Čakajúce gordické uzly

Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) je jednou z tém, ktoré už tradične rozdeľujú Európsku úniu. Vytvorená bola krátko po vzniku Európskych spoločenstiev a jej základným cieľom bolo zabezpečiť potravinovú sebestačnosť západnej časti kontinentu. V sedemdesiatych rokoch sa to podarilo. V tom čase sa však okolo európskeho poľnohospodárstva točili také veľké peniaze (a záujmy), že možnosť reformy ostala donedávna prakticky zablokovaná. Krajiny únie vytvorili dva bloky. Najväčší príjemcovia pomoci v rámci SPP (Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Írsko) stoja proti čistým platcom do spoločného rozpočtu (Veľká Británia, Holandsko, Švédsko, Nemecko). Argumenty potvrdzujúce dôležitosť reformy všetci poznali. SPP sa ukázala ako neefektívna pri napĺňaní druhého cieľa (zabezpečenie trvalo udržateľného vidieckeho rozvoja), nadprodukcia potravín a ich vývoz za dumpingové ceny poškodzovali farmárov v rozvojovom svete, európske poľnohospodárstvo patrilo medzi najväčších znečisťovateľov životného prostredia a o znesiteľných životných podmienkach pre hospodárske zvieratá nemohlo byť často ani reči. Tlak rozšírenia Fakt, že medzi príjemcov pomoci patrili veľké členské krajiny EÚ, robil zmenu dlho nemožnou. Katalyzátorom sa stalo až blížiace sa rozšírenie. Politici v únii si uvedomili, že pristúpenie nových členov (a predovšetkým Poľska s veľkým poľnohospodárskym sektorom) by urobilo terajší systém finančne neudržateľným. Finiš predvstupových rokovaní v Kodani, vyhlásenia prezidenta Chiraca a tajné rokovania medzi Berlínom a Parížom však dávali tušiť, že nájsť kompromis nebude ľahké. S prvým návrhom reformy prišla Európska komisia už v júli 2002. Výška priamych platieb sa mala odpútať od množstva produkcie (čo by znamenalo, že veľké agropodniky by už nemuseli mať takú veľkú výhodu oproti malým poľnohospodárom), platby mali byť naviazané na dodržiavanie minimálnych podmienok ochrany životného prostredia, bezpečnosti potravín, životných podmienok pre hospodárske zvieratá a pracovných štandardov. Rokovania boli podľa očakávania komplikované. Tesne pred koncom zastavilo všetok pokrok francúzske dvojnásobné veto. Nakoniec sa však 26. júna podarilo nájsť kompromis. Pôvodný návrh komisie bol „okresaný“ do takej miery, že ho prijali aj v Paríži, Madride, Ríme a Dubline. Európske inštitúcie a členské krajiny to označili za krok vpred. Farmárske loby za katastrofu, environmentálne a humanitárne organizácie za nedostatočný pokus. Kompromis bol výhrou komisára pre poľnohospodárstvo a rybolov Fischlera. Podarilo sa mu rozdeliť blok odporcov; Španielsko a Taliansko uspokojil upustením od požiadavky na zmenu režimu pestovania olív a Francúzsko zasa možnosťou pokračovať v doterajšom spôsobe vyplácania podpory (naviazanie na veľkosť poľnohospodárskej produkcie) až do roku 2007. Bola teda reforma pokrokom, alebo len slabým kompromisom? Bilancia V otázke ochrany spotrebiteľa a životných podmienok zvierat znamená určitý krok vpred. Platby sa postupne prestávajú viazať na množstvo produkcie (aj keď nie v plánovanom rozsahu) a sú podmienené dodržiavaním štandardov. V oboch prípadoch však bude veľa závisieť od účinnej kontroly. Navyše, ochranu spotrebiteľa ovplyvní aj to, ako sa únia postaví k tlaku USA na uvoľnenie obchodu s geneticky modifikovanými potravinami. Spotrebiteľský odpor má zatiaľ navrch. Vo vzťahu k rozvojovému svetu priniesla reforma málo zmien. Podľa humanitárnych organizácií (napríklad OFFAM), ale aj podľa OECD, bude i po nej európske poľnohospodárstvo charakterizované nadprodukciou. Farmári v Ázii a Afrike tak ani naďalej nebudú môcť súťažiť s európskymi potravinami predávanými na svetových trhoch pod cenu. Ich záujmy budú však poškodzované naďalej aj iným spôsobom. Nadmerná spotreba a plytvanie potravinami v Európe (aj severnej Amerike) často znamená, že jedlo chýba niekde inde. S tým však SPP nerobí nič. Príkladom môže byť intenzívna živočíšna výroba. Ako krmivo pre zvieratá sú používané plodiny pestované v treťom svete (brazílska sója). Obrovské polia zaberajú plochu, ktorá by mohla byť využitá na dopestovanie potravín pre miestne hladujúce obyvateľstvo, a chemickými postrekmi a hnojením znečisťujú miestny ekosystém. Z tohto pohľadu sa treba pozerať aj na nastávajúce rokovania o liberalizácii obchodu s poľnohospodárskymi výrobkami, ktoré sa v rámci Svetovej obchodnej organizácie odohrajú v Cancúne. Reforma posilnila rokovaciu pozíciu EÚ, pripravila jej protiargumenty na časť kritiky. Oproti politike USA, kde prezident Bush oznámil v roku 2002 zvýšenie podpôr poľnohospodárom na najbližších desať rokov o 73,5 miliardy dolárov vyznieva ešte lepšie. Napriek tomu nemožno očakávať, že pre rozvojové krajiny prinesie prelomové zlepšenie. Agrobiznis Predchádzajúci pesimizmus súvisí aj so štruktúrou potravinárskeho sektora. Už dávno ho neovládajú malí farmári, ale veľký agrobiznis. Priamo, ako majitelia obrovských priemyselných fariem, i nepriamo, prostredníctvom distribučných a spracovateľských sietí. Malé množstvo nadnárodných spoločností kontroluje 80% obchodu s poľnohospodárskymi produktmi. Napríklad, šesť takýchto spoločností sa podieľa 55 až 60% na celosvetovom predaji kávy, tri kontrolujú 83% obchodu s kakaom. Päť firiem zasa predáva takmer dve tretiny všetkých pesticídov. Tieto gigantické spoločnosti vplývajú aj na štátne poľnohospodárske politiky – inak to nie je ani v krajinách EÚ. Práve v tomto sa ukazuje najnovšia reforma SPP ako nedostatočná. Týka sa predovšetkým výroby, no nie ostatných článkov výrobného reťazca v sektore. Spracovanie a distribúcia sú stále väčšmi koncentrované. A tak príjmy farmárov v skutočnosti klesajú, ceny potravín ostávajú nezmenené alebo rastú a tretí svet je ďalej zdieraný. Zisky zo všetkých troch prúdov končia na tých istých účtoch. výrok

Realita trhu je dnes iná než pred, povedzme, tridsiatimi rokmi. Za posledných dvadsať rokov môžeme pozorovať obrovskú koncentráciu vo výkupnom a spracovateľskom sektore, kde pár firiem v každej krajine kontroluje väčšinu trhu. Komisár Franz Fischler, Brusel, 12. apríl 2002