Prerozdeľovanie a efektivita
Popri slobode a spravodlivosti, ktorým som sa venoval v predošlých článkoch, často počuť argumenty proti prerozdeľovaniu práve z hľadiska efektivity. Bez pochybností sa predpokladá, že akékoľvek prerozdeľovanie efektivitu znižuje. Čím vyššie progresívne dane, z ktorých sa prerozdeľovanie hradí, tým menšia je údajne motivácia bohatých ľudí pracovať. Nezamestnaným má prerozdeľovanie pre zmenu umožniť odmietnuť nízko platenú prácu. Ako je to v skutočnosti? Dopady vyrovnávania majetkových a príjmových rozdielov na efektivitu sú v ekonomickej teórii problematikou starého dáta. Napríklad Smith sa domnieval, že priveľká koncentrácia majetku vedie k ekonomickej neefektivite, a preto by sa mal rozdeľovať rovnomernejšie. Takto kritizoval inštitút práva prvorodeného. Podľa neho sa stáva zriedka, aby majiteľ rozsiahlych pozemkov zároveň veľmi zveľaďoval svoje statky. Ak má totiž zveľaďovanie pôdy prinášať zisk, treba sa – ako pri akomkoľvek inom obchodnom podnikaní – poctivo starať o malé prírastky a malé zárobky. A to človek narodený vo veľkom bohatstve, hoci by bol skromný, dokáže len zriedkakedy, tvrdí Smith. Podľa škótskeho filozofa vedie bohatého človeka jeho postavenie k tomu, aby dbal skôr o zovňajšok lahodiaci jeho záľubám, než aby sa staral o zisk, ktorého mu treba tak málo. V podobnom zmysle sa aj latifundiá v Latinskej Amerike považujú za príčinu neefektivity a chudoby hospodárstiev krajín tohto svetadielu, z čoho vyplýva argumentácia za pozemkovú reformu smerujúcu k väčšej rovnosti pozemkového vlastníctva. Iní ekonómovia však, naopak, zdôrazňujú skôr demotivačné účinky vyrovnávania príjmových a majetkových rozdielov. Prerozdeľovanie rovná sa neefektívnosť? Vo svojom minulom článku o prerozdeľovaní a spravodlivosti som použil citát charakteristický pre ekonomický mainstream sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov minulého storočia od amerického ekonóma Okuna. Okun je v našich končinách jedným z radu autorov, ktorí sa vykladajú tak, ako keby tvrdili opak toho, čo v skutočnosti napísali. Podľa Loužeka napríklad možno súhlasiť s Okunom, že akákoľvek snaha štátu obmedzovať spoločenskú nerovnosť ide vždy na úkor ekonomickej efektívnosti. Problémom však je, že v citovanom spise Okun nič také netvrdil… Okun sa najprv zaoberá politickými a sociálnymi právami, čo je podľa neho oblasť, ktorej treba vždy dávať prednosť, aj keby to bolo na úkor efektivity. Ďalej sa zaoberá oblasťami, v ktorých rast rovnosti sprevádza tiež rast efektivity. Sféru na uplatnenie štátnych zásahov vedúcich k zvýšeniu rovnosti a efektivity zároveň vidí Okun predovšetkým v opatreniach podporujúcich zvýšenie rovnosti šancí – napríklad zlepšením prístupu chudobnejších vrstiev k možnosti získať ľudský kapitál alebo presadením opatrení proti diskriminácii. Až v poslednej časti knihy sa zaoberá situáciami, keď je snaha o presadenie vyššej rovnosti s efektivitou v rozpore a keď až nastáva kompromis, „výmenný obchod“ (trade-off) medzi rovnosťou a efektivitou. Takouto situáciou je podľa Okuna napríklad prerozdeľovanie prostredníctvom progresívnych daní a sociálnych dávok, ktorého náklady na úkor ekonomickej efektivity sú dané najmä zmenami motivácie k práci a podnikaniu, ale aj reálnymi nákladmi na administratívu spojenú s prerozdeľovaním a daňovými únikmi. Úplná príjmová rovnosť by podľa Okuna ochromila pôsobenie Smithovej neviditeľnej ruky trhu a veľmi by zredukovala veľkosť celkového koláča, ktorý sa rozdeľuje. Okun však preferuje výrazný rozsah prerozdeľovania dokonca i v situáciách, keď je presadzovanie väčšej rovnosti v rozpore s ekonomickou efektivitou. Snaží sa však zdôrazniť, že v situáciách kompromisu medzi rovnosťou a efektivitou je vec osobného názoru, akú veľkú stratu efektivity sme ešte ochotní tolerovať ako náklad dosiahnutia väčšej rovnosti. Explicitne uvádza svoje osobné preferencie, podľa ktorých by podporoval akékoľvek vertikálne prerozdeľovanie, pri ktorom by strata efektivity predstavovala menej než šesťdesiat percent z čiastky odňatej piatim percentám najbohatších rodín v prospech dvadsiatich percent rodín najchudobnejších. S Okunovým názorom, že niektoré politiky môžu viesť k redukcii nerovnosti a zároveň k podpore efektivity, zatiaľ čo iné politiky redukujú nerovnosť na úkor produktivity, sa dá len súhlasiť. Treba však povedať, že Okun preceňuje pokles efektivity vyplývajúci z prerozdeľovacích politík, a naopak, podceňuje možnosti rastu efektivity, ktoré sa s nimi spájajú. Okun vlastne nedoceňuje zvýšenie produktivity spôsobené zvýšením produktívnej spotreby chudobnejších domácností, a preceňuje vplyv demotivácie k práci spôsobenej prerozdeľovaním. V sedemdesiatych rokoch totiž bolo v móde rozlišovať medzi rovnosťou šancí a rovnosťou výsledkov. Tvrdilo sa, že politiky vedúce k väčšej rovnosti šancí môžu pozitívne vplývať na efektivitu a pri politikách zameraných iba na zvýšenie rovnosti výsledkov sa automaticky predpokladal negatívny účinok. Toto rozlišovanie rovnosťou šancí a rovnosťou výsledkov má však zmysel iba pri jednogeneračných modeloch. Ak uvažujeme o modeloch viacgeneračných, platí, že nerovnosť ekonomických výsledkov v jednej generácii predurčuje nerovnosť šancí v generácii nasledujúcej. A preto sa teraz budem venovať otázke, aké môžu byť pozitívne a negatívne dopady prerozdeľovania na efektivitu. Vplyv prerozdeľovania na motiváciu bohatých pracovať Kritika prerozdeľovania z hľadiska efektivity často vychádza z tvrdenia, že prerozdeľovanie vedie k preferencii voľného času pred prácou – ako u jeho prijímateľov, tak u jeho platiteľov. Ale tvrdiť niečo také znamená automaticky predpokladať, že u jednotlivcov po zvýšení daňového zaťaženia prevládne substitučný efekt zmeny čistej mzdy nad dôchodkovým efektom tejto zmeny. Čo to znamená a prečo nemožno urobiť takýto predpoklad? Vyššie zdanenie síce zníži úžitok z času stráveného v práci tým, že zníži čistú mzdu, ale zároveň zníži aj úžitok spojený s trávením voľného času tým, že zníži celkový disponibilný dôchodok, a teda rozsah prostriedkov na utrácanie. Vplyv zvýšenia zdanenia na niektorých bohatých bude taký, že v dôsledku prevahy dôchodkového efektu začnú viac pracovať. Ak však preváži efekt substitučný, iní boháči budú zasa skôr leňošiť. Na jednej strane platí, že u ľudí s vyššími príjmami skôr prevládne dôchodkový efekt zmeny čistej mzdy nad substitučným efektom tejto zmeny. Pri zvýšení ich priemernej daňovej sadzby by tak zvýšili ponúkané množstvo práce. Na druhej strane však platí, že keď je sadzba dane progresívna, ponúkané množstvo práce bude skôr klesať, a to pre zväčšujúce sa rozpätie medzi najvyššou a priemernou sadzbou dane. Zvyšovanie priemernej daňovej sadzby prispievateľov na prerozdeľovanie pri súčasnom relatívne veľkom zväčšovaní rozpätia medzi hraničnou (marginálnou) a priemernou (intramarginálnou) sadzbou dane teda vedie skôr k znižovaniu ponúkaného množstva práce. Ale zatiaľ zvyšovanie priemernej daňovej sadzby prispievateľov na prerozdeľovanie pri pomerne malom zväčšovaní, stagnácii alebo poklese rozpätia medzi hraničnou (marginálnou) a priemernou (intramarginálnou) sadzbou dane povedie, naopak, v istých medziach, k zvyšovaniu ponúkaného množstva práce. Možno tak uzavrieť, že efekt zvýšenia daňovej sadzby na ponúkané množstvo práce prispievateľov na prerozdeľovanie je v istých medziach zanedbateľný alebo dokonca pozitívny, čo potvrdzujú aj empirické výskumy. Vplyv prerozdeľovania na motiváciu chudobných pracovať Na rozdiel od prispievateľov na prerozdeľovanie, u ktorých je smer pôsobenia dôchodkového a substitučného efektu protichodný, u prijímateľov prerozdeľovania pôsobia oba efekty rovnakým smerom k zníženiu množstva vynakladanej vlastnej práce. S rastom ich príjmu z prerozdeľovania totiž rastie aj úžitok ich voľného času a znižujú sa náklady na leňošenie. Možno teda súhlasiť s názorom, že poskytovanie nezanedbateľných podpôr i tým, ktorí nepracujú, môže niektorých ľudí s najnižšími trhovými zárobkami vskutku viesť k preferencii menšej ochoty pracovať. Dôsledky tejto tendencie však nie sú v žiadnom prípade nijako výrazné ani tragické. Vyšší príjem a menšia ochota pracovať znamenajú aj väčšie možnosti produktívnej spotreby, ktoré môžu „stratu motivácie k práci“ kompenzovať. Pritom treba povedať, že obsedantná obava dobre situovaných teoretikov z toho, že prerozdeľovanie povedie široké masy bedače k pustej záhaľke, je prehnaná. Záleží aj na tom, akou formou sa prerozdeľuje. Demotivujúci efekt prerozdeľovania u jeho prijímateľov možno znížiť uplatnením negatívnej dane alebo garantovaného základného príjmu. Na rozdiel od v súčasnosti uplatňovaného systému sociálnych dávok vedú k tomu, že práca sa vždy spája s nezanedbateľne vyšším príjmom ako život na podpore. A keby aj tak bol niekto „odradený od práce“, tak to budú práve tí, ktorých trhový príjem je najnižší a ktorých práca je teda – z trhového hľadiska – najmenej potrebná. Ale ako takéto odrádzanie od práce funguje? Uvažujme najprv, že žiadne prerozdeľovanie nejestvuje. Potom sú naozaj všetci motivovaní prijať akúkoľvek prácu aj s platom na úrovni životného minima. Ak sa však ľuďom s najnižšími príjmami vypláca dávka na úrovni životného minima – ktorá sa s rastúcim príjmom znižuje, ako napríklad podľa koncepcie negatívnej dane, alebo ostáva rovnaká, ako v prípade univerzálneho základného príjmu – potom môže byť pre niektorých z nich lákavejšie poberať len toto životné minimum, namiesto jeho dvojnásobku, ktorý by poberali v prípade, že by ostali zamestnanými. Aby boli ochotní ostať v zamestnaní, budú prijímatelia dávky požadovať mzdu vyššiu, než aká bola pôvodná mzda na úrovni životného minima. Vďaka dávke sa totiž zvýši úžitok ich voľného času a aj ich schopnosť čakať na výhodnejšiu ponuku. Ich zamestnávateľ má potom na výber. Buď na požiadavku zvýšenia mzdy na úkor svojho zisku pristúpi – a to by odradenie od práce neznamenalo, alebo na požiadavku zvýšenia mzdy nepristúpi – ale potom má motiváciu nahradiť náhle zdraženú prácu technologickou inováciou, čím podporí kvalifikovanejšiu zamestnanosť v sektore výroby strojov. Alebo je v takomto prípade zamestnávateľ nútený zlepšiť pracovné prostredie natoľko, aby práca samotná poskytovala potenciálne odradenému zamestnancovi väčšiu mieru uspokojenia, ako vtedy, keď bol nútený prácu prijať na zaistenie holej obživy. Ani takýto vývoj však nemožno považovať za negatívny. Dopad prerozdeľovania na efektivitu môže byť často pozitívny Medzi pozitívne dopady prerozdeľovania na efektivitu možno zaradiť okrem iného aj redukciu nákladov spojených s kriminalitou. Predovšetkým však vedie zvýšenie disponibilného dôchodku chudobnejších domácností k tomu, že môžu realizovať väčší objem produktívnej spotreby v podobe investícií do zdravia a zdravého životného štýlu, do kultúrneho, vzdelanostného a sociálneho kapitálu. Pokúsil som sa dokázať, že tradovaný „veľký trade-off“ medzi efektivitou a rovnosťou treba na základe teoretických i empirických dôkazov akosi poopraviť. Preceňovanie negatívneho vplyvu prerozdeľovania na motiváciu k práci bolo v minulosti dôsledkom chybných predpokladov o trhu práce. Podceňovanie pozitívnych prínosov prerozdeľovania k efektivite bolo zase dôsledkom podcenenia významu produktívnej spotreby. Dnešní ekonómovia hlavného prúdu, pôsobiaci v tradícii teórií endogénneho rastu ako napr. Alesina, Roderick, Perrotti, Persson či iní, prichádzajú k záveru, že vyššia miera rovnosti vedie aj k vyššej efektivite. Toto zistenie sa, samozrejme, nedá extrapolovať donekonečna. Po dosiahnutí určitej miery prerozdeľovania sa stane, že budú vyčerpané všetky politiky, ktoré mohli viesť k vyššej rovnosti a zároveň k vyššej efektivite. Každé ďalšie zvýšenie miery rovnosti potom bude mať za následok pokles efektivity. Už vo svojich predošlých článkoch som častejšie narazil na zistenie, že najpresvedčivejšie výhrady proti prerozdeľovaniu majú povahu „efektívnostnej“ obhajoby nerovnosti. Súhlasím, že na to existuje dobrý dôvod – efektivita je skutočne „úzky profil“ prerozdeľovania. Inak povedané, pri zvyšovaní miery prerozdeľovania skôr alebo neskôr dospejeme do kritického bodu, keď akékoľvek ďalšie zvýšenie miery prerozdeľovania privodí pokles efektivity. Zároveň však platí, že miera prerozdeľovania vyššia ako kritický bod povedie zároveň k zvýšeniu miery spravodlivosti rozdeľovania pravdepodobného, celkového úžitku i celkového rozsahu empirických slobôd, alebo aspoň niektorého z týchto kritérií. Naša analýza teda vedie k záveru, že napriek tomu, že môže byť žiaduca a legitímna aj miera prerozdeľovania vyššia ako kritický bod, nijaká miera prerozdeľovania nižšia ako kritický bod žiaduca a legitímna byť nemôže. Kritický bod teda predstavuje minimálnu prípustnú mieru vertikálneho prerozdeľovania. Autor je ekonóm. Plnú verziu jeho diskusného zošita nájdete na stránke Trastu pro ekonomiku a společnost http://www.thinktank.cz/index.php?id=280.
