Ako si (ne)vybozkávať milión
Gýč podľa Milana Kunderu je neexistencia exkrementu, teda nepravda, nech už o pravde ako jej opaku rozmýšľame s Kristom, Pilátom alebo Kantom. Pokračujúc v Kunderových stopách, gýč je dojímať sa vlastným dojatím. Z veľkolepej magašou Svadba snov na prvom okruhu verejnoprávnej STV nevyrobilo gýč tých dvanásť kamiónov dekorácie až z krajiny tulipánov, ohurujúca hra svetiel, stopäťdesiat účinkujúcich ani svadobné oblečky pre Barbie a Kena, ale práve to dojatie, aké malo zarosiť oko slovenské. Je to krásne a jednoduché: mladému páru stačí požiť si pár rokov vo voľnom zväzku, splodiť prípadne potomka, potom sa prihlásiť do televíznej súťaže, vytiahnuť bez úhony z pyramídy pár pohárikov šampanského, očarene na seba robiť psie oči, a máte auto i skvelý verejný sobáš na obrazovke vrátane svadobnej cesty zabezpečený. A možno aj miliónik navyše, len tak, ako bonus, s jedinou podmienkou: bozkávať sa presvedčivo v časovom limite pätnásť sekúnd. Ani o zlomok viac či menej. Objektívne treba uznať, že niekoľko párov očí tu zaslzilo dosť úprimne: kamera si zrejme našla mamičky a tatkov súťažiacich šťastných mladých žien, možno aj mladíkov, ktorí už spolu žijú dosť dlho na to, aby sa „konečne dali na poriadok“, ako sa v našich končinách vravieva. Po tom verejnom vyznaní lásky už z pekáča neujdú, a to už stojí za pravú slzičku. Veď aj spolužiačka Marka (Jožko) z horného konca, ani nie taká pekná a súca, ako tá naša, je už dávno pod čepcom – a je vari naša od nej horšia, aby zostávala na ocot? Obrazovkami prebehla po tieto dni nevšedná upútavka, ktorá sa dala vnímať ako reklama cestovky, lákajúca do exotických končín, ale napokon sa z nej vykľul Deň materinského jazyka. Nepatrím k matičným rodoľubom, ale myslím si, že takúto pripomienku by sme mohli brať vážne, lebo so slovenčinou sa aj na našich obrazovkách dejú veci pozoruhodné. V treťom, akomsi zmutovanom vydaní mládežníckej relácie Metro, ktorá mala patriť do výkladnej skrine pompézne avizovaného „nového začiatku STV“, počúvam mladého výtvarníka o vlastnej tvorbe. Otázka moderátora: „V čom vidíš význam toho, že umenie?“ Odpoveď: „Nema to funkciu jakože pobavit. Ale ja to neviem jakože povedat, prečo to robim. Sláva to je jakože nič.“ Ešteže tak, lebo podľa predvedených ukážok zatiaľ veľká sláva dotyčnému umelcovi nehrozí. Výtvarné vyjadrovacie prostriedky sú na úrovni veľmi blízkej rečovému prejavu. Otázka znie, ako sa vôbec môžu takéto amatérske domáce úlohy pre spolužiakov dostať do relácie, ktorá sľúbila nový začiatok. Celé mládežnícke Metro, ktoré začalo v dvoch prvých vydaniach dosť sympaticky, sa po krátkom čase zdá problematické. Kto si predstavoval nejaký kusturicovský underground, bol hneď odvedený na správnu koľaj: prípadná alternatíva sa tu formuje z ľudí okolo najväčšieho a najpopulárnejšieho mládežníckeho podujatia Pohoda. Nič proti Pohode, lenže nie je nonkoformná ani alternatívna k často citovanému mainstreamu, keďže sama sa stáva väčšinovým prúdom. Skôr recesiu než alternatívu nájdeme napríklad v textoch, ktorými si obľúbená skupina tej istej Pohody s názvom Chiki liki tu a uťahuje zo svojich generačných predchodcov – (napríklad Kamila Peteraja), ktorí môžu „ďakovať SOZA a zakúpenie voza...“ A čo budú Chiki liki spievať, keď SOZA umožní kúpiť si autá aj im? Nie je to problém generačný, tvorivosť sa neviaže na vek, ale dá sa odhadnúť kvalitou toho, s čím kto prichádza. Napokon si to zrejme uvedomili aj redaktori Metra, keď si ako ťažiskových hostí sprvu prizvali osvedčených ľudí od kultúry – autora úspešného celovečerného dokumentu 66 sezón Petra Kerekesa, vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu či fotoreportéra Andreja Bána.
