Mám rád tú chvíľu, keď je to absolútne na hrane

Tvoje výtvarné začiatky? - Odmalička som mal veľmi rád rozprávky, báje a povesti, najlepšie nejaké dobré desivé. Dnes vlastne všetky tieto témy fungujú vo fantasy literatúre. Pochádzam z výtvarníckej rodiny, matka je výtvarníčka, takže výtvarný prejav mi bol vždy blízky, od malička som kreslil. Prvé kontakty s comicsom som získal vďaka babke, ktorú som každoročne navštevoval v Rakúsku. U nás sa dali zohnať len ťažko. Ilustrovať som začal postupne, vymýšľal som si veci, snažil sa ich výtvarne stvárniť...Možno to bol vtedy aj istý útek. Za socializmu totiž veľa zábavy a fantastiky nebolo. Ja som si našiel svet, v ktorom som sa cítil dobre. Paradoxne som žiadnu výtvarnú školu nevyštudoval, vďaka mame som však mal dostatočný kontakt s mnohými výtvarníkmi, takže som mal možnosť s nimi konzultovať (napr. s profesorom Albínom Brunovským). To mi pomohlo. Najmä to však bolo na mne. Podstatné je mať chuť, mať čo povedať a kresliť, kresliť, kresliť. Najdôležitejšie je však srdce. To nikomu škola nezaručí, to musíte jednoducho mať! Pri ilustrovaní asi čerpáš najviac tém z literatúry. Odtiaľ berieš inšpiráciu... - Mám rád science-fiction, comicsy, horory – tie milujem, C. Barkera, potom aj klasického H. P. Lovecrafta. Vo fantasy milujem Roberta E. Howarda – to je klasický Conan, potom ešte aj Karla E. Wagnera. Písal podobne ako Howard, ale jeho protagonistami boli antihrdinovia, jeho romány sú vizuálne fantastické. Vždy sa nájde niečo, čo ma zaujme, v poslednej dobe je to napríklad Peter F. Hamilton, ktorý píše vynikajúce „space opery“, také nápadité, že som si povedal „Waaauw! Toto tak spraviť!“ Zaujímavé je, že keď robím na nejakej hororovej téme, tak čítam fantasy, a zas naopak. Vždy sa to snažím nejako vyvážiť. Inklinuješ skôr k temným témam. Prečo práve takáto záľuba? - Neviem. Jednoducho to mám rád. To napätie, neistotu, že nevieš, čo sa stane, mám rád tú chvíľu vtedy, keď je to absolútne na hrane, keď je to najnapínavejšie... Si známy svojím špecifickým „imidžom“. Patrí k správnemu ilustrátorovi comicsov či science-fiction nejaký osobitý štýl? - Neviem, to je strašne individuálne. Tak, ako si vytváram svoj svet na papieri, tak si ho vytváram a prenášam aj do vlastného života. Pre mňa to však nie je „imidž“, pre mňa je to spôsob života, v ktorom sa cítim dobre. Nevidím dôvod hrať sa kvôli hlúpym konvenciám na niekoho, kým nie som. Keby som chodil v nejakom saku, kravate, tak to môžem rovno umrieť. Ja som sa rozhodol, že si ešte trochu požijem. /smiech/ Veľmi silný je vraj tvoj vzťah k hudbe... - Áno, to je pravda. Hudbu počúvam pri každej tvorbe. Väčšinou, keď vymýšľam svoje veci, počúvam filmové soundtracky a keď to už potrebujem dostať zo seba von, tak je to heavy-metal, najmä moji milovaní Motörhead so svojským ponímaním rock´ n´ rollu, alebo Monster Magnet, ktorí hrajú taký ťažký riffový hard-rock. Na jednom koncerte sa mi podarilo ukoristiť ich bubenícku paličku a to bolo radosti, jóój..! Také veci ma nabíjajú. Hlavne sa mi páčilo, že aj keď to bolo klubové vystúpenie, hrali absolútne naplno, s obrovským nasadením. A tak sa aj ja snažím tvoriť, vždy keď do niečoho idem, tak to robím naplno. Dá sa ilustrovaním comicsu na Slovensku uživiť? - Dá sa uživiť ilustrovaním. /smiech/ V zásade. Začínal som ako comicsový kresliar, ale je tu príliš malý trh a keď popadali všetky tie časopisy, začal som robiť obálky i keď dnes mnohé agentúry už ponúkajú hotové zahraničné obálky, lebo je to pre nich výhodnejšie a tomu ťažko konkurovať. Preto som bol nútený rozšíriť svoj záber a to fakt „šílene“. Takže robím aj comicsy, aj ilustrácie, striekam body-paintingy, robím steny, interiéry, exteriéry...Veľa klasických umelcov by si možno povedalo, tak toto by som v živote nerobil, ale ja som si dal v živote jediné heslo: „Chcem maľovať!“ A je mi jedno, či maľujem na papier, alebo maľujem po nejakom človeku, alebo po stene. Je mi to jedno, lebo vždy je to cvik, vždy sa naučím niečo nové, obohatí ma to. Nemôžem sa tak zauzliť v nejakom bludnom kruhu, vždy príde nejaká zaujímavá prihrávka. U vynikajúceho Dave McKeana (robil napríklad obálky na Sandmana) sa tiež prelínajú rôzne techniky. A presne taká je dnes doba. Umelci siahajú po rôznych médiách, väčšinu nemožno presne zaškatuľkovať. Je len prínosom, ak vie výtvarník narábať s viacerými technikami. A na to je dobrý práve comics, dokáže hravou formou týmto veciam naučiť. Čo považuješ za svoj najväčší „ilustrátorský“ úspech? - Na to by som mohol zodpovedne odpovedať asi až na smrteľnej posteli, čo dúfam nebude tak skoro /smiech/, ale bolo pár zábavných vecí, ktoré si cením. Napríklad ten najlepší európsky výtvarník v science-fiction /1995/. Najlepšie bolo, že som to vôbec nečakal a že do toho Anglicka som išiel z posledných peňazí, úplne na hrane, denne mi to vychádzalo na nejaký jeden džús a pár rožkov, ale povedal som si, že aj tak idem! A vyšlo to. Aj ostatné ceny prišli vždy, keď som to ani nečakal a venoval som sa už niečomu inému. Ale je vždy príjemné zažiť to, lebo je to dôkaz toho, že moja cesta je správna. Napríklad to, že som sa dostal do ročenky najlepších výtvarníkov v oblasti fantastického umenia – Spectrum, kde sú najlepší svetoví výtvarníci z tohto oboru, je fajn pocit. Vedieť, že k nim patrím. Ale nikdy netvorím preto, aby som vyhral cenu. Spomínal si, že za socializmu na Slovensku vlastne takmer nebola možnosť dostať sa ku comicsu... - Za toho socializmu to bolo také zvláštne. Pretože on nikdy nebol oficiálne povolený, ale ani nebol oficiálne zakázaný. Vždy záviselo na osobnej odvahe vydavateľa alebo redaktora. Tá odvaha bola rôzna, ale vždy to tak balansovalo na hrane, raz sa comics z čista jasna objavil, potom zas bol potlačený ako imperialistický paškvár. Ja som už vtedy začal chodiť do science-fiction klubov. Skvelé bolo , že to bola normálna separátna popkultúra. Vydávali sa tam preklady, organizovali comicsové súťaže, a tak som vlastne začal. Ako comicsový kresliar. Až po 1989 vzniklo kopec časopisov, prišli prvé vlny comicsových kresliarov, Martina Pilcerová, Fero Mráz a potom naša skupina – volali sme sa ZAC (združenie autorov comicsu) a tam bol Milan Dubnický, Viktor Csiba, Dušan Blažek a ja. Robili sme aj výstavy, workshopy, dosť to vtedy frčalo, ale nanešťastie rannokapitalistická trhová ekonomika dobehla aj k nám na Slovensko a ľudia zrazu mali problém zaplatiť nájomné, kúpiť rožky. Vtedy prestal byť aj záujem o comicsy, lebo pravdou je, že comics je príliš menšinový žáner. Zaujímavé je, že u nás tie generácie vždy povstanú a zase zhoria, ako Fénixovia z popola. Druhou vlnou u nás bol napr. Danglár, potom to zase zakapalo a teraz sa objavilo niekoľko mladých, ktorí však robia už do Čiech. Tam sa to rozbehlo, vydávajú sa tam comicsové časopisy Crew, Pot a Argh, ktorý je zameraný na pôvodnú tvorbu. Ten je naozaj veľmi kvalitný. Na Slovensku takýto vyslovene popkultúrny časopis chýba, čo je škoda, pretože comics je ukážkovým zrkadlom popkultúry. Skús porovnať americkú a európsku comicsovú scénu... - Európa je úplne iná káva ako Amerika. V Európe sú dve významné školy, francúzska a španielska. Tá francúzska si to drží už od vojnových čias, sami si povedali, že toto je časť ich kultúry, toto budú robiť a robia to vynikajúco. Vo frankofónnom priestore vzniklo mnoho excelentných kresliarov a ich akceptácia je obrovská. Vychádzajú tam recenzie comicsových albumov, v televízii či rádiu sú títo ľudia rovnaké hviezdy ako hocikto iný. Ale u nich je to naozaj špecifické, Francúzi to proste majú v povahe. Každá krajina však má pár svojich vynikajúcich predstaviteľov. V Anglicku sa snažia preraziť najmä na americký trh, ktorý je obrovský, Španieli, tí majú veľmi svojbytný spôsob rozprávania, ako aj humor a tiež, čo mi je veľmi sympatické, majú veľmi radi fantastiku. Zaujímavé je, že Španielsko je pre Južnú Ameriku to, čo Británia pre Severnú. Čo sa týka tém, v Európe sme v histórii o niečo ďalej a venujeme sa témam možno o niečo širším, zaujímavejším a aj osobnejším. V Amerike to dlho bolo tak, že comics bol v prvom rade pre deti, pre teenegerov. Dnes sú však minulí teenegeri odrastení a vyžadujú comics pre seba, teda dospelých a aj keď ide o comics o Batmanovi, ako napr. Arkham Asylum od autorov G. Morrissona a D. McKeana, je to geniálne napísané, namaľované a aj vytlačené. Amerika je veľká krajina, vychádza tam neuveriteľné množstvo comicsov. A medzi tým sa vždy nájdu absolútne perly (napr. Frank Miller – autor Sin City, či Mike Mignola - Hellboy). A tie sa našťastie rýchlo dostávajú aj k nám, takže je to už dosť prepojené. V tomto zmysle globalizácia má niečo do seba, pretože informovanosť je oveľa lepšia. Ale do svetovej comicsovej scény silno zasiahli aj japonské comicsy – manga – priniesli nové postupy, novú estetiku, je to veľmi osviežujúce. Je super, že už nie sme v 15. storočí, kedy osvietenému mníchovi trvalo pol života, kým z Východu na Západ doniesol nejakú knižku. Existujú pri tvorbe comicsu nejaké pravidlá, ktorých sa treba držať? Aká je úloha libretistu, výtvarníka...? - Comics je taká trochu potvora, pretože on má z každého trochu. Ale tú trochu treba dobre ovládať. Väčšinou je to tak, že sa urobí príbeh, potom nastupuje výtvarník, ktorý ho stvárni, ale popritom sa to ešte znovu prepisuje, prispôsobuje. Ale recepty sú rôzne a ťažko povedať, ktorý je lepší. Pri comicsoch pre dospelých sa príbeh najskôr kompletne namaľuje, bez bubliniek a tie sa tam dodávajú až na koniec spolu s textom, v elektronickej forme alebo ako samostatná fólia. Príbeh však musí byť dobre dramaturgicky vystavaný, veľmi dôležité je mať aj filmové videnie. Výtvarník musí, po prvé, vedieť tiež dobre príbeh porozprávať, po druhé, zaujímavo ho nakresliť. Potom treba rozlišovať medzi autorským comicsom, to je taký, kde je napríklad jeden autor predlohy a jeden maliar, alebo niekedy je to aj ten istý človek, a jeden album vyjde raz za rok a comicsami, ktoré vychádzajú mesačne a sú určené vyslovene pre masový trh. Z toho vyplýva aj odlišný spôsob výroby. Jeden autor napíše príbeh, ďalší dialógy, hlavný výtvarník urobí skice v ceruzke, druhý v tuši, ďalší to vykoloruje a iný pridá lettering /písmo/. Ale aj to človeka naučí istej remeselnej zručnosti, lebo u nás sa to vlastne nemáme kde naučiť, takže tu to potom funguje skôr spôsobom pokus – omyl. Maximálne sa dajú kúpiť nejaké knižky, ktoré sa tomu venujú a tam odpozorovať, ako ísť na vec. Aký je tvoj vzťah k umelcom „akademikom“? Dochádza medzi vami k nejakej konfrontácii? Predsa len ich názor na tento typ popkultúrneho umenia býva rezervovaný, ak tak kritický... - Mne to galerijné umenie pripadá mŕtve. Zdá sa mi, že sa už vyčerpalo a nevidím tam nič nové. Táto popkultúrna scéna, ktorá čerpá vlastne z comicsových odkazov, scéna science-fiction, fantasy sa mi zdá oveľa živšia, zábavnejšia a veci mi tu pripadajú oveľa zaujímavejšie ako v klasickom maliarstve. Bol som nedávno v Anglicku na jednej diskusii a tam vystúpila istá výtvarná agentka, ktorá rozdiel medzi výtvarníkom a ilustrátorom vysvetlila takto: „Je to iba vo veľkosti obrazu. Keď má obraz 60 krát 40 cm, je to ilustrácia. A keď má 6 krát 4 metre, je to dielo výtvarníka!“ Je to možno brutálne úprimné, ale tak to naozaj je. U nás sa výtvarníkov „naša“ scéna veľmi nedotýka, sú to podľa mňa dva svety, ktoré sa veľmi neprelínajú. Ale koniec koncov, tak ako my, aj galerijní výtvarníci sú často nútení robiť komerciu, len to neradi priznávajú. Máš pri svoje práci dostatočnú slobodu, alebo sa musíš podriadiť požiadavkám tých, pre ktorých kreslíš? - Niekedy je tlak vydavateľov dosť veľký. Aj v Amerike sa často stáva, že nejaký špičkový kresliar namaľuje nejakú gýčovú vec len preto, že ho k tomu dotlačí vydavateľ. Inak by nemal zákazku. Ja mám už však celkom vyhranený štýl a kto sa na mňa obráti, už presne vie, čo chce, takže to nie je problém. Ale je aj veľa projektov, kde sa dá absolútne vyblázniť. Pre mňa to boli napríklad Knihy Krve od Cliva Barkera, keď som mal pri všetkých ilustráciách absolútne voľnú ruku a mohol som si namaľovať to, čo som cítil, absolútne naplno. Aký je Tvoj vzťah k filmovým adaptáciám comicsov? - Vždy si veľmi želám, aby to dopadlo dobre, ale väčšinou to tak nie je. Ale napr. prvý Asterix a Obelix sa mi páčil, najmä tam bol, podľa mňa, skvelý slovenský dabing. A z ostatných adaptácií, asi prví dvaja Batmanovia, tí sú výborní, potom Spiderman, ten je „šílene“ dobrý a že vraj má byť aj veľmi dobrý Hellboy. Na toho som zvedavý. X-meni ma príliš neoslovili, keďže som nebol ani príliš veľkým fanúšikom ich comicsu. A keď sme pri adaptáciách, tak z knižných mám najradšej Pána Prsteňov. Je podľa mňa geniálna. Som veľmi rád, že sú na svete ľudia ako Peter Jackson. Bolo už veľa tých, ktorí sa do toho chceli pustiť, no on jediný to aj dotiahol do konca, nebál sa, že to bude obsiahle, všetkých dokázal nielen presvedčiť, ale aj nadchnúť. Urobil to s obrovským nasadením, všetky detaily doviedol do maxima. Iste, vynorili sa postupne pri dvojke a trojke nejaké kritiky, ale sorry, na svete je len jeden jediný Peter Jackson a pochybujem, že niekto iný by to spravil lepšie. Hlavne nik iný na to nemal odvahu a výdrž! Science-fiction, fantasy, comics sú žánre, ktoré sú menšinové, neraz podceňované, považované za gýč... - Ja si myslím, že ľudia, ktorí toto tvrdia, sú úplní ignoranti, pretože každé umenie reflektuje život a to, kde sme a čím žijeme. Ide len o vzájomnú otvorenosť medzi dielom a čitateľom, otvorenosť čitateľa voči tomu, v akej forme je dielo schopný prijať. Dnes sa svet mení strašne rýchlo, takže človek zákonite musí byť veľmi flexibilný a prispôsobivý. Ale nech si každý číta, čo ho baví. Veď je z čoho vyberať. Mladú generáciu veľmi formujú aj počítače, ktoré v poslednom období silno zasiahli život. Ale klasické knižky našťastie nevymizli... Ovplyvnila digitalizácia aj comics? - Sú ľudia, ktorí robia komplet comics na počítači, bežne sa v počítači koloruje. Niekedy sa urobí pár základných ťahov ceruzkou, potom sa to naskenuje a dokončí. Čo sa mňa týka, ja k maľovaniu potrebujem, aby mi tam vrčal kompresor, reval Motörhead a syčala airbrushová pištoľ. Všetky tieto zvuky ma uvoľňujú a vytvárajú absolútne potrebnú a inšpiratívnu pohodu. V počítači mnohé zvuky odpadajú a to už nie je celkom ono. Ale v niektorých veciach dokáže počítač fakt pomôcť. Čím je pre teba umenie? - Umenie je vždy výpoveďou toho, kto ho robí. Niekedy čírou a čistou, inokedy skreslenou, podľa toho, ako vážne to myslíte, či koľko zo seba odhalíte. Ale najmä, pre mňa, keď tvorím, je to vždy „pecka“. Keď to vymýšľam, keď maľujem, vtedy je to pre mňa zábava, ale aj povznášajúci pocit, proste bomba, absolútne nasadenie a let na delovej guli... A presne o tom to má byť. O tom pocite. Dnes sa podľa môjho názoru veľa ľudí stavia do „módnych“ póz, ktoré im nesedia, lebo sú trápne svojou prázdnosťou. Ja robím úprimne to, čo mám rád. Práca je mi vášňou. Vlastne to už nie je ani práca, ale spôsob života, ktorý mi za odmenu prináša adrenalínovú jazdu pri objavovaní nových a neprebádaných svetov... Juraj Maxon (1963, Bratislava) je slobodným povolaním ilustrátor. Pred rokom 1989 pracoval v televízii ako asistent produkcie a réžie. Začínal ako ilustrátor comicsu, patrí medzi zakladateľov Združenia autorov comicsu (ZAC). V roku 1995 získal cenu Best European Artist - Eurocon Award - na Worldcone v Glasgowe. V súčasnosti sa venuje najmä obálkam knižiek (science-fiction, fantasy), ale aj body-paintingu,či maľovaniu na steny. Píše aj pre časopis Fantázia. Žije a tvorí v Bratislave. Zhovárala sa Michaela Pašteková