Prvá fiesta milovníkov (poézie)

Vydanie Bilého básnických zbierok bolo vždy pozvánkou na fiestu. Slávila sa poézia, zakaždým iná a zakaždým inak. Mladý básnik pripíjal na jej slávu svojím vlastným vínom, svojou odrodou lyriky, z ktorej po každej zbierke čitateľ nestačil vytriezvieť, aby mohol naplno vychutnať o čosi zrelšie verše z tej ďalšej. Posledná siesta milencov dozrievala o čosi dlhšie, rodila sa popri dvoch románoch, ktoré stihol Peter Bilý vydať po svojich troch knihách poézie. Zjavne jej to však neuškodilo, skôr naopak. Cítiť z nej ranného Válka a neskorého Urbana, pozornejším nosom neujde ani exotický závan Borgesa. No prvé ochutnanie rozoženie akékoľvek pochybnosti. Je to Bilý. Bez prímesí a neriedený. Ľahko rozoznáte jeho štyri základné esencie: literárnu hravosť, ľahkovzdušnú erotiku, intelektuálnu rozhľadenosť a precíznosť vo forme. Je však oveľa autentickejší. V nových textoch je erotika oveľa viac prítomnejšia, pulzuje pod každou básňou. Celý druhý cyklus písaný voľným veršom má rytmus milovania, za každou metaforou akoby bolo počuť slastné vzdychy milencov. Úvodné sonety sú len predohrou, aby po opakovanom milostnom akte, ktorého vrcholom je majstrovsky zvládnutá tanka (a je ich zopár), všetko utíchlo v sieste, ktorá určite nie je poslednou. Po treťom čítaní začne alkohol poézie účinkovať. Aj preto, že na jedno posedenie sa nedá nabažiť sa hravosti a ľahkosti, s akou sa slová kopia jedno na druhé. Presahy vo veršoch sú objavné, rým často nahrádza asonancia, očakávané klišé nečakaný paradox. (Pre)viazaný verš je nenásilný, akoby autor rýmoval o tom, že nerýmuje. Pri voľnom verši je to zase naopak. Stále znova a znova si musíte naliať tú istú báseň, aby ste precítili jej čírosť. Kým v predchádzajúcej zbierke (aj keď s dravou drzosťou) stále len skúšal, čo mu báseň dovolí, kam ho až pustí, tentoraz už on diktuje, kam až chce a vie zájsť. V Bilého tvorbe nikdy predtým tak nepriliehala forma obsahu a v slovenskej súčasnej poézii ešte nikdy neznel sonet tak moderne. Po poslednom hlte už v žilách kolujú blúznivé vízie básnikových obrazov, cez ktoré sa dá odhadnúť vzdialenosť medzi bolesťou a slasťou. Medzi bohom a diablom. Tam niekde sa pohybuje sám autor, občas s prešľapmi, ale vždy bez falošného pátosu a plochého videnia. Opíja nás tým najlepším, čo doma má. Až kým fiesta neskončí. Potom treba vytriezvieť. Odložiť knihu na poličku. No nie nadlho. Pretože Bilý, ročník 2006, je naozaj dobrý. Autor je publicista Peter Bilý: Posledná siesta milencov, Slovenský spisovateľ, 2006