Variácie na starú tému
Minulý týždeň zverejnila Konferencia OSN o obchode a rozvoji (UNCTAD) každoročne vydávanú správu o stave najchudobnejších krajín sveta. Konštatuje sa v nej, že absolútnou chudobou dnes trpí asi jedna miliarda ľudí. Hranicou absolútnej chudoby je príjem jeden americký dolár na deň. Ak by sa tento limit posunul na dva USD, ocitli by sa pod ňou asi tri miliardy, polovica obyvateľov zeme. Alarmujúce čísla dokazujú, že priepasť majetkových nerovností sa naďalej rozširuje. Veľká väčšina chudoby sa pritom koncentruje v regiónoch subsaharskej Afriky a Ázie. Posun v myslení Správa obsahuje i návrhy niektorých riešení, ktorých cieľom je znížiť počet absolútne chudobných na polovicu do roku 2015. Svojou filozofiou vychádzajú z politiky, ktorú koncom 90. rokov prijal Medzinárodný menový fond (MMF) spolu so Svetovou bankou (SB). Tie prešli od štrukturálnych programov, ktoré za príčinu chudoby považovali nedostatočnú liberalizáciu a zapojenie sa štátov do globálneho ekonomického systému, k tzv. Stratégiám na obmedzenie chudoby. Tie na rozdiel od predchádzajúcich programov priznávajú oveľa väčšiu úlohu jednotlivým rozvojovým krajinám pri formulácii konkrétnych politík. Zlyhanie štrukturálnych programov v 80. rokoch ukázalo, že trh nie je všeliekom. Nové stratégie preto kladú väčší dôraz na odstraňovanie chudoby, než na liberalizáciu a makroekonomickú stabilizáciu. Ich dôležitou súčasťou sú sociálne programy. Chudoba ako taká je mnohodimenzionálna kategória. Ako opak blahobytu by sa dala definovať ako nemožnosť plného rozvoja vlastnej osobnosti. Nejde teda len o spotrebu materiálnych statkov. Podľa Stratégií na obmedzenie chudoby je však bieda v hospodársky najzaostalejších krajinách taká hlboká, že práve zvýšenie osobnej spotreby na dvojnásobok by znížilo chudobu o dve tretiny. Preto treba preraziť bludný kruh nízkej spotreby a takmer neexistujúcich úspor, z toho prameniaceho nedostatku investícií, následnej nedostatočnej produktivity, nízkych príjmov, nízkej spotreby atď. Ekonomiky rozvojových krajín sú podkapitalizované, preto musia pochádzať zdroje zvonku. Poskytnúť ich majú nové pôžičky MMF a SB a čiastočné odpustenie dlhov, ku ktorému sa zaviazali najväčší kreditori. Tieto peniaze budú určené pre mikroúroveň priamo ovplyvňujúcu život človeka v chudobných krajinách. Pôjde o podporu malého a stredného podnikania, sociálne programy, školstvo a podobne. Trochu iný pohľad Napriek rovnakej základnej filozofii sú návrhy UNCTAD predsa len trochu odlišné od SB a MMF. Je to prirodzené, keď si uvedomíme, že systémy hlasovania dávajú v UNCTAD prevahu rozvojovým krajinám, oproti kontrole rozvinutých nad oboma medzinárodnými finančnými inštitúciami. Kategórie ako efektivita či vývoj nie sú absolútne, lež, inak povedané, ich definovanie závisí od záujmov. Navrhnuté recepty na chudobu sa preto samozrejme líšia. Okrem potreby zamerať politiku na zvýšenie spotreby zdôrazňuje UNCTAD i štrukturálne prekážky rozvoja. Predovšetkým export podstatnej väčšiny najchudobnejších štátov závisí od primárnych surovín. Nielenže ich cena už niekoľko desaťročí klesá (s výnimkou ropy), no podlieha aj častým výkyvom. Krajiny sa takto stávajú citlivé na pohyby na globálnych trhoch, na ktoré nemajú nijaký dosah. Dramatické zmeny cien, a teda i príjmov štátu sú jednou z príčin veľkej zadlženosti, zároveň obmedzujú možnosť ekonomického plánovania s cieľom trvaloudržateľného rozvoja. Riešením má byť stabilizácia cien surovín, ktorá by sa dosiahla spoluprácou ich vývozcov a spoločnou cenovou politikou. Druhou nevyhnutnosťou je podpora kooperácie rozvojových krajín. Ich previazanosť na trhy „bohatého Severu“ a nedostatok vnútorných kontaktov, ktoré sú dedičstvom kolonizácie a odzrkadlením súčasnej štruktúry moci, spôsobuje, že ich vplyv na vývoj vlastných ekonomík je obmedzený. Takmer monopolná kontrola rozvinutých štátov nad potrebným kapitálom a technológiou im dáva do rúk kľúč k úspechu hospodárskych politík krajín tretieho sveta. Tento stav nie je „prirodzeným“ vyústením vývoja slobodného globálneho trhu, ale odzrkadlením prerozdelenia moci. Primnoho „ale“ Alternatívou presadzovanou rozvojovými krajinami cez UNCTAD je podpora ich vzájomnej spolupráce. Nemá ísť samozrejme o nahradenie kooperácie s rozvinutými štátmi, ale o jej doplnenie s cieľom diverzifikácie trhov, zdieľania skúseností, znižovania nákladov napríklad tvorbou spoločných infraštruktúrnych sietí a podobne. Posun od fetišizácie liberalizácie a makroekonomickej stability k zdôrazňovaniu potreby odstrániť chudobu by sa mohol zdať pozitívny. Odmyslime si fakt, že nová politika sa opäť vytvára inštitúciami nepodliehajúcimi demokratickej kontrole, ktorých predchádzajúce pokusy o sociálne inžinierstvo už raz s tragickými následkami zlyhali. Pritom je diskutabilné, či šlo len o nepredvídaný následok, alebo zámerný cieľ. Neberme do úvahy ani to, že akokoľvek úspešná hospodárska politika nemá v konečnom dôsledku dosiahnuť na spodok spoločenskej štruktúry, ak sa vykonáva v nedemokratickom systéme. No ešte vždy tu ostáva primnoho „ale“ a tie vytvárajú zo Stratégií na redukciu chudoby iba staré štrukturálne programy v „bledomodrom“. Celá váha reštrukturalizácie sa kladie na plecia rozvojovým krajinám. Bohaté štáty sa obmedzili len na odrobinky – rozvojovú pomoc nedosahujúcu potrebný objem a odpustenie časti dlhov, ktoré by boli i tak nedobytné. Ambivalencia postoja je zrejmá i z faktu, že SB či MMF hovoria o odstránení chudoby, no súčasne ich politika necháva štáty bezmocnými pred veľkými, zväčša nadnárodnými spoločnosťami bez akejkoľvek sociálnej zodpovednosti. S viacerými z týchto problémov sa zdanlivo vysporadúva návrh UNCTAD. Spolupráca v oblasti primárnych surovín je však skôr zbožným želaním ako reálnou možnosťou. Aj Organizácia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC), neraz citovaná ako príklad úspechu, čelí čoraz častejším problémom. Nedostatok kapitálu a technológií tlačí rozvojové krajiny ku konkurencii a znižovaniu cien. Riešenie treba hľadať inde Širšia hospodárska kooperácia tretieho sveta naráža takisto na mnohé úskalia. Limituje ju nedostatok kapitálu na investície či obmedzené trhy. Vývozy rozvojových krajín si častejšie konkurujú, než by sa vzájomne dopĺňali. Dovoz zase v mnohom býva odkázaný na rozvinuté štáty. Doterajšie pokusy o regionálnu integráciu stroskotávali na štrukturálnych prekážkach ekonomického charakteru, ale i neexistencii politickej vôle obetovať krátkodobé, či na úzku skupinu obmedzené zisky v prospech zásadných reforiem s dlhodobým efektom. Štyri desaťročia pokusov o vyriešenie problému chudoby v rozvojových štátoch napovedajú, že odpoveď sa neskrýva v kozmetických úpravách, ale v systémových zmenách, ktoré musia zahrnúť i industrializované krajiny. Alternatívu trvaloudržateľného rozvoja však možno ťažko očakávať od vlád rozvinutých štátov. Sú záujmovo prepojené na tie isté skupiny, ktoré z terajšej štruktúry svetovej ekonomiky ťažia. Okrem toho, fatamorgána prosperity pre široké masy v ich vlastných krajinách im dovoľuje kúpiť si legitimitu, prinajmenšom tichý súhlas obyvateľov. V rozvojových štátoch sa zároveň záujmy elít čoraz viac zhodujú s globálnymi. V sporoch vlád „bohatého Severu“ a „chudobného Juhu“ pre to nejde väčšinou o hľadanie skutočných alternatív, ale len o posunutie hranice prerozdelenia ziskov. Medzinárodné inštitúcie, v súčastnej podobe, nie sú samostatnými aktérmi, no fórom prezentácie a presadzovania názorov vlád či elít. Určitú nádej môže priniesť široké hnutie, zjednodušene označované ako antiglobalistické. Spájajúc záujmy rozdielnych skupín môže vytvoriť projekt, ktorého podstatou bude naozaj úsilie o zlepšenie života každého jednotlivca. Cesta od protestov ku konštruktívnym riešeniam je však ešte stále dlhá. Otvorenou otázkou tiež ostáva, či si dokáže potom vytvoriť priestor na ich realizáciu.
