Vyhliadky vojny II.
Už v prvej časti uvádzanej eseje a recenzie Briana Urquharta bolo povedané to dôležité: sú knihy, ktorých hodnota nespočíva v záveroch, ale poskytnutých informáciách a obraze. Podľa recenzenta k nim patrí aj knižka Kennetha M. Pollacka: Hroziaca búrka: Dôvod na inváziu Iraku. Nedajte sa pomýliť jej názvom. Nesie v sebe iné posolstvo. Spochybňuje aktuálnosť vojenského zásah v Iraku kritériami tých, ktorí ho dnes plánujú. Nemenej ostro vystupuje proti dnešným možnostiam OSN, ako aj krajín, ktoré, ako hovorí sám autor, strkajú hlavu do piesku. Podľa Urquharta existuje nádej, že dnešný dosiahnutý kosenzus o povahe irackého režimu medzi všetkými krajinami zabrzdí obchod so štiepnym materiálom. Mohlo by sa tým zabrániť vojne. Je to malá nádej. Čo jej dáva silu, je pozadie konfliktu s celým islamom.
Saddámove potenciálne jadrové zbrane sú základným argumentom pre útok na Irak. Do roku 1998 inšpektori Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu objasnili a zničili väčšinu, ak nie všetky iracké jadrové zbrojné programy, najmä zariadenia na obohatenie uránu. Pollack odhaduje, že Saddám by mohol vyrobiť jadrové zbrane do troch až šiestich rokov, ak by mal urán obohatiť sám, alebo do jedného až dvoch rokov, keby štiepny materiál získal zo zahraničia. V prípade ohrozenia by jadrové zbrane Saddámovi Husajnovi poskytli možnosť v zúfalstve udrieť na Izrael alebo jeho susedov spôsobom, ktorý by odstrašil Spojené štáty a všetkých ostatných.
Pollack sa domnieva, že politika zadržiavania je prislabá, aby zachraňovala. Sankcie OSN sú dnes natoľko naštrbené, že do Iraku prúdi nelegálny tovar a nik presne nevie, čo je zač. Zisky z pašeráctva sú priveľmi lákavé – a dokonca aj ekonomicky priveľmi dôležité – pre susedov Iraku, aby ich obmedzil nový, prísnejší sankčný režim. Podľa Pollacka niet nádeje na silnejšie a vynútiteľnejšie sankcie. Zastáva tiež názor, že zbrojné inšpekcie OSN ako prostriedok zadržiavania sú pascou a nový inšpekčný tím, Monitorovacia, verifikačná a inšpekčná komisia OSN (UNMOVIC), je v podradnom postavení voči bývalej komisii (UNSCOM). Veľká podpora a autorita inšpektorov OSN vyplývajúca z rezolúcie Bezpečnostnej rady z 8. novembra 2002 by mohla – a možno nie – priviesť Pollacka k väčšiemu optimizmu, čo sa týka ich šancí na úspech. Podmienky rezolúcie sú osobitne zamerané na to, aby odradili Saddáma hrať hru „oklam a ustúp“, ako to robil predtým, pretože akoukoľvek nevôľou plniť požiadavky inšpektorov by sa Bezpečnostná rada zaoberala, a to s možnosťou „vážnych následkov“ pre Irak.
Ak zadržiavanie nie je účinným riešením, podľa Pollacka zostáva voľba medzi zastrašovaním a „zmenou režimu“. Politika čistého zastrašovania, ako to vníma on, by znamenala, že zadržiavanie vo forme sankcií, inšpekcií a dokonca bezletových zón, by mohlo padnúť. Saddám Husajn by revidoval svoj program zbraní hromadného ničenia a nakoniec by získal jadrové zbrane; a Spojené štáty by vyhlásili, že akýkoľvek vojenský krok Saddáma poza hranice Iraku by spustil okamžitú masívnu vojenskú reakciu USA. Vonkajšia agresia by bola jediným predmetom obáv. (Toto je klasická forma zastrašovania používaná proti Sovietskemu zväzu počas studenej vojny).
Otázkou je, či by bol Saddám zastrašený po tom, ako získa jadrové zbrane, t. j. svoje vlastné zastrašovacie prostriedky. Pollack poznamenáva, že „všetky argumenty v prospech zastrašovania sú chybné v tom, že preceňujú istotu, že ktoréhokoľvek lídra vlastniaceho jadrové zbrane možno neustále zastrašovať“. I keď prevláda všeobecný názor, že Saddám by použil jadrové zbrane jedine vtedy, keby ho k tomu vyprovokovali, jadrové zbrane by preňho znamenali silný prostriedok na vydieranie tých, ktorí ho chcú zastrašiť.
Pollack uvádza odstrašujúce príklady, ako by Saddám Husajn čelil nukleárnemu zastrašovaniu, keby vlastnil jadrové zbrane. Jedna dobre umiestnená explózia a sprievodná radiácia by mohli na neurčito odstaviť 90 percent saudskej produkcie ropy, čo predstavuje 15 percent globálnych ropných zásob. Keďže svetová ekonomika závisí od lacnej ropy, ku globálnej kríze by došlo aj vtedy, keby bol iracký režim zničený odvetným úderom. Uzatvára, že keby Saddám vlastnil jadrové zbrane, zastrašovanie by bolo najnebezpečnejšou zo všetkých možností, pretože nik nevie, či by Saddám v extrémnej situácii neriskoval totálnu deštrukciu.
Pollack potom zvažuje iné formy priamej intervencie. Vylučuje utajenú akciu alebo prevrat realizovaný irackou opozíciou vo svetle Saddámovho hrozivého bezpečnostného aparátu a rozdielov medzi rôznymi irackými expatriovanými opozičnými skupinami. Voľba potom spočíva medzi operáciou na afganský štýl s ťažkým bombardovaním a relatívne malým počtom amerických síl, spolu s narastajúcou podporou domácich síl, a medzi širokou inváziou amerických jednotiek. Operácia na afganský štýl by v obrovskej miere závisela od vnútornej irackej podpory a od regionálnych spojencov. No dalo by sa s nimi rátať? Obávajúc sa spätnej reakcie ľudí v týchto krajinách by ich vlády trvali na tom, aby akékoľvek boje netrvali ani o deň dlhšie, ako je nevyhnutne potrebné. Navyše by sa okamžite museli rozostaviť pozemné sily v západnom Iraku, aby sa zabránilo Saddámovi zaútočiť na Izrael s jeho dvadsiatimi alebo tridsiatimi raketami Scud nesúcimi chemické alebo biologické hlavice.
V záujme zachovania arabskej spolupráce by bolo potrebné, podobne ako počas Púštnej búrky, udržať Izrael mimo vojny a chrániť Jordánsko, ktoré je v priveľmi exponovanej pozícii na to, aby sa aktívne zapájalo. Keďže Saddám Husajn je prichytrý, aby poskytol špeciálnu zámienku na inváziu Iraku, racionálny dôvod na akciu bude musieť byť založený na „jedinečnej hrozbe, ktorú Saddám Husajn – sériový agresor a masový vrah – a jeho baženie po jadrových zbraniach predstavujú“.
Prebudovať Irak je oveľa ťažšia úloha
Ak bude invázia úspešná, USA a celý svet budú čeliť oveľa zložitejšej a dlhotrvajúcej úlohe prebudovať Irak. Podobne ako iné, na prvý pohľad nevyriešiteľné problémy, ktoré spôsobila imperialistická Británia na celom svete (Palestína, Kašmír, Cyprus, aby sme spomenuli aspoň tri), moderný Irak, založený po prvej svetovej vojne, so 60 percentami šiítov, 20 percentami Kurdov a približne 20 percentami sunnitov, ktorí sú vládnucou menšinou, vždy predstavoval veľkú výzvu pre poriadnu vládu. Saddám vyriešil tento problém bezohľadným terorom. Zaručenie bezpečnosti po očakávanej Saddámovej demisii a vybudovanie fungujúcej ekonomiky a inkluzívneho politického systému sú mimoriadne ambiciózne ciele. Budú si vyžadovať množstvo zdrojov, trpezlivosti a veľký takt, odhodlanie a porozumenie, ako aj úplnú spoluprácu susedných krajín a medzinárodného spoločenstva. Problémy sú hrozivé, vrátane potreby neprispievať k negatívnemu vnímaniu amerického imperializmu, ktoré je už aj tak na Blízkom východe veľmi rozšírené.
V záverečnej kapitole Nie či, ale kedy? Pollack kritizuje iné krajiny v rámci OSN za vážne oslabenie kolektívnej bezpečnosti, multilaterálnej diplomacie, Bezpečnostnej rady OSN a medzinárodného práva tým, že zanedbali problém zbraní hromadného ničenia Saddáma Husajna. Domnieva sa, že ak svet premárni príležitosť podniknúť akciu, ďalšiu šancu už nedostane. Politika zadržiavania a zastrašovania je podľa neho nebezpečnou pascou, najmä ak Saddám získa jadrové zbrane. Invázia, so všetkými rizikami je, ako píše, jediný spôsob, ako zaručiť, že Saddám Husajn už nikdy viac neohrozí región a nespôsobí medzinárodnú nukleárnu krízu.
Pollack neobhajuje okamžitý zásah. Len sa domnieva, že akcia sa musí uskutočniť predtým, ako Saddám získa nukleárne zbrane. Tvrdí, že v tejto etape, keď každý mesiac prichádzajú varovania o teroristických útokoch organizácie al-Káida, by bola invázia Iraku nerozumná. „Hneď po 11. septembri,“ píše, „sme správne venovali všetku diplomatickú, spravodajskú a vojenskú pozornosť USA odstráneniu hrozby zo strany al-Káidy, a pokiaľ táto bude existovať, nemali by sme sa rozptyľovať niečím iným, ako je zvrhnutie Saddáma.“ Až keď prezident Bush ubezpečí verejnosť, že operácia v Iraku nezníži alebo neodvráti ostražitosť národa pred al-Káidou, bude môcť začať inváziu do Iraku. Čas si vyžaduje aj začatie vážneho procesu sprostredkovania v izraelsko-palestínskom konflikte.
Riziko vojny s celým islamom
Pokúsil som sa podrobnejšie zosumarizovať argumenty Kennetha Pollacka, pretože jeho kniha, obšírna, s dobrým informačným pozadím a zväčša sa držiaca pri zemi – je cennou protilátkou voči zjednodušenej a niekedy emocionálnej rétorike na všetkých stranách, ktoré zahmlievajú túto zložitú otázku.
Plány na vojenské akcie sú obyčajne založené na kalkulácii rizík a v prípade Iraku je mimoriadne ťažké odhadnúť riziká – akcie i nečinnosti. Invázia do Iraku len Spojenými štátmi a Britániou, aj v prípade vojenského úspechu, by mohla mať katastrofálne následky. Mohla by odvrátiť a rozdeliť medzinárodné úsilie v boji proti terorizmu vo veľmi nebezpečnej chvíli. Takmer určite by to znamenalo nábor novej generácie do al-Káidy, ako aj opodstatnenie mýtu prevládajúceho v moslimskom svete, že Spojené štáty vedú vojnu proti islamu, čím by sa výrazne zvýšilo nebezpečenstvo pre Američanov v mnohých častiach sveta vrátane ich vlastnej krajiny.
Invázia by tiež mohla destabilizovať niektoré slabšie vlády v regióne a dať nový impulz islamskému extrémizmu. Osobitne vážne následky by to mohlo mať pre Pakistan, krajinu s jadrovými zbraňami, s rýchlo rastúcim islamským militantným hnutím, chronickou ekonomickou krízou a vysokou nezamestnanosťou, v ktorej sa podľa najnovších správ buduje nová základňa al-Káidy v Karáčí. Okrem nečakaných problémov sa môže stať aj to, že v zmätku sa chemické a biologické zbrane ukryté po celom Iraku ľahko dostanú do rúk teroristov, ktorý nebudú mať nijaké zábrany ich použiť. A nakoniec, ako naznačil Kenneth Pollack i mnohí iní, najpravdepodobnejším dôvodom Saddáma Husajna na použitie zbraní hromadného ničenia by bolo jeho priame ohrozenie a ohrozenie jeho režimu.
Otázkou teraz je, či rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN z 8. novembra, ktorá je takpovediac všetkými krajinami okrem Iraku považovaná za najväčší prelom, skutočne poskytne vhodnú alternatívu voči vojne. Saddám Husajn akceptoval rezolúciu s nevôľou a inšpektori OSN sa do Iraku vrátili s novým, veľmi silným mandátom, ktorý ich aspoň teoreticky oprávňuje ísť kamkoľvek, vidieť čokoľvek chcú a hovoriť s kýmkoľvek si želajú. Do 8. decembra má Irak poskytnúť úplnú správu o všetkých zbraniach hromadného ničenia, čo môže byť dosť komplikované vzhľadom na popretie z 13. novembra, žeby Irak vlastnil akékoľvek zbrane hromadného ničenia.
Inšpektori OSN budú musieť túto správu preskúmať. Ak im v tom bude zabránené alebo ak do 21. februára 2003 výsledky ich inšpekcie nepotvrdia likvidáciu Saddámových zbraní hromadného ničenia, „vážne následky“ spomenuté v rezolúcii pravdepodobne zahrnú použitie sily. Ak nie, USA budú zrejme postupovať samostatne. Prezident Bush 8. novembra vyhlásil: „Spojené štáty súhlasili, aby sa s Bezpečnostnou radou diskutovalo o akomkoľvek materiálnom porušení záväzkov (Iraku), ale bez riskovania našej slobody podniknúť akciu na obranu našej krajiny.“ So súčasnou americkou politikou „nulovej tolerancie“ voči nespolupráci Iraku sú veľmi pravdepodobné spory v rámci Bezpečnostnej rady o miere „materiálneho porušenia“ záväzkov Irakom, ktoré by znamenali „vážne následky“, t. j. vojnu. Doterajšiu atmosféru všeobecnej spokojnosti výstižne zachytil komentár New York Times z 9. novembra. „Jednotný postoj rady maximalizuje možnosť, aj keď malú, že Irak možno odzbrojiť bez vojny.“
Absencia rozhovorov o „zmene režimu“
Jednou zo zarážajúcich charakteristík obdobia po 8. novembri bola absencia rozhovorov o „zmene režimu“. Ďalšou je, že nedávnou jednomyseľne prijatou rezolúciou akoby Bezpečnostná rada súhlasila s možnosťou silovej preventívnej akcie a po prvýkrát po rokoch sa všetci členovia zjednotili na silnom postoji voči Iraku. V období do 21. februára 2003 len treba veriť, že inšpektori poskytnú jasný a nešpekulatívny obraz o irackých programoch zbraní hromadného ničenia a osobitne o nukleárnych aktivitách. Takýto obraz je naliehavý, ak sa má udržať súčasná zrejmá medzinárodná solidarita.
Mnohé krajiny, vrátane najmenej dvoch stálych členov Bezpečnostnej rady – Francúzska a Ruska – majú dôležité hospodárske a finančné vzťahy s Irakom Saddáma Husajna. Kým Spojené štáty sa v súčasnosti usilujú získať legitimizujúcu moc Bezpečnostnej rady a multilaterálnu spoluprácu pred spustením vojenskej akcie, tieto krajiny musia byť v osobitnom postavení ovplyvniť Saddáma Husajna, aby plnil rezolúcie Bezpečnostnej rady. Susedné krajiny v Ázii sa zasa usilujú prinútiť ďalšieho ašpiranta na jadrové zbrane, KĽDR – ďalšiu príšernú a bezohľadnú tyraniu, aby si uvedomila dôsledky programov nukleárnych zbraní. Podobné prístupy by sa mohli využiť voči Saddámovi Husajnovi.
Získanie štiepnych materiálov zo zahraničia je kľúčom k urýchleniu jadrových programov Iraku. Odstavec 10 rezolúcie z 8. novembra požaduje, aby všetky štáty spolupracovali, okrem iného poskytovaním informácií o úsilí Iraku „získať zakázané materiály“. Vojna proti terorizmu, ako aj iracká hrozba si vyžadujú, aby všetky krajiny s nukleárnymi kapacitami urobili všetko, aby ochránili štiepne materiály a v tomto úsilí navzájom spolupracovali. Jediná vláda, ktorá na veľkom nesúhlase verejnej mienky profituje, je režim Saddáma Husajna. Zatiaľ sa zdá, že sa vlády až zázrakom zhodujú na spoločnom ponímaní potenciálnej hrozby mieru a akčnom pláne, ktorý je niečím medzi politikou strkania hlavy do piesku tých, ktorí veria, že sa dá vyhnúť problémom a dokonca aj krátkodobým ziskom, a tých, ktorí požadujú okamžité kroky bez ohľadu na možné katastrofálne následky. Táto jednota, akokoľvek krehká, sa musí udržať, najmä keď dôjde k vojenskému zásahu. Ak takýto zásah nemá mať katastrofálne následky, musí byť naozaj multilaterálny. Existujú iné vážne hrozby pre mier a stabilitu vo svete, niektoré z nich sa týkajú jadrových zbraní, a jednota krajín v rámci Organizácie Spojených národov je v tomto smere potrebná. Problém Iraku Saddáma Husajna by nemal monopolizovať pozornosť.
