„Sociálnejšia“ SDKÚ je obyčajná kamufláž
Nie je to po prvý raz, čo sa opozičná SDKÚ-DS, ktorá od posledných parlamentných volieb v roku 2006 stratila viac ako 7 percent hlasov voličov, usiluje získať stratenú podporu. Tentoraz si zvolila taktiku pravicovému subjektu na hony vzdialenú a verejnosti predstavila „balíček sociálnych opatrení“. Aj podľa samotných predstaviteľov SDKÚ však nejde o výsledok prirodzenej programovej a ideologickej orientácie strany, ale len o reakciu na „balíček“ sociálnych zákonov, ktoré do parlamentu predložila vláda. Najväčšie pochybnosti o úprimnosti „sociálneho“ úsilia pravice vyvoláva fakt, že všetko, čo teraz navrhuje, mohla realizovať už v čase, keď bola vo vláde. Na programovej konferencii strany v Bratislave jej lídri zdôrazňovali, že chcú žiadať zníženie daní, väčšie investície do vzdelania, výskumu a vývoja, do starostlivosti o mládež, deti a študentov. Zlepšiť by sa mala aj situácia v zdravotníctve, školstve, justícii, či fungovanie úradov a presadiť chcú tiež zrušenie koncesionárskych poplatkov pre verejnoprávne médiá. Varovanie z Londýna: na dane nesiahajte Najnovšia aktivita opozičnej SDKÚ-DS vyvoláva celkom oprávnene pochybnosti a počudovanie. Osem rokov predchádzajúceho pôsobenia tejto strany ako lídra vládnucej koalície jej totiž vtlačilo pečať tvrdého pravicového subjektu. Spomeňme len protiústavné odňatie alebo zníženie invalidných dôchodkov vyše 20-tisícom občanov, zníženie prídavkov na deti o 200 korún, či „úpravu“ maximálnej výšky sociálnej pomoci pre rodinu na 10 500 korún. Sociálne dávky pre najchudobnejších klesli v priemere o 500 korún, čím predchádzajúca koaličná vláda „ušetrila“ 5 miliárd. Aj preto terajšie návrhy SDKÚ-DS nemožno nazvať inak ako kamufláž, zastieranie jej skutočných zámerov. Znížiť dane z príjmov právnických a fyzických osôb (z 19 na 17 percent) navrhovala opozícia už v minulom roku, a to vzhľadom na vysoký ekonomický rast Slovenska. Sama však zároveň priznala, že by to malo negatívny vplyv na príjmy štátneho rozpočtu, ktorý by takto v roku 2008 prišiel zhruba o 12 miliárd korún. V čase prípravy krajiny na vstup do eurozóny a nutnosti udržať schodok verejných financií pod hranicou 3 percent úrovne HDP tento návrh kritizovala aj viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj Brigita Schmögnerová. Premiér Robert Fico taktiež viackrát zdôraznil, že do prechodu na jednotnú európsku menu sa vláda daní z príjmu určite dotýkať nebude. Navyše v iných štátoch Európskej únie majú dane oveľa vyššie. Napríklad v Rakúsku sa daň pohybuje od 38,33 až do 50 percent podľa výšky príjmu. Kto zarába viac, je viac zdanený i v Nemecku – od 15 do 42 percent – a obdobné pravidlo platí i v ďalších členských štátoch únie. Najviac na školstvo Väčšie investície do vzdelania, vedy a výskumu sú iste návrhom, ktorý si zaslúži pozornosť, keďže táto oblasť patrí medzi základný pilier rozvinutej spoločnosti a meradlo prosperity a kultúrnej vyspelosti národa. Aj tu sa však natíska otázka, prečo podpora tejto sféry prakticky od roku 1998 neustále klesala a až v rozpočte na rok 2006 (čiže vo volebnom roku) predchádzajúca pravicová vláda prvýkrát mierne zvýšila financie na vedu a výskum. Expremiér Mikuláš Dzurinda v rozhovore pre český denník Mladá Fronta Dnes vlani v marci sám priznal, že rozvoj vedy a výskumu zanedbali a podcenili aj podporu školstva. Už vo svojom volebnom programe v roku 2002 mala táto pravicová strana napríklad záväzok spoplatniť vysokoškolské štúdium. Neprekážal jej pritom ani fakt, že poldruha milióna Slovákov malo v tom čase nižší plat ako bola priemerná mzda v SR a 12 percent slovenských rodín bolo sociálne odkázaných. Pokiaľ ide o študentov, SDKÚ-DS už neraz zmenila svoje názory a stanoviská. Dnes sa tvári, akoby jej nič iné, len ich dobré študijné podmienky a finančné zázemie ležalo na srdci. Avšak až súčasná ľavicová vláda vyčlenila v štátnom rozpočte na rok 2008 pre oblasť školstva najväčší balík peňazí – 55,5 miliardy korún. Okrem toho odštartovala nový školský zákon, uvoľnila 270 miliónov pre tisícku stredoškolákov, ktorí si vylepšujú jazykové znalosti štúdiom v zahraničí, či prijala stratégiu o celoživotnom vzdelávaní na Slovensku, ktorú pozitívne hodnotili aj lídri EÚ na tohtoročnom jarnom summite v Bruseli. Úplne opačne,ako vo vláde Politici SDKÚ-DS často zdôrazňujú, že v oblastiach, ktoré vláda nechala na pokoji, to funguje a naopak je to v tých, do ktorých zasiahla, ako napríklad v zdravotníctve. V jednom z prieskumov verejnej mienky, ktorý uskutočnila agentúra Focus sa však ukázalo niečo iné. A síce, že práve zdravotníctvo je oblasťou, v ktorej si občania (37 percent opýtaných) výraznejšie uvedomujú zmeny, ktoré už v prvom roku vládnutia zaviedol kabinet Roberta Fica. Nasledovala pomoc dôchodcom, sociálnejšia politika, či regulácia cien energií. Tŕňom v oku politikom SDKÚ-DS je aj zákon o koncesionárskych poplatkoch. Tvrdia, že vláda ním zavádza akúsi „novú daň“. Slovenská televízia (STV) i Slovenský rozhlas (SRo) ako verejnoprávne médiá by vraj mali byť financované zo štátneho rozpočtu. Občania s vyššími príjmami, ktorí zaplatia na daniach viac, by vyššou čiastkou prispeli aj na verejnoprávne médiá, ľudia s najnižšími príjmami by neprispievali ani na STV a SRo. V SDKÚ-DS majú totiž „starosť“ o to, že i dnes sú domácnosti, ktoré môžu mať problém aj so 140-korunovým poplatkom. Na počudovanie to hovoria tí, ktorí počas ôsmich rokov vládnutia koncesie sami neustále zvyšovali, po roku 2003 sa stali povinnými dokonca aj pre dôchodcov, ktorí dovtedy mali výnimku. Teraz chcú poplatky odrazu zrušiť. Že by sa u pravicových politikov pohlo svedomie, alebo naozaj zmenili len taktiku? Po voľbách v roku 2002 vtedajší vládny kabinet prijal 22 zákonov, ktoré rušili väčšinu sociálnych opatrení, schválených pred voľbami. Išlo o najväčší sociálny a volebný podvod, ktorý sa stal v sociálnej sfére za posledné roky. Vláda v ňom obrala ľudí o to, čo predtým schválila a dokonale prejavila svoje „sociálne cítenie“. Aj preto najnovšie návrhy opozičnej SDKÚ-DS, štylizujúcej sa do polohy akéhosi „záchrancu“ Slovenska, nemožno brať inak, len ako úsilie zapáčiť sa verejnosti a získať späť stratené voličské preferencie. Autor je publicista
