uchovanie chýbajúcich artefaktov rôznymi inými spôsobmi. Desiateho apríla 2008 pri príležitosti 5. výročia rabovania v Irackom múzeu na Inštitúte orientálnych štúdií v Chicagu otvorili výstavu pod názvom Katastrofa. Ničenie a rabovanie irackej minulosti. Výstava sumarizuje výsledky vyšetrovania okolností rabovania a uvádza najnovšie informácie o zmiznutých predmetoch – nájdených a stále nezvestných. Nesmrteľné eposy o smrti a ľudskosti Nie náhodou vznikali prvé vzdelávacie inštitúcie práve na území Iraku. Obyvatelia starovekej Mezopotámie si uvedomovali tvorivú silu vzdelávania. Je príznačné, že cieľom sumerského školstva nebolo len memorovať neživé dáta, ale predovšetkým vštepovať zmysel pre to, na čo dodnes nepoznáme výstižnejšie slovo ako je ľudskosť, humanita. Gilgameš pochopí, že nikto nie je nesmrteľný, a preto je lepšie sústrediť sa na prácu, ktorá môže poslúžiť iným, ako sa poddať ničote a nerobiť vôbec nič. V tom duchu je zostavený aj najstarší právny zákonník, ktorého podstatou je presvedčenie, že právo je najsilnejšou obranou spoločnosti proti anarchii násilia. Hoci to na prvý pohľad možno nie je viditeľné, minulosť a prítomnosť nie sú oddelené priehradky. Minulosť prežíva v prítomnosti vo forme pamäte a súčasnosť z nej môže čerpať, no môže aj zámerne ničiť jej zdroje. Rabovanie v Irackom múzeu a opakovaná devastácia archeologických lokalít dokazuje skôr to druhé, pretože stratené nie sú len predmety na predaj, ale celá ľudská pamäť, bez ktorej človek stráca odolnosť voči krutosti. Posolstvom krvavých dejín starovekej Mezopotámie je, že tí, ktorí čelia chaosu, sa mu nemajú poddávať a tí, ktorí sú svedkami pustošenia, sa nemajú vzdávať. Súčasnú situáciu v Iraku však zatiaľ dokonalo vystihujú anonymné verše, iróniou osudu napísané pred mnohými tisícročiami: Mŕtvoly, nie úlomky džbánov dláždia cestu. Na uliciach kde raz vrela ľudská vrava ležia roztrúsené telá. Polia, kde tancovali tanečníci sú plné mŕtvych napichnutých na koloch... Toto je môj dom: tam, kde sa jedlo neje, kde sa nápoje nepijú, kde sa na sedadlách nesedí, kde niet postelí, kde džbány ležia prázdne a šálky sú prevrhnuté, kde sa nechvejú harfy a neznejú tóny. Toto je môj dom: Bez muža, bez dieťaťa, i bezo mňa samotnej.