Vyhliadky vojny
Kenneth M. Pollack: Hroziaca búrka: Dôvod na inváziu Iraku
Mnohé medzinárodné problémy ponúkajú iba ponurú voľbu medzi zlým a menej zlým riešením a súčasný spor o Irak stavia túto dilemu do nezvyčajne ďalekosiahlej a zložitej perspektívy. Nie je to jednoducho len otázka zaobchádzania s mimoriadne nepríjemným a agresívnym tyranom, ktorý zrejme nie je ďaleko od výroby jadrových zbraní.
Treba zvážiť aj iné dôležité otázky – riziká súvisiace s najdôležitejším zdrojom ropy na svete, ktoré tým ovplyvňujú aj svetovú ekonomiku; nestabilná politická situácia na Blízkom východe, ktorou otriasol najmä násilný a emotívny boj medzi Izraelom a Palestínčanmi; možnosť, že americký zásah v Iraku by zvrhol niektoré menej stabilné vlády v regióne; narastajúce nepriateľstvo medzi časťami islamského sveta a Západom; dosah invázie v Iraku na medzinárodnú solidaritu vo „vojne proti terorizmu“ a na celosvetovú nevôľu voči idei agresívnej a unilaterálnej hegemónie Spojených štátov, ako to naznačuje nová doktrína americkej preventívnej akcie a dokumenty, napríklad nedávno publikovaná Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov amerických.
V skutočnosti niet sporu o tom, že svet by bol oveľa lepší bez Saddáma Husajna. Veľké nezhody – v Spojených štátoch i mimo nich – však vyvoláva otázka, ako dosiahnuť jeho zosadenie bez toho, aby sa spustila reťazová reakcia s deštruktívnymi následkami. Významné názorové rozdiely, ako aj alarmujúci nedostatok spoľahlivých informácií neumožňujú s istotou posúdiť, do akej miery je Saddám Husajn naozaj nebezpečný pre vonkajší svet. Milióny slov na túto tému, ktoré dodnes zazneli z úst vlád, expertov, think-tankov, akademikov, novinárov a protagonistov rôznych názorových prúdov zatiaľ iba málo objasnili situáciu, ktorá môže v blízkej budúcnosti svet opäť zatiahnuť do vojny.
Práve preto má kniha Kennetha Pollacka Hroziaca búrka: Dôvod na inváziu Iraku takú veľkú hodnotu. Či už niekto súhlasí, alebo nie s jej závermi, ktoré sú zhodou okolností oveľa menej nekompromisné ako naznačuje názov knihy, Pollack, uznávaný odborník na región Perzského zálivu, úzkostlivo prerozpráva históriu, uvádza známe fakty, pozitíva a negatíva rozličných možností v súčasnej diskusii o Iraku. I keď Husajnove záznamy o ľudských právach a brutálnom zaobchádzaní s vlastnými ľuďmi sú ďaleko od štandardov teroru a ukrutností, ktorými sa jeho vyvolení mentori Stalin a Hitler držali pri moci, Pollackova kniha dáva jasne najavo, že určujúcim faktorom v reakcii štátov na Saddáma Husajna boli vždy ich vlastné záujmy. Keby Saddám Husajn bol tým najhorším tyranom v nestrategickej časti sveta, je nepravdepodobné, že by vyvolal toľko záujmu a pobúrenia u iných krajín. Možno niekoľko výstražných rezolúcií OSN, ale nič viac.
Saddám Husajn je však najhoršou nočnou morou rozvinutého sveta, agresívny, nepredvídateľný, psychicky narušený diktátor uprostred najdôležitejšieho regiónu produkujúceho ropu, ktorý okrem svojho chemického a biologického arzenálu môže onedlho získať aj použiteľné jadrové zbrane. V súčasnosti široko diskutovanou otázkou je, či sa pokúsiť žiť s touto nepochybne vážnou hrozbou pre mier a svetovú ekonomiku a zadržiavať ju, alebo ju zničiť ešte predtým, ako narastie. Táto situácia je len ďalším príkladom pochabosti a nezodpovednej závislosti rozvinutého sveta od lacnej ropy a jednoznačného odmietnutia znížiť jej spotrebu a na národnej i medzinárodnej úrovni uprednostniť hľadanie alternatívnych a obnoviteľných energetických zdrojov.
Husajn najprv platil dlhy voči USA
Ako Pollack uvádza, svoju knihu napísal preto, „aby sa pokúsil pomôcť tým, ktorí sa snažia pochopiť problémy, ktorým čelíme v súvislosti s Irakom, a možnosti, ktorými disponujú Spojené štáty“. Nazdáva sa, že USA si musia vybrať medzi „potenciálne nákladnou vojnou dnes alebo oveľa horšou vojnou v blízkej budúcnosti“. Na podloženie tohto názoru porovnáva, ako mnohí iní, súčasné vzťahy medzi Saddámom Husajnom a ostatným svetom so vzťahmi medzi Hitlerom a Európou v roku 1938. Pri tejto analógii by som bol opatrný. Hitler bol v pozícii, že sa už dopustil agresie (v Československu a v Rakúsku), a tá ospravedlnila vojenskú reakciu Francúzska a Británie, takže v tomto prípade nešlo o otázku preventívnej akcie. Na rozdiel od Spojených štátov dnes, najsilnejšie vojenské veľmoci v histórii, Británia a Francúzsko, neboli prakticky, psychologicky ani politicky pripravené na vojnu a neboli si ani isté svojou vojenskou prevahou. A na rozdiel od Spojených štátov nevlastnili ako posledný odstrašujúci prostriedok kapacity na zničenie protivníka jedným úderom. V roku 1938 Británia a Francúzsko mali reálne len nízke alebo takmer žiadne kapacity (až na ich politiku), aby zadržali, respektíve zastrašili Hitlera. V roku 2002 majú Spojené štáty, ak sa tak rozhodnú, ohromnú vojenskú moc, a sú preto v oveľa lepšej situácii, aby vyvolali mierový tlak a konali trpezlivo a zdržanlivo.
Pollackova prvá kapitola Od Sumerov k Saddámovi je užitočným historickým zhrnutím najmä nedávnych vzťahov Iraku so Spojenými štátmi a s inými západnými krajinami. V súvislosti so súčasným hnevom voči Saddámovi Husajnovi je ironické pripomenúť, koľko Spojené štáty, ale aj Británia, Francúzsko a Sovietsky zväz spravili pre to, aby ho „stvorili“, koľko sa tieto krajiny starali o jeho ropné a iné obchodné možnosti a ako málo sa zaujímali o jeho hrozivé porušovanie ľudských práv. V sedemdesiatych rokoch boli tzv. „dvojičkovými piliermi“ americkej politiky v Perzskom zálive Saudská Arábia a Irán. Keď v roku 1979 islamská revolúcia Šaha odstránila, Saddám Husajn získal na význame ako bašta proti revolučnému Iránu. Jeho invázia do tejto krajiny v roku 1980 prebiehala s tichou podporou Spojených štátov, ale aj s veľmi praktickou pomocou vo forme spravodajstva, ekonomickej pomoci, helikoptér a licencií na exporty, ktoré boli rozhodujúce pre vývoj – okrem iného aj chemických – zbraní, ktoré neskôr úspešne použil na odrazenie iránskych protiútokov a podrobenie Kurdov v severnom Iraku.
Washington sa tváril, akoby sa nič nedialo, keď Irak v roku 1987 spustil raketový útok, pri ktorom zomrelo 37 námorníkov na lodi USS Stark, keď Saddám Husajn použil chemické zbrane proti Iránu, alebo keď pri vražednej akcii zomrelo dvestotisíc Kurdov a ďalších 1,5 milióna ľudí muselo opustiť svoje domovy. Za odmenu Saddám Husajn splatil svoje dlhy voči USA, poskytol im zľavu vo výške 1 dolára na barel ropy, ovládal v Iraku usadené palestínske skupiny a dokonca podporoval arabsko-izraelský mierový proces, ktorý len niekoľko rokov predtým na jeho popud kritizoval arabský svet. V tých časoch bol určite pragmatickým partnerom.
Už v osemdesiatych rokoch Izraelčania pochopili a varovali Spojené štáty, že ambície Saddáma Husajna mierili k agresívnemu vodcovstvu v arabskom svete a výrobe zbraní hromadného ničenia. Izraelčania podnikli akciu a v roku 1981 zničili Saddámov jadrový reaktor Osiraq vybudovaný Francúzmi. Zo svojej pozície v CIA Pollack a jeho kolegovia zachytili toto varovanie, ale až do roku 1989 v záujme zadržiavania Iránu, Washington presadzoval politiku „konštruktívneho spojenectva“ s Irakom. Kým Saddám pokračoval v programe výroby rakiet a zbraní hromadného ničenia, ako aj „superzbrane“, ktorá by mohla zasiahnuť Tel Aviv, a vyhrážal sa, že „oheň zachváti polovicu Izraela“, ak Izrael napadne jeho krajinu, americkí senátori a diplomati ho na návšteve Iraku ubezpečovali, že Spojené štáty si s ním želajú dobré vzťahy. Napriek varovaniam zo strany Pollacka a iných, že Saddám myslel inváziu Kuvajtu vážne, priateľská politika USA trvala až do predvečera invázie, ktorá by v prípade úspechu Saddámovi poskytla neobmedzenú kontrolu nad deviatimi percentami celosvetových ropných zásob a postavila by ho do takej pozície, že by mohol ohrozovať Saudskú Arábiu. Až keď sa iracké tanky vovalili do Kuvajtu, sa politika jeho bývalého spojenca zmenila. Politika Washingtonu sa zmenila na pomstu a prezident George Bush zašiel až tak ďaleko, že vyhlásil, že Saddám je horší ako Hitler.
Operácia púštna búrka
Operácia Púštna búrka sa skončila už po 90 hodinách pozemného boja a vôbec neohrozila Bagdad alebo Saddáma Husajna osobne. Ani velitelia Púštnej búrky nijako nepodporili vzbury šiítov na juhu alebo Kurdov na severe Iraku, po čom volal prezident Bush, naopak, vzbury Saddám brutálne potlačil. Spojené štáty a koalícia sa spoliehali na zadržiavanie Saddáma (sankcie, zbrojné inšpekcie a eliminácia zbraní masového ničenia) a zastrašovanie (dominantné vojenské postavenie Spojených štátov v regióne).
Pollack uzatvára, že rezolúcia č. 687 Bezpečnostnej rady OSN stanovujúca podmienky na prímerie, ktoré ukončilo Púštnu búrku, sa zakladala na niekoľkých falošných predpokladoch. Prvým z nich bolo, že Púštna búrka zničila väčšinu irackých zariadení na výrobu zbraní hromadného ničenia. (V skutočnosti zničila iba tri zo siedmich najväčších irackých jadrových lokalít). Druhým falošným predpokladom bolo, že Irak by spolupracoval s OSN a jej zbrojnými inšpektormi, pretože si želal čo najskôr odstrániť prísne sankcie OSN (odhaduje sa, že Saddám stratil 130 až 180 miliárd dolárov pre sankcie na vývoz ropy). A po tretie, že samotný Saddám Husajn už dlho nevydrží. V skutočnosti sa Saddám usiloval najmä o to, aby zostal pri moci a obnovil svoju otrasenú pozíciu. Veril, že či už so sankciami, alebo bez nich, zbrane hromadného ničenia boli prvoradé na dosiahnutie tohto cieľa.
Počas nasledujúcich desiatich rokov sa i naďalej trvalo na politike zadržiavania a zastrašovania, hoci sa koalícia rozpadla, hoci sa Iračania hrali so zbrojnými inšpektormi OSN na mačku a myš, až kým ich v roku 1998 z Iraku nevyhostili, a hoci sankcie stratili pôvodný význam. Ako píše Pollack, bol to až šok z 11. septembra, ktorý priviedol Spojené štáty k prehodnoteniu rizík zo zadržiavania Iraku a k zváženiu možnosti a rizika samotného zvrhnutia Saddáma Husajna. Pollack odhaduje, že Saddám je dnes slabší ako v roku 1990 preto, že v Púštnej búrke bola polovica jeho armády zničená, aj pre dôsledky sankcií OSN a zbrojných inšpekcií, severných a južných bezletových zón, i pre sériu pokusov o jeho zosadenie. Na druhej strane je však Saddám silnejší. Prenikajúci štátny teror a masové popravy zničili celú domácu opozíciu. Vďaka kontrole nad obrovskou pašeráckou sieťou, ktorá nahlodáva sankcie, sa Saddám a jeho priatelia stali ešte bohatšími, a to i napriek schudobneniu irackých občanov. (Odhaduje sa, že od vojny v Perzskom zálive Saddám vybudoval okolo päťdesiat palácov v celkovej sume približne 2,5 miliardy dolárov.) A predovšetkým, Saddám Husajn prežil.
Husajn ako ohrozenie
V kapitole nazvanej Ohrozenie sa Pollack pokúša odhadnúť charakter a reálnosť hrozieb, ktoré pre vonkajší svet predstavuje Saddám Husajn. Táto otázka je, alebo by mala byť, skutočným základom americkej či akejkoľvek inej národnej politiky. Nie je pritom prekvapujúce, že vyvoláva toľko kontroverzných reakcií. Pollack začína tvrdením, že Saddámovi pravdepodobne „chýba niekoľko rokov k tomu, aby sa stal neodstrániteľným nebezpečenstvom“, pretože práve toľko potrvá, kým Irak získa potrebný štiepny materiál na výrobu jadrových zbraní. Saddámove zbrane hromadného ničenia sú aj tak v súčasnosti určené na odstránenie domácich alebo regionálnych hrozieb a majú sa použiť iba ako posledný prostriedok na zabránenie „zmeny režimu“. I keď neexistuje závažný dôkaz o akomkoľvek prepojení na organizáciu al-Káida, možno sa usiluje o prebudovanie teroristických kapacít; Saddám si je však veľmi dobre vedomý toho, že teroristické činy by boli casus belli pre Spojené štáty. Ak by však bol jeho režim bezprostredne ohrozený, určite by použil akúkoľvek dostupnú zbraň, aby udrel na nepriateľov. Zatiaľ sa zdá, že tieto úvahy by mohli byť celkom solídnym argumentom proti invázii.
Saddám Husajn roku 2002 však nemusí byť racionálnym alebo dokonca pragmatickým lídrom. Zdá sa, že jeho megalomániu nenaruší ani katastrofa, kritika, realita alebo zlé správy; tá ho ešte stále vedie k úsiliu získať vojenskú a politickú moc, ktorá by mu umožnila stať sa lídrom novej „Arabskej únie“ alebo dokonca osloboditeľom Jeruzalema. Keby Spojené štáty stiahli z regiónu svoje vojenské sily, stal by sa vážnou hrozbou pre svojich susedov. V roku 1990 bola jeho armáda s 1,4 milióna vojakmi štvrtá najväčšia na svete. Ba aj jeho zredukovaná armáda (dnes sa odhaduje na 430 tisíc vojakov) je silnejšia ako armády všetkých arabských susedov Iraku v Perzskom zálive dokopy.
Napriek zúrivému odmietaniu tvrdenia, že by Irak vlastnil akékoľvek zbrane hromadného ničenia, je Saddám Husajn takmer neochvejne presvedčený, že jeho bezpečnosť a prežitie závisia od vlastníctva takýchto zbraní. Jednak súžia ako odstrašujúci prostriedok, a jednak ako prostriedok domácej kontroly. V jeho očiach sú tiež posledným symbolom a zdrojom vplyvu veľkého a mocného štátu. Chemické zbrane a rakety ho zachránili pred porážkou vo vojne s Iránom a pomohli mu podrobiť si Kurdov. Podľa Pollacka v auguste 2000 si Saddám objednal program na výrobu jedinej jadrovej hlavice, ktorá mala byť namierená na Izrael v prípade ohrozenia jeho režimu (jadrovú hlavicu nebolo možné vyrobiť). Počas Púštnej búrky si objednal biologické a chemické vojnové rakety, ktoré sa mali použiť v prípade, žeby koaličné vojenské sily vpochodovali do Bagdadu. Domnieva sa, že toto je príčina, prečo tak neurobili. Tiež tvrdí, že bolo chybou napadnúť Kuvajt ešte pred tým, ako Saddám disponoval nukleárnymi zbraňami.
Dokončenie v budúcom čísle
