Voľby, jediný politický nástroj občana
Či zvolení zástupcovia ľudu budú robiť to, čo si ľud želá, je vždy otázne. Napriek tomu občania okrem ozbrojenej revolty nemajú iný nástroj ako voľby, ktorým by sa mohli aspoň pokúsiť presadiť svoju vôľu vo vzťahu k štátu a spoločnosti. Preto je účasť na demokratických voľbách taká dôležitá. Voľby sú jedinou skutočnou, hoci len „desťminútovou“ demokraciou za štyri roky. Ostatné je len hra na demokraciu. Vlády v „modernom“ svete zväčšia viac než na vlastné národy, myslia na svoje záujmy a záujmy skutočných vládcov sveta z bánk a megakorporácií. Ak sa teda niekto na Slovensku sťažuje, že sa tu veci robia zle, inak, než si želajú občania, musí prísť k volebnej urne a vhodiť do nej volebný lístok strany, ktorej verí, že to zlepší. Samozrejme, aj od samého voliča si to vyžaduje čo najviac zodpovednosti, aby si vybral skutočne stranu, ktorej program, ciele i doterajšia politická prax sa najviac približuje k jeho predstavám a očakávaniam. Otázky – odpovede Neúčasť na voľbách je istý spôsob spoločenskej samovraždy. Ak sa nezúčastním na voľbách, nemám právo plakať nad rozliatym mliekom. Chápem však, že väčšina ľudí má dnes na Slovensku objektívny problém rozhodnúť sa, ktorá zo strán je tá správna. Skúsme sa zamyslieť, čo urobila terajšia vláda, Národná rada, ďalšie štátne inštitúcie pre radových občanov. Máte riadnu prácu alebo pracujete len na čiastočný úväzok, ste nezamestnaný? Koľko platíte za bývanie, koľko vás stoja energie, pohonné hmoty, poplatky za deti v škole a koľko vám po tom všetkom ostáva na stravu a na iné nevyhnutné výdavky? A ako je to so zdravotníckymi službami? Koľko času strávite v čakárňach, radoch v lekárňach a koľko korún vás to všetko stojí? Máte pocit, že zdravotná starostlivosť, ktorá sa dostáva práve vám je – okrem toho, že je stále drahšia – kvalitnejšia ako v minulosti? Trpiaci ľudia, rekonvalescenti, ale najmä chronicky chorí ľudia sú na tom u nás najhoršie. Na tých sa už nevzťahuje takmer žiadna zdravotná starostlivosť okrem ambulancií. Bežní ľudia prakticky nemajú šancu na lacné rekreácie v horách či pri vode, liečebné pobyty, regeneráciu v kúpeľoch, a to často ani po prekonaní chorôb, úrazov či operácií. Nikdy som nebol komunista, funkcionár, nijaký „papaláš“, ale aj tak si pamätám, ako som už ako úplný mladík začal chodiť do zotavovní. Takíto úplne obyčajní ľudia sme tam boli všetci.
Zmeniť celý systém Musím priznať, že tento režim spravil z ľudí milionárov. Ale nie je na tom nič potešujúce. Iba pred pár dňami som si v novinách prečítal, že trojizbový byt v bratislavskej mestskej časti Rača stojí dva a pol milióna korún! Ale v niektorých lokalitách aj o milión ba až dva viac. Nehovoriac o cenách nových bytov, ktoré sú pri príjmoch väčšiny ľudí jednoducho nedostupné. A nie je pravda, že Bratislavčania s tým nemajú problém, že si to môžu dovoliť. Väčšina sa kvôli tomu katastrofálne zadlžuje, žije v podnájmoch, a rozrastajúce sa rodiny zostávajú žiť v tých istých bytoch. Na druhej strane je tu čoraz viac kšeftárov, ktorí vlastnia aj viac bytov a bohatnú na biede iných. Mohol by som pokračovať školstvom, mimoškolskou starostlivosťou o deti a mládež, mohol by som písať o katastrofálnej bezpečnostnej situácii na našich uliciach dokonca aj za bieleho dňa, o nezmyselných vojenských „misiách“, na ktoré naši vojaci chodia len preto, lebo to vyhovuje „kolenačkovej“ zahraničnej politike Dzurindovej vlády voči administratíve Georgea Busha. Ale to, čo chcem ľuďom odkázať, je, že by mali voliť strany, ktoré chcú systémovú zmenu. Strany, ktoré celé tie roky stoja na tých istých svetonázorových pozíciách, ktoré môžu priniesť skutočnú, nielen kozmetickú zmenu, a ktoré nesklamali a keď sa dostali do vlády, nezabudli na svoj národ. Nie každý, kto má Slovákov plné ústa, im chce naozaj slúžiť, ba dokonca to skôr platí práve naopak. Stačí sa pozrieť, ako HZDS – Ľudová strana na čele s pánom Mečiarom presedlala na iného koňa a v súčasnosti už cvála tým istým smerom, ako dnešné vládne strany, na škodu Slovenska a Slovákov. Autor je čitateľ Slova žijúci na Slovensku i v Kanade
