Definitíva (?) z Göteborgu
Zatiaľ čo radikáli či provokatéri zmenili demonštrácie ekológov a antiglobalistov vo švédskom Göteborgu na vandalizmus a krvavý stret, niektorí svojrázni vykladači v štýle orwellovskej "novoreči" zase zmenili podmienečnú formuláciu v záverečnej deklarácii akoby na jednoznačnú definitívu.
Ružové okuliare ponúka verejnosti napríklad náš premiér Dzurinda. Berlín a Paríž sa sprvoti ostro stavali proti určovaniu pevných termínov ohľadom pričlenenia kandidátskych krajín do únie, naveľa však ustúpili a súhlasili s opatrnou formuláciou. V záverečnej deklarácii sa teda hovorí, že prístupové rokovania s tými kandidátmi, ktorí sú pripravení (záleží na každom slovíčku), sa môžu skončiť v roku 2002. Nemecký kancelár Gerhard Schröder podmieňovací spôsob ešte poistil vyhlásením: "Nejde o záväzok, ale o cieľ. Uvidíme, či ho bude možné splniť." Jeho slovenský kolega v rozhovore pre Hospodárske noviny však zvolil inú interpretáciu: "Cieľ, to je už konkrétny záväzok."
Preteky čakateľov
Je teda výsledok summitu v Göteborgu dobrou správou pre Slovensko a ostatné kandidátske krajiny? V zásade ide o to, že nás v únii chcú, no náš vstup by radi načasovali tak, aby zodpovedal nielen plánom samotnej EÚ, no tiež záujmom niektorých vlád členských krajín. Nie je totiž tajomstvom, že otázka vstupu nových členov a jeho očakávaných následkov sa stáva politickou kartou v predvolebných bojoch. Pripomeňme si, že bývalý nemecký kancelár Kohl sľuboval svojho času Poliakom, že môžu byť plnoprávnymi členmi EÚ už v roku 2000. Neskôr sa "definitíva" presunula na rok 2002, potom sa vravelo o 1. januári 2003, teraz to je 2004. Vzhľadom na to, že práve vtedy sa majú uskutočniť nové voľby do Európskeho parlamentu, zdá sa, že toto by už naozaj mohol byť nielen ideálny, ale aj realistický termín.
A koho konkrétne Európska únia privinie na svoju hruď? Dosiaľ do únie vstupovali naraz maximálne tri krajiny, no teraz ich pred jej bránami stojí dvanásť. Spoločný vstup by 15-členný spolok rozšíril na 27-hlavého draka, ktorý síce počtom krajín môže vzbudzovať rešpekt, no zároveň by sa ešte viac ako doposiaľ záujmy členov trieštili a nekompaktný kolos by ťažko obstál v konkurenčnom boji s americkým partnerom. Preto je dnes pre Brusel výhodnejšie, že tucet čakateľov sa zmenil na pelotón a do cieľa bude prichádzať po skupinkách. Na čele je dnes náš maďarský sused spolu s Cyprom, nasledovaný Slovinskom, Českom a Estónskom, no aj slovenský cyklista sa usilovne hrbí a šliape, aby patril medzi premiantov.
Vzájomné obavy
Okrem rýchlosti začlenenia je tu však aj ďalšia (zrejme menej dôležitá) otázka: Súhlasí obyvateľstvo členských krajín EÚ a kandidátskych štátov s rozšírením únie? Prieskumy verejnej mienky v krajinách pätnástky ukazujú, že obavy z prílevu konkurenčných pracovných síl z bývalého východného bloku, no tiež z nového prerozdeľovania zdrojov, pri ktorom sa tým, čo si zvykli na dotácie, už neujde toľko, čo doposiaľ, sú stále badateľné. Na druhej strane deliacej čiary zas panujú obavy z vykupovania našej pôdy, či nehnuteľností a tiež zo zvyšovania cien v rámci približovania sa cenovej úrovni v únii. Nemožno nespomenúť aj obavy z postupného vytrácania štátnej suverenity, hoci budúcnosť k tomuto rozplynutiu tak či tak neskôr povedie.
Je v kompetencii vlád, aby obyvateľstvo presvedčili o výhodnosti rozšírenia Európskej únie a zjednocovania Európy ako takej. V demokracii býva zvykom, že rozhodnutia, ktoré si svojou dôležitosťou zasluhujú veľmi silnú legitimitu, treba schváliť referendom. Keď svojho času Dáni v referende o maastrichtskej zmluve hlasovali proti, rozhodol sa vtedajší francúzsky prezident Mitterrand tiež siahnuť po tomto najsuverénnejšom prejavení vôle ľudu a skoro sa potkol - súhlas so zmluvou (napriek tomu, že prieskumy hovorili o 70 percentách) prejavilo len sotva postačujúcich 51 % občanov. Odvtedy sa v západnej Európe zväčša "neexperimentuje" a dokumenty sa ratifikujú menej početným a tvarovateľnejším parlamentom.
Diagnóza pre úniu
Aj rozhodnutia z predchádzajúceho summitu EÚ v Nice sa takmer všetky štáty pätnástky podujali schváliť v parlamente. Írsko, krajina, ktorá významne profitovala z fondov únie a stala sa aj vďaka tomu jedným z "tigrov" Európy, vyhlásila referendum. Lenže vláda v Dubline zaspala na vavrínoch a k urnám sa dostavila len tretina hlasujúcich, medzi ktorými 53,87 percenta zmluvu z Nice odmietlo. Keďže bez schválenia vo všetkých krajinách je dohoda neplatná, vyvolalo írske rozhodnutie šok. Írska vláda okamžite navrhla zopakovanie referenda, resp. ratifikáciu zmluvy výmenou za niektoré ústupky. Precedens existuje. Keď Dánsko hlasovalo proti Maastrichtskej zmluve ohľadom zavedenia spoločnej meny, z Bruselu poskytli Dánsku niektoré úľavy a v opakovanom referende už Kodaň spravila reparát.
Íri údajne nehlasovali proti prijatiu ďalších krajín do únie, hoci tiež nie sú nadšení očakávaným krátením príspevkov z tamojších fondov. Odmietli reformu, ktorá by zrušila ich tradičnú neutralitu vytváraním európskej armády a znížila váhu ich hlasu pri rozhodovaní, resp. znížila všeobecne postavenie malých krajín vo vnútri únie. Reakcia Bruselu zaváňala ak nie priamo aroganciou, tak určite bagatelizovaním tohto rozhodnutia. Ministri zahraničných vecí krajín EÚ na schôdzke v Luxemburgu vylúčili možnosť prepracovať zmluvu z Nice.
Mnohí európski politici si neuvedomujú, že výsledok írskeho referenda je diagnózou pre celú úniu. Ostatne, prípadné referendum v ďalších krajinách EÚ by možno dopadlo podobne. Násilnosti v Göteborgu, hlasovanie v Írsku, ale i mediálne nepreferované výzvy naznačujú, že Brusel a vlády jednotlivých štátov neuplatňujú, alebo podceňujú komunikáciu s občanmi. Na takýchto základoch sa vnútorne zjednotená a stabilná Európa budovať nedá.
