Spor o mešitu je spor o platnosť práva

Izraelské vykopávky v areáli mešity al Aksá vyvolali vlny protestov zo strany moslimského sveta. Médiá zaznamenávajúce svetové udalosti by sa mali snažiť svojim respondentom prinášať čo najobjektívnejší obraz o tom čo sa deje, najmä ak ide o udalosti z ohnísk napätia. Žiaľ, niektoré slovenské denníky sa o objektivitu informovanosti najmä v palestínsko-izraelskom konflikte ani len nesnažia. Pokúsme sa o objektívny obraz tohto, čo sa deje okolo tretej najposvätnejšej mešity moslimov al Aksá. Starodávny záujem Izraela je kontrolovať tzv. Marakéš get (Bab Al Maghareba), čo je jedna z brán, ktorou sa vstupuje do areálu mešity al Aksá a využívajú ju výlučné moslimskí veriaci. Snaha o jej kontrolu je súčasťou koloniálneho plánu judaizácie Jeruzalema, ktorá má zmeniť status quo a vytvoriť novú situáciu: zmeniť Jeruzalem na takmer čisto židovské mesto. Hlavná politika jeruzalemskej radnice, ktorú vytvoril jej bývalý starosta, terajší predseda vlády Ehud Olmert, zakazuje arabské stavby v meste. Ak sa také zjavia, považuje ich vedenie mesta za nelegálne. Vlastník takejto stavby dokonca nesmie podať odvolanie na súd. Zákon jasne hovorí: „Každý, kto postaví v Jeruzaleme nezákonnú stavbu, bude zatknutý a zaplatí finančnú pokutu, jeho dom bude zničený a stavebné stroje budú skonfiškované ihneď, a to bez toho, aby mal oprávnený prostriedok na zákonné odvolanie“. To je rozhodnutie, ktoré prijala radnica Jeruzalema, ktorá mala a má za cieľ znížiť počet Arabov v meste na úroveň dvanástich percent obyvateľstva v roku 2020. Bez bytov pre Palestínčanov Izraelská okupačná moc Jeruzalema nestratila ani jeden deň v procese judaizácie mesta, a v záujme tohto cieľa skonfiškovala palestínske pozemky a dala ich pod izraelskú správu, a to v súlade s koloniálnymi zákonmi Britského mandátu z roku 1943, ktorý umožňuje skonfiškovanie pôdy vo verejnom záujme. Verejný záujem znamená stavby v záujme obyvateľstva – verejné stavby ako školy, nemocnice, sociálne inštitúcie alebo iné rozvojové projekty. Zneužijúc tento zákon, izraelská moc v roku 1968 skonfiškovala 3,5 km štvorcových pôdy na budovanie židovskej štvrte, teda v rozpore s horeuvedeným zákonom, pretože nevybudovala nijakú verejnú inštitúciu. Aby stavbu tejto štvrte zákonom aspoň teoreticky prekryla, vybudovala z nej prepojenie na už existujúcu hebrejskú univerzitu v Jeruzaleme. V roku 1970 skonfiškovala ďalších dvanásť štvorcových kilometrov a v roku 1980 4,4 štvorcového kilometra. Oficiálna zámienka bola, že mesto chce budovať obytné jednotky pre Palestínčanov z dôvodov vysokej hustoty obyvateľstva. Bolo rozhodnuté postaviť dvadsaťtisíc obytných jednotiek pre Palestínčanov a rovnaký počet pre Židov. Hoci tieto jednotky boli budované na palestínskej pôde, všetky boli pridelené Židom a Palestínčania čakajú na ubytovanie dodnes. Presne dvadsaťsedem rokov. Na dosiahnutie cieľa byrokracia V roku 1967 bolo v Jeruzaleme dvanásťtisíc obytných jednotiek pre Palestínčanov. Ich počet sa zvýšil na tridsaťosemtisíc v roku 2006 a pätnásťtisíc z nich považujú izraelské úrady za nelegálne. V súčasnosti riešia izraelské súdy problém, ktorý sa týka šiestich tisícov z nich. V týchto obytných jednotkách žije dvestoosemdesiattisíc Palestínčanov, v priemere 5,5 osôb v jednej miestnosti. Na porovnanie: v roku 1967 neboli v Jeruzaleme nijaké židovské obytné jednotky. Dnes ich je už päťdesiatosemtisíc. A práve tieto jednotky sú podľa medzinárodného práva ilegálne, ale podľa izraelského naopak – legálne. Býva tam stoosemdesiatdvatisíc židovských osadníkov. Každý Palestínčan, ktorý chce vybudovať v Jeruzaleme nejakú stavbu, potrebuje stavebné povolenie. Na to izraelskí úradníci vymysleli osobitný zákon, ktorý však Palestínčanom povolenie neumožňuje získať. Časový úsek, ktorý vyžadujú, je veľmi dlhý. A byrokratické procedúry sú nekonečné, poplatky niekedy dosahujú až horibilné sumy desaťtisíc dolárov. Ale najväčší problém spočíva v tom, že izraelské úrady zúžili rozsah pozemkov, na ktorých by mohli Palestínčania stavať, lebo väčšina pôdy v Jeruzaleme bola skonfiškovaná v záujme judaizácie mesta. Na dosiahnutie tohto cieľa Izrael administratívne rozšíril hranice Jeruzalema zo 6,5 štvorcových kilometrov v roku 1967 na 72 štvorcových kilometrov a skonfiškoval asi 35 percent rozlohy mesta a vybudoval pätnásť osád. Hlavný cieľ, ako ho určil predseda vlády Izraela Ehud Olmert, bol jasný: aby počet Židov v meste dosiahol až osemdesiatosem percent. Zelená pre archeológov Moderné stavby nestačia na dosiahnutie cieľa judaizácie, preto sa izraelské orgány neúnavne a ustavične snažia nájsť dôkazy o prítomnosti židovstva v Jeruzaleme v minulosti. V Izraeli nepotrebujú archeológovia na svoj výskum nijaké povolenie. Majú v záujme hľadania takýchto „dôkazov“ takmer neobmedzenú moc. Možno by to bolo v poriadku, keby východný Jeruzalem, tam kde sa nachádza mešita al Aksá, nebol okupovaným mestom. Medzinárodné právo, najmä 4. Konvencia Ženevského dohovoru z roku 1949 zakazuje okupantovi robiť akékoľvek zmeny v oblasti, ktorú okupuje. Izrael tento dohovor nielen nerešpektuje, ale nerešpektuje dokonca ani podpis svojej vlády na mierovej zmluve s Jordánskym kráľovstvom z roku 1994. Tá v článku deväť hovorí nasledujúce: „Izrael rešpektuje (terajšiu osobitnú rolu Jordánskeho Hášimovského kráľovstva vo svätých islamských miestach v Jeruzaleme. A keď sa bude rokovať o konečnom štatúte, Izrael dáva veľkú prioritu historickej úlohe Jordánska v týchto oblastiach)“. História (Bab Al Maghareba) Marakéš get Marakeš get je v južnej časti severného múru svätého areálu, kde sa nachádza mešita al Aksá. Používali ho obyvatelia štvrte al Maghareba, ktorú zničili izraelské jednotky v roku 1967, a ktorá spája mešitu al Aksá s južnou časťou Jeruzalema. V 16. storočí, v období Osmanskej ríše, sa Židia modlili smerom k Západnému múru a vďaka všeobecnej tolerancii, ktorá vtedy prevládala a vzhľadom na to, že Židia boli obyvateľmi štátu, bolo im dovolené vykonávať náboženské obrady na dvore širokom päť a dlhom dvadsaťosem metrov. Moslimovia nazývajú tento múr al Barrak. Pre nich má veľký význam, lebo je jednak súčasťou mešity a jednak je spojený s jediným rozhovorom proroka Mohameda s Allahom. Židia ho nazývajú Múr nárekov a na západe je známy pod názvom Walling Wall alebo Western Wall. Židia mohli používať tento areál – tento dvor – bez toho, aby ho vlastnili. Celý areál vrátane múru bol totiž vlastníctvom moslimov. V septembri roku 1925, keď sa počet Židov v meste zvýšil, snažili sa ho zmeniť na synagógu. Priniesli nejaké stoly, knihy, stoličky a tvrdili, že to je ich vlastníctvo, lebo ho považujú za súčasť druhého chrámu, ktorý zničil rímsky veliteľ Titus v roku sedemdesiat. Problémy s moslimami mohli mať krvavý charakter, keby nezasiahli sily britského mandátu. Tie znova potvrdili status quo – nemennosť vlastníctva. Napriek tomu 9. júla 1928 (bol židovský sviatok) znova prišli Židia a snažili sa zmeniť daný stav. Moslimovia to, samozrejme, odmietli, udalosti sa naťahovali až do 9. júla 1929, keď vypukli prvé krvavé zrážky medzi Židmi a moslimami. Tieto zrážky vošli do histórie ako revolúcia al Barrak. Veľká Británia poslala vyšetrovaciu komisiu pod vedením Sira Waltera Shawa a výsledkom bol britský zákon z roku 1932. V ňom sa znova tvrdí, že celý areál vrátane tohto múru je islamské vlastníctvo. Po izraelskej okupácii východného Jeruzalema v roku 1967 sa Izrael ako okupačná moc snažil opätovne zmeniť status quo a uplatniť izraelské zákony, čo však bolo a je v rozpore s medzinárodným právom. Izraelský parlament Knesset napokon vydal 27. 6. 1967 tri zákony, ktoré mali a majú veľký vplyv na Jeruzalem a jeho sväté miesta. Zákony stanovili uplatniť izraelské zákony na celý Jeruzalem, spojiť ho pod jednu – izraelskú radnicu, a tým zrušiť arabskú radnicu, vydať zákon o ochrane svätých miest a poveriť izraelského ministra pre náboženské záležitosti tento zákon realizovať. Proti mešite aj veriacim Týmito „nezákonnými zákonmi“ sa Izrael de facto stal vykonávateľom zvrchovanosti nad mestom. Od prvého dňa okupácie mesta izraelskou armádou začali izraelskí vojaci ničiť štvrť al Maghareba. A na jej mieste budovali veľké námestie pred Múrom nárekov – po arabsky – al Barrak a dodnes ju využívajú nielen na náboženské účely, ale aj na civilné. A to vrátane niektorých vojenských ceremoniálov! Izraelskí vojaci, ktorí nastúpia do služby, tam prisahajú vernosť štátu. V júli 1967 vtedajší minister obrany Moše Daján rozkázal správcovi islamského majetku v Jeruzaleme Hasanovi Tahbubovi, aby odovzdal kľúč od brány al Maghareba izraelským jednotkám. Samozrejme, správca to odmietol, ale 31. júla toho roku prišla jednotka izraelskej armády a kľúč si vzala násilím. Tento akt mal za cieľ rozbiť islamskú kontrolu nad svätým areálom a zároveň vytvoriť priestor pre Izraelčanov na kontrolu svätého mesta a na kontrolu moslimských veriacich. Izraelská kontrola tejto brány mala neblahé následky. Spory o al Maghareba Spomenieme niektoré agresívne akcie spáchané voči mešite aj voči veriacim. Napríklad 21. augusta 1969 bola mešita al Aksá podpalená a človek, ktorý to spôsobil, použil túto bránu na pašovanie zápalných materiálov. Drevená strecha bola poškodená. Ďalšia udalosť – 28. apríla 1982 izraelský vojak vo vnútornom areáli mešity začal strieľať do jej kopuly, čo ohrozilo bezpečnosť prítomných a pošpinilo mešitu, keďže podľa islamskej tradície nesmie na sväté miesta nikto vstúpiť ozbrojený. Moslimovia znova žiadali, aby im Izrael odovzdal kontrolu nad bránou. Ale, žiaľ, stal sa opak: Izrael začal kontrolovať všetky ostatné brány, čo spôsobilo veľké problémy a prekážky pre moslimov, najmä počas modlitieb. Moslimovia museli stáť v dlhých radoch, kým ich izraelská armáda fyzicky neskontrolovala. Fyzickou kontrolou narušila náboženský príkaz byť pred modlitbou čistý. Časom sa začali ozbrojení izraelskí vojaci úplne bežne prechádzať po areáli. Izrael chcel moc nad mešitou potvrdiť za každú cenu. Práve cez túto bránu vošiel Ariel Šaron koncom septembra roku 2000 počas svojej provokatívnej návštevy do areálu a cez túto bránu sa dostali dovnútra izraelskí vojaci a bezpečnostné zložky. Pri všetkých mierových rokovaniach sa vláda Izraela snažila oddeliť od rokovania o mierovom usporiadaní rokovanie o postavení Jeruzalema, pretože naďalej trvá na úplnej, aj násilnej judaizácii Jeruzalema, vrátane svätých miest. * * * Len v tomto kontexte môžeme chápať všetky aktivity izraelských orgánov v Jeruzaleme bez ohľadu na to, aký im priznajú oficiálny – teoretický dôvod. Diskusia o tom, či niekto má, alebo nemá stavebné povolenie, je zahmlievacou clonou, ktorá má za cieľ bagatelizovať a odpútať pozornosť od podstaty problému. Podstaty, ktorá hovorí, že Jeruzalem je okupované mesto a nijaký izraelský orgán nemá právo vykonávať v Svätom meste nijakýakt, ktorý môže zmeniť charakter mesta. Opravy robí, a veľmi dobre, islamská nadácia al Wakf, ktorú administratívne riadi jordánska vláda. V tomto jedinom právnom kontexte je povinnosťou Palestínčanov, a to rovnako moslimov ako aj kresťanov, brániť Jeruzalem a mešitu al Aksá. Bránia tým okrem svojho územia aj skutočnú platnosť medzinárodného práva. Medzinárodného práva, ktoré izraelská vláda ignoruje a aj časť slovenských novinárov sa tvári, akoby neexistovalo. Je čas začať im ho pripomínať. Autor je publicista