Laukovci sú život
V uplynulých dňoch sa v modranskej galérii Arias & Vanda uskutočnila výstava obrazov štyroch generácii insitných maliarov, predstaviteľov známej bratislavskej rodiny Laukovcov.
Nebolo to prvýkrát, čo sa tvorba Juraja Lauku st. (1894-1974), Juraja Lauku ml. (1920-2000), Evy Laukovej (1948) a Mirky Laukovej (1987) prezentovala spoločne, pritom vždy v inej koncepcii. Túto, modranskú, nazval komisár výstavy Ľuboslav Moza vcelku priliehavo - Laukovci sú život. Veď na laukovských obrazoch je zachytený život v rozpätí sto rokov.
Rodina Laukovcov zaujme nielen z hľadiska umeleckého, ale i svojou históriou. Ich predkovia patrili v období habsburskej monarchie k odvážnym slovenským rodinám, ktoré začiatkom 18. storočia odišli z rodných krajov na vyľudnenú Dolnú zem, spustošenú tureckými vojnami. Príchod a usadenie sa rodiny v Sarvaši (terajšie Maďarsko) sa datuje na rok 1722.
Spočiatku sa na pridelenej pôde venovali roľníctvu, pastierstvu. Neskôr, keď sa na Dolniakoch formovali remeselníci, Laukovci získali uznanie ako mäsiari - údenári. Na vynikajúcich "Lauko klobásach" si vraj pochutnávali i v Budapešti. Po Druhej svetovej vojne, v priebehu repatriácie, sa rodina Juraja Lauku staršieho rozhodla vrátiť na Slovensko. Usadila sa v Bratislave.
Minulosť spomínam zámerne, lebo je to práve ona, ktorá zohráva veľkú úlohu pri budovaní a dotváraní génov jednotlivca, jeho charakteru, sile a nezlomnosti popasovať sa so životom, aby navzdory všetkému mohlo v jeho rukách vzniknúť hodnotné dielo.
Mäsiar s umeleckým srdcom
Juraj Lauko starší, zakladateľ maliarskej dynastie Laukovcov, sa narodil už v Sarvaši ako najmladší z deviatich detí. Hoci oplýval výrazným umeleckým nadaním, nemal podmienky kráčať týmto smerom. Vyučil sa za mäsiara - údenára. Dokázal však nájsť lásku i k tejto práci, ktorá bola pre človeka s výtvarným cítením, pravdupovediac, dosť nezvyčajná. No vo svojom pracovnom materiáli objavil dokonalú tvarovateľnosť a farebnú rôznorodosť, ktoré mu poskytovali aj určité výtvarné vyžitie. Bolo doslova zážitkom kúpiť si v jeho mäsiarstve napríklad tlačenku v dokonale premyslenej mozaikovej podobe, či salámu špeciálne vyrobenú pre zaľúbencov - v strede so srdcom prepichnutým šípom.
Po Druhej svetovej vojne sa v "laukovských výtvarných údenárskych výrobkoch" objavili i päťcípe hviezdy s kosákom a kladivom. V histórii Slovákov bol určite prvým "dizajnérom" v tejto oblasti. Veľmi rád modeloval z tvrdej masti, čo robil najmä pre reklamu. Touto formou chcel zákazníka presvedčiť, že jeho masť je kvalitnejšia, nie rýchlo rozpustná ako u konkurencie. Výklady jeho mäsiarstva v Sarvaši, a škoda, že iba krátke obdobie na Ventúrskej ulici v Bratislave, boli netradičnými minigalériami.
Keď dominuje ohnivá červená
Pre vtedajšie nastávajúce obdobie a myslenie na Slovensku bol však ako mäsiar - súkromník neprijateľný. Nezatrpkol. Modeloval zo sadry a hliny. Neúnavne hľadal krásu, tvoril z inštinktívnej potreby povedať, čo cíti a myslí, z vrodenej túžby po slobode, ktorá je príznačná pre ľudí s vysťahovaleckou minulosťou. Po čase mal pocit, že prácou pri sochárskom stojane nie sú jeho myšlienky dostatočne vypovedané a rozhodol sa pre inú formu vyjadrenia. Už ako dôchodca zobral do rúk štetec a intenzívne začal maľovať na plátno.
Vlastnou improvizáciou stvoril umeleckú formu, ktorá mu vyhovovala a dovolila štetcom písať jeho spomienky, vizuálne zážitky na krajinu a ľudí svojho detstva, ktorých emotívne transfiguroval do pútavých a v súčasnosti veľmi vzácnych motívov. Scény na jeho obrazoch, majúc zasvätenosť autentického svedka, pôsobia nezvyčajne presvedčivo.
Juraj Lauko starší nám zanechal nielen svoj romantický cyklus spomienok na detstvo a mladosť prežité v maďarskej puste, ale aj zážitky z odohrávajúcich sa povojnových udalostí na Slovensku. V cykle Kedysi a dnes dômyselným delením obrazu ponúka pohľad do minulosti konfrontovaný súčasnosťou. Zachytil aj pohľady na starú Bratislavu i svoju víziu apokalypsy - Atómový výbuch.
Ďalšími ucelenými súbormi, ktoré neboli súčasťou modranskej výstavy, sú napríklad portréty slávnych Slovákov vo svete: Murgaš, Banič, Stodola, cyklus starých remesiel, zvykosloví "Rok na dedine", ktorý je majetkom SNG, séria historického zobrazenia Korunovačných slávností v Bratislave a pod.
Jeho práce zaujmú od prvého momentu rozmanitou farebnou škálou, v ktorej dominujú teplé ohnivé farby. Napríklad sneh je na jednom z obrazov červenkastý, ružový. Vytvoril tak neopakovateľnú a jedinečnú atmosféru "Ružových Vianoc".
Juraj Lauko starší patril medzi insitných maliarov, ktorí sa zúčastnili na prvej svetovej prehliadke tohto umenia u nás - "Trienale insitného umenia Bratislava". Zúčastnil sa i na mnohých výstavách vo svete (Praha, Berlín, Záhreb, Londýn, Montreal, New York). Spolu so svojím synom Jurajom Laukom mladším vytvorili obrazy, ktoré sa stali originálnymi výtvarnými dokumentmi doby, a tým sa zapísali do histórie slovenského insitného výtvarníctva ako jeho výnimoční predstavitelia.
Maľovaný príbeh
Juraj Lauko mladší sa narodil, rovnako ako jeho otec, v Sarvaši. Aj on sa vyučil za mäsiara, neskôr však robil až do dôchodku opravára chladiarenských zariadení. I keď svojho otca nesmierne obdivoval, maľovať začal až po jeho smrti, tiež ako dôchodca. I keď nebol obdarený toľkým talentom ako on, na opustené maliarovo miesto zasadol akoby na jeho príkaz. Stvárňoval podobné témy ako otec: každodenné radosti a starosti, atmosféru ročných období spojenú s prácou ľudských rúk a dedinských obyčají, spomínal na svoje detstvo prežité v maďarskej puste, na salašoch... No rád maľoval i Slovensko - kraj okolo Bardejova, z ktorého si priviedol do Bratislavy, po návrate z ruského gulagu, svoju manželku.
S použitím jasných kontrastných farieb maľoval rozpoznateľne inak, ako jeho otec. Plochu obrazu rád delil na niekoľko plánov, do ktorých ukladal svoj maľovaný príbeh. Zaujme svojským výtvarným riešením, no celkovo sú jeho obrazy "milo neohrabané", najmä však vedia potešiť. Sú plné prostej múdrosti a láskavosti, s príchuťou chlapčenského huncútstva. Sú také, aký býval on - neustále usmiaty. Vždy vedel vytvoriť príjemnú, závideniahodnú rodinnú atmosféru. A bol to on, kto dal odvahu a plnú podporu v maľovaní svojej neveste Eve Laukovej.
Talent, ktorý sa dedí
Eva Lauková maľuje intenzívne iba štyri roky. Jej túžba po výtvarnom zdokonaľovaní sa je však obrovská a neutíchajúca. Navštevuje Ateliér neprofesionálnych výtvarníkov, ktorý vedie akademická maliarka Katarína Kuzmová. Najradšej maľuje krajinu v jej skutočnej podobe, s neopakovateľnými zátišiami. Najprv túto krásu starostlivo ukladala do obrazov menších rozmerov, v poslednom období smelo vytvára rozmernejšie kompozície. Pri svojom samoštúdiu maliarstva, očarená impresionistami, sa pokúša pastelom a olejom, podobne ako Monet, stvárniť lekná na jazere.
Eva Lauková, tak ako i ostatní príbuzní, má radosť z toho, že i jej dcéra Mirka zdedila talent na maľovanie. Len nevie, či po skvelom pradedovi, či po dedovi, či po svojej mame Eve.
Autorka (1949) je výtvarná publicistka
