Reklama

Za hranicou pravdepodobnosti

Počet zobrazení: 1826

Tento rok zavítal do Bratislavy už 6. ročník Festivalu iránskych filmov. Okrem Bratislavy hostili festival české mestá Praha a Brno. Opäť tak môžeme spoznať niečo zo života v krajine „osi zla“ a jej kultúrnej tvorby. 

Irán síce nedávno dosiahol jadrovú dohodu s USA (medzinárodným spoločenstvom), ale jej osud je momentálne po zmene vlády vo Washingtone neistý. Vieme, že najmä Izrael s ňou nesúhlasí. Americkí republikáni, ktorí sa dostali k moci, sú často financovaní  resp. ich volebné kampane sú financované  izraelskými podnikateľmi. A zároveň sú títo politici priateľmi druhého najväčšieho nepriateľa Iránu z omnoho „demokratickejšej krajiny“ Saudskej Arábie. Jej šejkovia majú medzi americkými republikánmi mnoho priateľov. Aká bude reakcia novej vlády, nevieme. Čo bude odporúčať americko-izraelský kasínový magnát Sheldon Adelson, jeden z hlavných sponzorov americkej pravice? Zmäkčenie embarga (nie úplne zrušenie) voči Iránu, už pritiahlo do krajiny niektoré nadnárodné korporácie (Boeing, Airbus) a ďalšie sa hlásia. Paradoxne, nadnárodné korporácie môžu zachrániť Irán a zapojiť ho do medzinárodnej obchodnej výmeny, prehĺbiť demokratizáciu v krajine a v neposlednom rade zvýšiť životnú úroveň obyčajných ľudí.

klient.jpgUvádzacím filmom festivalu – a hlavnou hviezdou –, bol nový film Asghara Farhadího Klient. Film je v predbežnej nominácii na udelenie Oscara. Farhadí je svetovou filmovou režisérskou hviezdou, a preto každý jeho nový film púta pozornosť. Slávu a uznanie si získal najmä filmom Rozchod Nadera a Simin, ktorý získal Zlatého Medveďa na filmovom festivale v Berlíne 2011 a Oscara pre najlepší zahraničný film v roku 2012. Jeho ďalší film Minulosť natočený už v medzinárodnej koprodukcii priniesol určité sklamanie. Klienta naopak sprevádzajú dobré kritiky.

Film sa začína scénou pozvoľného pádu budovy. Najprv sa domnievame, že ide o zemetrasenie, ale nakoniec zistíme, že ide len o neprimeranú aktivitu stavbárskych prác dravých developerov – čuduj sa svete aj v „zaostalom“ Iráne. (Neohraničená „sloboda“ developerov môže evokovať, že v krajine sa podľa „určitých meradiel“ rozvíja slobodná trhová ekonomika a teda aj sloboda všeobecne...) Ako už aj v predchádzajúcich filmoch rozohráva Farhadí dej na nedopovedaných veciach, na domýšľaní, na imaginácii diváka, na neustálom malom napätí z budúcnosti. Pokiaľ v Rozchode Nadera a Simin, ako aj jeho výborných ranejších filmoch Všetko o Elly a Ohňostroj sa mu to darí, v Klientovi zachádza podľa mňa príliš ďaleko.

Akékoľvek umenie je totiž založené na určitej pravdepodobnosti: autor nemôže byť príliš skutočný, pretože život je príliš jednotvárny s racionálnym uvažovaním a bez dramatických zvratov, a nemôže ani prestreliť pravdepodobnosť, pretože dielo sa zase stáva neskutočným, nedôveryhodným. Ako príklad by som uviedol slávny film Anglický pacient, ktorý nedávno bežal na jednom našom tv kanáli. V ňom základný zvrat, na ktorom je postavený celý dej a pointa, stojí na skutočnosti, kedy maďarsko-britský vedec hľadá pomoc u britskej armády, aby mu poskytla pomoc zachrániť milovanú ženu umierajúcu v púšti. Tá to odmietne, pretože nie je „pravý“ Brit. Keby ako každý racionálne rozmýšľajúci (reálny) človek, ktorým Almásy je, povedal by, že ide ženu britského aristokrata a pracovníka informačnej služby, ktorá sa spolu s ním zrútila v lietadle, pomoc by okamžite dostal. Ide mu predsa o rýchlu záchranu milovanej osoby, nie o priehľadné klamstvo, ktoré by obratom bolo odhalené, ani o  boj s (mŕtvym) sokom. Lenže diváci omámení hudbou a krásnymi hercami to akosi nevnímajú.

V Klientovi nie sú diváci omámení hudbou, ani krásnymi hereckými hviezdami. Dvojica sa nasťahuje po odchode z poškodeného bytu do bytu prostitútky, ktorý im dohodil ich priateľ z divadla, ale nepovedal, kto v ňom býval a čo sa v ňom dialo. Raz, keď má prísť manžel, po zazvonení, sa manželka nespýta, kto je, otvorí dvere a odíde sa sprchovať. Prišiel klient prostitútky a ženu neskôr objavili v kaluži krvi. Manželia to však nejdú oznámiť na políciu. Stále nevieme, čo sa presne stalo: bola alebo nebola brutálne znásilnená? Kto je ten človek? Ona sa síce bojí, manžel ju nechápe, ale odmieta o skutku hovoriť alebo vypovedať na polícii. Manžel začne pátrať po páchateľovi. Prekvapivo, páchateľom nie je človek, akéhosi si väčšina divákov predstavuje. Farhadí ako v predchádzajúcich dielach dokáže excelentne pracovať s napätím, s nevyjasnenosťou a imagináciou. Vo finále rozohráva hra o pomste, vine, treste, odpustení, krehkosti vzťahu. Ale všetko tak trochu za hranicou pravdepodobnosti, dôveryhodnosti. Záverečné konania postáv nevyplývajú z ich charakterov, ako boli vykreslené v predchádzajúcom deji. Rozuzlenie, ako sme u Farhadího zvyknutí, sa nedozvieme: Rozišli sa? Zomrel páchateľ?

A celý dej sa odohráva medzi dvomi divadelnými hercami, ktorí spoločne účinkujú v hre amerického dramatika Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho, kde tvoria tiež manželský pár.

Pokiaľ sa film dostane do nominácie na Oscara, bude to mať v konkurencii s nemeckým filmom Toni Erdmann veľmi ťažké. Toni Erdmann je predsa o niečo výpovednejší film o súčasnosti. Tomáš Profant v nedávnom príspevku v Pravde analyzoval film zo sociálnej stránky, ale film je hlavne existenciálny. Rozpráva o nude, o nude človeka v postpracovnom životnom úseku, zmysluplnosti resp. absurdnosti práce, o neschopnosti odstupu od vlastného konania, o postavení človeka v hierarchii nadnárodnej korporácie, o smiešnosti tohto stavu, o smiešnosti ambícií a funkcií v kontraste veľkého uznania k vyšším postom a k moci medzi ľuďmi, o rozdelení slobody v postpracovnom čase a diktatúry v pracovnom pomere. (Písal som o tomto probléme v článku Štát kontra súkromník (Sme 10.6. 2015) a o probléme písal aj maďarský filozof G.M. Tamás v jeho nedávno po česky vydanej knihe K filosofii socialismu.) Konkurenciu pri udeľovaní Oscara predstavuje u nás tiež premietaný film Xaviera Dolana Je to len koniec sveta podľa divadelnej hry. Preto sa skôr pozeráme na divadelnú hru – síce výbornú, s pointou, možno s trochu prehnanými reakciami postáv – , než na film; navyše trochu technicky kostrbatý. Film z našej proveniencie, ktorý tiež práve beží v našich kinách Smrť v Sarajeve od bosnianskeho režiséra Danisa Tanoviča sa ani do predbežnej nominácie nedostal. Škoda. Film je síce natočený podľa francúzskej divadelnej hry Hotel Európa od Bernarda-Henri Lévyho, ale voľne, ako sa uvádza v titulkoch. Nedá mi nešpekulovať, že režisér hru o slávnosti k 100. výročiu spáchania atentátu na následníka rakúsko-uhorského trónu „vylepšil“ – dialógy, herecká expresia. Navyše uvádza nový film s „paralelným mierovým“ fungovaním niekoľkých svetov (sociálne problémy – nevyplatené mzdy, svet manažérov, médiá, stigmy medzi národmi, vlastné interpretácie dejín mafia, drogy, aura a uctievanie medzinárodných „papalášov“ v provincii) v dnešnej spoločnosti.

Napriek kritickým poznámkam film Klient vrelo odporúčam. Farhadí je určite je vynikajúci a dnes ojedinelý filmový tvorca. Klient nie je jeho najlepším filmom, ale to by nemalo nikoho odradiť. V  správaní postáv zašiel  síce mierne za prah pravdepodobnosti a ich činy sa zdajú preto nie vždy príliš dôveryhodné, ale nie všetci musia mať podobné vnímanie. Zatiaľ patrí medzi favoritov na získanie Oskara pre najlepší cudzojazyčný film 2017. Samozrejme, najprv musí ešte 24. januára byť zaradený do finálnej nominácie. V medzinárodnej konkurencii to nebude mať ľahké. Ale aj tak patrí medzi najlepšie filmy minulého roku, resp. najlepšie, ktoré  sme mohli z minuloročnej produkcie vidieť v našich kinách.

Priemer: 3.7 (3 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama