Občiansky alebo národný princíp?

V čase konštituovania a existencie samostatnej Slovenskej republiky vznikli (a stále vznikajú) napätia ohľadom spôsobu vytvárania slovenskej identity. Na jednej strane je to národné horlenie, na strane druhej evidujeme postoje smerujúce k presadzovaniu existencie národnostných menšín ako občanov. Z krajných pólov týchto postojov pramenia spory medzi dvoma základnými líniami: občianskou líniou a národnou líniou. Nepominuli dodnes. Diskusia o vzťahu občianskeho a národného princípu sa stala politicky aktuálnou práve pri hodnotení procesu konštituovania Slovenska ako „zvrchovaného a samostatného“ štátu. Stúpenci občianskeho princípu, ktorí kládli dôraz na formy individuálnej účasti občana vo verejnej sfére spoločenského života, na obnovu osobnej zodpovednosti občana za svoje činy, vtedy tento proces označovali za anachronizmus v dejinách občianskej spoločnosti. Argumentovali tvrdením, že ide o odvrátenie slovenskej spoločnosti od integrujúcej sa Európy, resp. medzinárodnej komunity, ktorá smeruje k svetovej občianskej spoločnosti. Na jednej strane kryštalizovala predstava národného spoločenstva založeného na myšlienke občianskej právnej spoločnosti s demokratickým riadením, oproti nej zas predstava etnického národa nárokujúceho si vlastný suverénny národný štát. Pojem občianstvo sa v takto vymedzenom vzťahu automaticky stotožňoval s pojmom demokracia, občianske princípy s princípmi demokratickými. Na rozdiel od toho sa národné princípy stotožňovali s hodnotami orientovanými na určitý typ kolektivistickej etnickej identity, pričom dôraz na preferovanie nacionálnej identity sa mal diať na úkor občianskej spoločnosti. Národné rovná sa náboženské? K národnému princípu sa na slovenskej parlamentnej scéne jednoznačne hlási Slovenská národná strana (SNS). Svoj národný princíp deklaruje ako právo na zachovanie národnej identity všetkých národov, pričom základnými hodnotami a princípmi spolužitia občanov musia byť vlastenectvo, spolupatričnosť, tolerancia a vzájomná úcta. Národný princíp SNS spočíva v ochrane samostatnosti národa, zachovaní národnej identity a úcte k slovenskej štátnosti. Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS –ĽS) deklaruje, že jej politika sa opiera o tri hodnotové piliere: náboženský (kresťanský), sociálny a národný. Náboženský pilier spája s ucelenou podporou rodiny a ochranou ľudskej dôstojnosti, v sociálnom sa hlási k individuálnej zodpovednosti a zodpovednosti voči slabším. Pokiaľ ide o národný a občiansky princíp, základom spolužitia má byť patriotizmus, humanizmus, tolerancia a vzájomná úcta. Z niektorých vystúpení predstaviteľov konzervatívno-klerikálneho Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) môžeme usudzovať, že národný princíp nie je cudzí ani tomuto politickému zoskupeniu. Strana maďarskej koalície (SMK) je národnou stranou Maďarov žijúcich na Slovensku, podobne ako Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana (SDKÚ –DS) však deklaruje občiansky princíp. Viditeľným dokladom toho je úsilie SMK o nahradenie národného princípu princípom občianskym v preambule Ústavy Slovenskej republiky. Sú sociálne otázky národné či občianske? Práve výklad preambuly Ústavy SR schválenej 1. septembra 1993 sa stal vhodnou príčinou na vyjadrovanie súhlasných alebo nesúhlasných postojov k národnému alebo občianskemu. Musím konštatovať, že v otázke národného a občianskeho princípu je slovenská preambula v porovnaní napr. s českou rozdvojená: úvodné slová znejú síce „My, národ slovenský“, no potom preambula ozrejmí, že ústavu prijíma národ slovenský spolu s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín, „teda my, občania Slovenskej republiky“. Napriek rôznym koncepciám, predstavujúcich pokus o teoretické vymedzenie a zdôvodnenie vzťahu občiansky – národný, obsah týchto pojmov je vágny a nejasný. Rovnako kritériá občianskeho a národného princípu (napr. v ideológii, v kultúre, v politických programoch, v politickej a spoločenskej praxi), nie sú presne dané. Problematiku zaťažuje skutočnosť, že do spoločenského života vstupuje sociálny faktor, ktorý sa stal permanentnou súčasťou politických zápasov a diskusií. Kam potom zaradiť sociálne otázky a požiadavky – k princípom občianskym, národným, alebo k obom? Na túto otázku neexistuje uspokojivá odpoveď. Skúsme sa preto obrátiť k Marxovmu historickému materializmu. Ten ponúka odpoveď nielen na uvedenú otázku, ale aj východisko pre chápanie vzťahu občianskeho a národného tak, ako sa objavil v našich súčasných dejinách. Ako vznikol pojem občianska spoločnosť Karol Marx a Friedrich Engels definovali pojem „občianska spoločnosť“ geneticky. Názov občianska spoločnosť vznikol v 18. storočí, v dobe rozvoja nových výrobných síl a vlastníckych vzťahov. Je to spoločnosť, ktorá sa ako občianska vyvíja až s buržoáziou. Viaže sa iba na určitú spoločensko-ekonomickú formáciu, s jej zánikom zaniká aj občianska spoločnosť. Myšlienka plurality inštitúcií občianskej spoločnosti, na jednej strane vyvažujúcich štát a stojacich v opozícii, na druhej strane štátom kontrolovaných a podporovaných, je v marxistickom pohľade iba zásterkou skrytej nadvlády buržoázie v rámci kapitalistickej spoločensko-ekonomickej formácie. Takýto spôsob definovania pojmu občianska spoločnosť, charakteristický pre marxistickú sociológiu, podľa niektorých ponovembrových kritikov nestačí. Pád východoeurópskeho socializmu má dokazovať gnozeologickú nepravdivosť Marxovho záveru o občianskej spoločnosti: „Bola to práve Marxova hypotéza o totožnosti občianskej spoločnosti a kapitalizmu, ktorá v previerke historickou praxou neobstála“, tvrdí známy slovenský sociológ R. Roško. Aby sme však dokázali gnozeologickú nepravdivosť tézy o spojitosti medzi občianskou spoločnosťou a kapitalizmom, musel by zaniknúť západný kapitalizmus, nie východoeurópsky socializmus. Presmerovanie nášho vývoja k západnému občianstvu po roku 1989 sa rovnalo návratu ku kapitalizmu. Občianske práva a majetok po novembri 1989 Jednou z prvých ponovembrových zmien bolo prijatie práv zrovnoprávňujúcich rôzne formy vlastníctva. Tie spolu s právom slobodného myslenia a vyjadrovania sa, slobodou vierovyznania a zhromažďovania tvoria jednu z dimenzií občianstva – občianske práva. Tieto práva sú základom konkurenčnej trhovej ekonomiky, predovšetkým preto, lebo každému jednotlivcovi majú dávať možnosť stať sa osobitnou jednotkou v ekonomických vzťahoch. Rovnosť príležitostí, ktorú poskytujú občianske práva, sa však mení na nerovnaké výsledky. Ich konkrétnou podobou sú rozdiely v majetku, príjme, postavení a prestíži jednotlivcov. Právom formálne zabezpečovaná rovnosť príležitostí tak vedie k legitimizácii sociálnych nerovností. Na majetok a bohatstvo občianske práva nemajú vplyv. Neplatí to však naopak. Vplyv majetku a bohatstva na občianstvo existuje. Ako poukazuje nemecký sociológ R. Dahrendorf, „existuje stupeň fungovania bohatstva, ktorý dáva tým, ktorí ho majú, nezákonnú moc, a existuje stupeň chudoby, ktorá zbavuje tých, ktorí ňou trpia, občianskej participácie…“. Dahrendorfov výrok odráža vo svete platnú zásadu, že občianske práva neobmedzuje iba moc niektorých, ale aj ekonomická slabosť mnohých. Z toho vyplýva, že primárne sú sociálne práva. Bez nich sa možnosť obhájiť aj ostatné práva stáva v kapitalizme iluzórna. Táto zákonitosť triedne antagonistickej spoločnosti je pri súčasnom raste sociálnych nerovností u nás čoraz viditeľnejšia. Ak má cestu k posilneniu občianstva predstavovať snaha ľudí o komunikáciu medzi sebou navzájom, spoluprácu a aktívnu účasť na riadení verejných vecí, snaha, ktorá by podnietila ľudí, aby vo väčšej miere „zobrali zodpovednosť do vlastných rúk“ a zodpovedali nielen sami za seba, ale aj za svoje okolie, aby boli väčšmi aktívni v rámci spoločnosti, tak sa týka čoraz menšej skupiny slovenských občanov. V prípade ponovembrového Slovenska, obnovou občianskej spoločnosti začal proces zmien vo vlastníckych vzťahoch, s ktorými súvisí premena sociálnej štruktúry. Občianske práva sa stali platformou privatizácie, ktorá spolu s reštitúciami zoštátneného majetku viedla k rastu sociálnych nerovností. S odstupom času môžeme konštatovať, že občianska spoločnosť nedisponovala a nedisponuje nástrojmi potrebnými na udržanie kontroly nad prerozdeľovacími procesmi v majetkových otázkach. A disponovať ani nemôže. Ak je podľa Marxa vznik kategórie občianstva spätý s buržoáziou, teda vládnucou triedou po novembri 1989 obnovenej kapitalistickej spoločensko-ekonomickej formácie, tak predstavuje súčasť politicko-ideologickej nadstavby hospodárskej moci buržoázie. To znamená, že idea občianstva je sekundárnym javom, odvodeným od ekonomicko-sociálnych záujmov časti tejto triedy. Slúži ich realizácii, teda upevňovaniu ekonomickej a politickej moci. Rovnakým cieľom môže slúžiť hlásanie princípu národa. V konkrétnych podmienkach odráža ekonomicko-sociálne záujmy inej časti tej istej triedy. Aplikácia marxistických záverov na spoločenskú prax môže vyzerať nasledovne. Prázdne pojmy Rozhodujúcou udalosťou deetatizačnej transformácie v hospodárskej oblasti sa v období vzniku a vyostrenia diskusií o vzťahu občianskeho a národného princípu stala veľká privatizácia. Hlásanie občianskeho alebo národného princípu sa stáva ideologickým odrazom zápasu o prerozdelenie privatizovaného majetku medzi dvoma časťami buržoázie: jedna hlása občiansky princíp, druhá národný, pričom hlavným cieľom je získanie väčšinového podielu z privatizovaného majetku. Vyhlásenie zvrchovaného a následné konštituovanie samostatného Slovenska znamená víťazstvo tej časti buržoázie, ktorá hlásala národný princíp, teda tej, ktorá nadobudla rozhodujúcu účasť v privatizačnom procese. V Marxovom zmysle je aj samotný štát (Slovenská republika, ktorá vznikla 1. januára 1993) nadstavbou, sekundárnym dôsledkom hospodárskeho procesu, ekonomicko-sociálnych záujmov časti ponovembrovej buržoázie. S nadsadením tak môžeme tvrdiť, že s ukončením procesu privatizácie (doprivatizáciou) končí reálny dôvod rozdelenia bývalého Československa, dôvod existencie samostatného Slovenska. Nespornou skutočnosťou zostáva, že medzi slovenskou a českou stranou došlo k prekonaniu nezhôd, že Slovenská a Česká republika sa opätovne prepájajú v mnohých sférach spoločenského života (napr. v oblasti kultúry, zamestnanosti, vzdelanosti, informácií a iných), pričom dominujúcou stranou je Česká republika. Základným, relevantným rozmerom občana nie je rozmer občiansky ani národný. Diskusie okolo ich vzťahu nepovažujem za podstatné. Občianske a národné zostáva bez realizovania sociálnych práv demokratickej väčšiny slovenských občanov prázdne a iluzórne. Pokračujúca diferenciácia slovenskej spoločnosti, jej rozdeľovanie na majetnú menšinu a stále narastajúcu väčšinu pauperizovaného obyvateľstva, priepastné rozdiely medzi jednotlivými regiónmi Slovenska, oslabovanie strednej vrstvy, teda javy, ktoré sú v rozpore s predstavami spätými s novembrom 1989, môžu priviesť Slovensko na prah všeobecného sociálneho konfliktu. Otázka vzťahu občianskeho a národného sa s postupujúcim prehlbovaním sociálnych rozdielov stala neaktuálnou a umelou, pre väčšinu slovenských občanov zbytočnou a cudzou. Zrejme aj preto je občiansky a národný princíp čoraz väčšmi nahrádzaný princípom náboženským, ktorý je vhodnejším nástrojom na pacifikáciu slovenskej populácie s cieľom odvrátiť jej pozornosť od negatívnych javov sociálno-ekonomickej povahy. Autor je publicista Medzititulky Slovo