Spätná väzba

Ad: Vianoce (nielen) pre ateistov (Eduard Chmelár), Slovo 51-52/2006 Domnievam sa, že ide o nedorozumenie a zároveň o pochopiteľné stanovisko človeka, ktorý sa na kresťanstvo pravdepodobne nedíva ako na náboženstvo, ale ako na eticko-humanistický systém. Nedorozumenie je podľa môjho názoru obsiahnuté vo vete: „Takíto kresťania nám vlastne oznamujú, že keby Kristus nesľúbil vzkriesenie, jeho etické normy by pre nich nemali zmysel“. Informácia o zmŕtvychvstaní obohacuje Kristovo etické učenie okrem iného o prvok transcendentna, ktorý môže byť formou milosti predmetom osobnej skúsenosti už počas života na tejto zemi, a to najmä pri úprimnom úsilí pri napĺňaní etických ideálov. Skutočná otázka znie takto: je správanie sa v zmysle Kristovho posolstva výsledkom najmä „dobrej vôle“ a „úsilia“ alebo milosti? Samozrejme, pre ľudí, ktorí v Boha neveria, je slovo „milosť“ prázdnym pojmom, ale v kresťanstve ako náboženstve je kľúčovým prvkom. Na formovanie kresťanstva mal totiž rozhodujúci vplyv apoštol Pavol (ktorý je i autorom citátu o zmŕtvychvstaní), pre ktorého je milosť Božia rozhodujúca, zatiaľ čo etické úsilie je podmienkou nevyhnutnou, ale nedostatočnou. Inak povedané, Kristove etické normy sú síce cieľom, ale na ich dosiahnutie nestačí dobrá vôľa a snaha. Na dôsledné a systematické prekonávanie vlastného egoizmu, na prekročenie svojho tieňa daného zdedenými povahovými vlastnosťami a prostredím a na konverziu je potrebné pridať k osobnému úsiliu i milosť. Igor Šarmír, Bratislava Ad: Sloboda povedať, čo sa nenosí (Miroslav Tížik/Michal Polák), Slovo 01/2007 Veľa slov o Slove. Pritom mňa zaujala najmä jedna túžba: priblížiť sa k mýtickému DAV-u tým, že by sa SLOVO z krážov presne ohraničenej spoločnosti „ľavicovo“ sa štylizujúcich intelektuálov (prevažne preto, že je to snobskejšie, ako sa hlásiť k tým „pravicovým“), malo dostať k širšiemu okruhu ľudí, ináč povedané k ľuďom, na ktorých má politika dosah (a nie na tých, ktorí majú pocit, že sa ich týka). Nuž, ako že to s tým DAV-om vtedy bolo? Nezaškodilo by pozrieť sa na dejiny robotníckeho hnutia, na to, kto, kedy a za akých okolností nasadzoval krk a za čo vlastne. Lebo o toto ide. Pod slovkom „ľavičiarstvo“ sa dnes ukrýva kde-čo, pričom v prvopočiatkoch vôbec nešlo o nejaké malo či veľkoburžoázne ideáliky, ale o neúprosný boj proti neúprosnej skutočnosti útlaku, krivdy, krutosti. A tak aj dnes: v Slove tlačíte na papier kopec traktátov, ktoré s realitou skutočného útlaku, krívd a krutosti v konkrétnych podnikoch, obciach nemajú nič spoločné. Nenasadzujete nič viac, len vlastnú samoľúbosť, nakoľko Vašimi protivníkmi nie sú tí, ktorí utláčajú, ale výsostne tí, ktorí ich obhajujú. Konkrétny príklad: nedávno Topolov článok o „nemenovanom“ podniku, v ktorom vládne teror, ktorý umožňuje zopár ľudí bez škrupúľ, zopár ľudí bez ilúzií a nádeje, a Zákonník prace. A Vy ste nemenovali zodpovedných, vraj v rámci ochrany ľudí, ktorí takto aspoň podali nejaké informácie (ani len svedectvom sa to nazvať nedá)... Takto Novomeský nikdy nepísal. Novomeský vedel, že riskuje basu, a predsa do toho išiel. Informovali, otvárali polemiky, obviňovali, obhajovali, šírili ideológiu... jednoducho bojovali a držali sa statočne. Aj preto malo mnoho ľudí mimo salónov pocit, že sa ich to týka, že to ma zmysel, cítili sa oslovení. Dnes je len z časti iná situácia, z druhej časti je aj iný novinársky „étos“. Milan Jaron V rubrike sú publikované listy redakcii a komentáre z internetových diskusií na webstránke Slova. Redakcia si vyhradzuje právo príspevky upravovať a krátiť.