Škola života a smrti
Stretol som ich neďaleko tokijského parku Kitanomaru. Trojica spolužiakov Kazuhi, Susumu a Soiči sa v školských uniformách vracala z vyučovania domov rozosmiata a chlapci radi zapózovali pred mojím fotoaparátom. Zhovorčivý bol však len ten najmenší - Susumu. Azda aj preto, že najviac podchytil z angličtiny.
Z jeho šušlaniny som veľa nevyrozumel. Všeobecne sa japonská výslovnosť angličtiny stáva terčom vtipov a so svojimi znalosťami tohto svetového jazyka sú Japonci ďaleko za Číňanmi či Juhokórejčanmi. Možno tu hrá rolu dlhé roky pestovaný nacionalizmus, možno izolacionalizmus krajiny vychádzajúceho slnka. Vlastne, aj mnohí Angličania sú presvedčení, že im znalosť materčiny v živote stačí a ťažko komunikujú inou rečou. Pre ambiciózne Japonsko je však slabá znalosť tohto jazyka obzvlášť v ére anglifikovanej internetizácie veľkým mínusom. Aj to je jedna z príčin, prečo odborníci vidia v budúcnosti ako ázijského ekonomického predátora Čínu.
Susumu vybočuje z priemeru
Keď som porovnával Susumov vzhľad a jeho odpovede na triviálne otázky s tým, čo som si prečítal o jeho priemerných vrstovníkoch, zistil som, že podľa prieskumov nie je typickým predstaviteľom tunajšej mládeže. Dnešní japonskí chlapci sú totiž oproti zisteniam spred 40 rokov o takmer 20 centimetrov vyšší a tučnejší. Väčšina jeho rovesníkov tiež sníva o kariére v profesionálnom baseballe, zatiaľ čo Susumu by chcel ďalej študovať a stať sa podnikateľom s počítačovými hrami. A propos, počítačové hry. Práve ony, ale tiež televízor a učebnice sú trojicou, ktorá prispieva k tomu, že dnešnej japonskej mládeži sa rapídne kazí zrak. Susumuho vymykanie sa z priemeru narušila len jedna informácia. Zatiaľ čo jeho kamaráti Kazuhi a Soiči majú súrodencov, Susumu je jedináčik. Ide o rozmáhajúci sa jav v japonských rodinách, ktorý vyvoláva varovnú odozvu medzi odborníkmi, ekonómami i politikmi.
Na trojicu chlapcov, ktorých som stretol pred rokmi na služobnej ceste v Tokiu, som si spomenul v súvislosti s nedávnou informáciou o krvavom vyčíňaní psychicky narušeného muža v základnej škole na predmestí Osaky. Útočník, ktorý predtým pracoval ako školník, sa predávkoval liekmi. S kuchynským nožom v ruke vtrhol do triedy s najmenšími žiakmi, kde najskôr prebodol učiteľa a potom sa vrhol na deti. Bilancia bola strašná. Osem školákov na následky zranení zomrelo a ďalších 13 utrpelo vážnejšie i menšie poranenia. Takúto masakru amerického typu si v Japonsku nepamätajú. Posledný krvavý incident sa tu odohral pred troma rokmi, keď trinásťročný žiak ubodal na smrť učiteľku.
Násilie obojsmernou ulicou
V japonských školách však násilie nie je až takou raritou, ako naznačuje v predchádzajúcich riadkoch uvedený časový odstup. A nie je tiež prekvapujúce, že terčom útokov bývajú často pedagógovia. Podľa štatistiky za jediný rok učitelia poškodili 40 deťom ušné bubienky a 26 vytkli alebo zlomili končatiny. Niektorým vinníkom (najagresívnejší bývajú telocvikári) znížili platy, zopár ich suspendovali, no prepustili iba jedného. Známy je prípad učiteľa trestajúceho žiakov za zlé vedomosti, či za to, že odmietali nosiť predpísané oblečenie, dávkou elektrického prúdu s napätím 70 voltov. Sadista dostal od vedenia školy iba prísne napomenutie. Sedem pedagógov vo Fukuoke zase nechalo zahrabať po krk do piesku dvoch študentov a 20 minút im nechali cez hlavy prevaľovať vlny príboja. Vraj za to, že hnevali spolužiakov. Prešlo to bez trestu. V jednej z tokijských škôl učiteľ známy svojou chorobnou presnosťou zavrel ťažké dvere pred meškajúcou dievčinou tak, že školáčka utrpela zlomeninu lebky a o dve hodiny zomrela. Riaditeľ vyjadril poľutovanie, no zastal sa kolegu za dodržiavanie predpisov.
Byť školákom v Japonsku veru nie je žiadna slasť, hoci Kazuhi, Susumu a Soiči sa na fotografii usmievajú. Aj oni musia nosiť vojensky krátky zástrih vlasov a školskú uniformu, ktorej nohavice smú byť široké len od 21 do 25 centimetrov. Ich spolužiačky nemôžu mať mašľu vo vlasoch v inej farbe, než aká je predpísaná. Prísne sa dohliada aj na správanie. Traja stredoškoláci, ktorých pre fajčenie vylúčili zo školy, na oplátku štyroch učiteľov s pomocou rodičov (!) zbili a popálili na tele horiacimi cigaretami. V inom prípade sa 17-ročný študent pomstil profesorovi za vyhrešenie tým, že pred vchod jeho bytu nastražil doma vyrobenú bombu. Výbuch vážne popálil učiteľa i jeho manželku. Ako vidno, na tunajších školách je násilie obojsmernou ulicou.
Šikanovanie a samovraždy
Týranie spolužiakov poznajú aj v tejto ostrovnej krajine. O tom, že ide o vážny problém, svedčí fakt, že mu vláda venovala mimoriadne zasadanie a premiér vystúpil s výzvou k učiteľom a rodičom. V Osake zbili deti na smrť dievčatko, ktoré sa vraj zle obliekalo a riadne si nepripravovalo domáce úlohy. V severojaponskom Shinjo zas usmrtili siedmi spolužiaci údermi a kopancami trinásťročného Yuhei Kodamu za to, že odmietol pred nimi imitovať niektoré komické a rozprávkové postavy. Asi 50 konškolákov sa exekúcii nečinne prizeralo. Zohavenú mŕtvolu neskôr našli v telocvični zabalenú do žinenky.
Neznesiteľné šikanovanie, no tiež neúspechy v škole a ďalšie problémy, doháňa mnohých žiakov až k samovraždám. Pred pár rokmi spáchalo počas jedného týždňa samovraždu kvôli šikanovaniu nezávisle od seba päť chlapcov vo veku od 13 do 17 rokov. Krátko nato sa obesil vo svojej izbe desaťročný školák, ktorý v liste na rozlúčku napísal, že je "unavený životom". Naostatok spomeňme prípad 13-ročného chlapca, ktorého niekoľko spolužiakov nútilo, aby pre nich kradol od rodičov peniaze. Keď odmietal, držali mu hlavu pod hladinou rieky. Trýznenie nevydržal a obesil sa, pričom posledný list obsahoval vetu: "Nechcem tak skoro umrieť, ale v týchto dňoch ma tak šikanujú a žiadajú toľko peňazí, že to už nemôžem vydržať."
Kazuhi, Susumu a Soiči, trojica spolužiakov, ktorých som stretol na tokijskej ulici, možno šikanovanie v škole nezažila, tak ako viacerí ich vrstovníci. Želám im na diaľku, aby im na školské roky ostali len pekné spomienky.
