Reklama

V krajine sto odlišných svetov

Z dovolenkového zápisníka 1
Počet zobrazení: 3058

Ľubica Fajnerová žije v Kanade aj s rodinou už štrnásť rokov. Viacerých zaujali jej statusy na Facebooku. Píše v nich svoje postrehy z novej vlasti, ale vyjadruje sa aj o udalostiach z domova, často presnejšie a s väčším pochopením ako mnohí na Slovensku. Navyše s takmer vybrúseným literárnym štýlom, presným pomenovaním či opísaním udalostí, ale aj – ako v ponúkanej reportáži – ľudí, krajiny a vlastne všetkých „vecí a vecičiek“ okolo seba. Treba sa len začítať.

 

Dovolenkový prológ
 

Po štrnástich rokoch v krajine si myslíte, že ju poznáte. Ľudí, ich mentalitu, tradície. Podnebie, faunu, flóru. V Kanade to neplatí. Kanada je sto odlišných svetov.

Tento rok sme sa z prérií a hôr vybrali na Vancouverský ostrov a potom do Seatlle a okolia v USA a cez štát Washington späť domov. Bola to naša tretia návšteva ostrova. Prvá pred trinástimi rokmi. A potom ešte o pár rokov tá istá trasa s príbuznými zo Slovenska. Victoria – Butchartove záhrady – Tofino. Zvyčajné ostrovné vychytávky.  Vancouverský ostrov milujem a bola som ešte dlžná návštevu jeho severozápadu a juhu. A už som spokojná, videla som, mám to v srdci a spomienkach.

01_prolog1.jpg

Po šiestich dňoch som v mekáči prvýkrát počula správy. Streľba v Dallase, zatknutá kanadská profesorka v Iráne, zrážka vlakov v Taliansku. A potom o ďalších pár dní v hoteli v telke – mŕtvi v Nice, pokus o prevrat v Turecku. A ešte aj poslanec Osuský drbol jednu aktivistovi Vaskému.

Stalo sa aj niečo pekné a dobré za tých 12 dní? Neverím, že ľudia čosi dobré neurobili, čosi užitočné nevymysleli. Čo sa to so svetom deje v poslednom čase? Ja si naozaj pamätám aj iný.

Napíšem krátke dovolenkové príbehy a pretkám ich fotkami. Možno vás sem prilákam. A keď aj nie, je to predsa trošku od ruky, popozerajte a potešte sa.
 

Medveď na parkovisku

(Calgary – Edmonton – Miette Hot Springs – Jasper – Clearwater – Kamloops)

02a_mount_robson.jpg

02_medved_na_parkovisku.jpgVyrazili sme trošku okľukou. Namiesto k moru, hore na sever. Vyzdvihnúť tatina z práce. Potom ďalej na západ do krásnych Miette Hot Springs, trocha sa okúpať. Cez severný Jasper sme sa konečne otočili správnym smerom. Na juh, k oceánu.

Jasper je divočina. Je to nekonečný sled nádherných obrázkov hôr. Je to klenot medzi národnými parkami. Oplatí sa mu venovať niekoľko návštev. Ale teraz sme ním len prefrčali. Cestami lemovanými srnkami. Dvakrát nám cez cestu prebehol medveď. Nestihla som ho odfotiť. A potom sme ďalšieho našli uprostred parkoviska. Lebedil si tam a kŕmil sa nejakým rozsypaným žitom. Nechal sa obdivovať úplne zblízka. Človek mal chuť vystúpiť z auta a zapózovať si s ním. Radšej nie.


Z pevniny na ostrov

(Kamloops – Nanaimo)

Kamloops je malebné, rozťahané mestečko. Domy sú roztrúsené na úbočiach aj v dolinách. Úbočia sú dnes holé. Prechádzali sme tadiaľto pred trinástimi rokmi počas obrovského lesného požiaru. Horel celý obzor a horiace konáre vystreľovali cez rieku na druhý breh ako šípy. Neviem, či tu horelo aj odvtedy, ale stráne sú napichané čiernymi zvyškami stromov ako spálenými zápalkami.

Cesta do Nanaima bola lemovaná horami a mrholením. Vancouver je veľkomesto. Boli sme tu už dvakrát a už sa mu snažíme vyhnúť. Prišli sme o stretnutie s kamarátmi, ale tých istotne ešte stretneme niekde v peknote. Už predmestské štvrte husté prúdmi aut sú až, až.

03_z_peniny_na_ostrov.jpg

Terminál kompy z pevniny na Vancouverský ostrov nás vítal hmlou a dažďom. Oceán bol sivý a ešte sivší. Aj tak je úžasný.


Ostrov ako ementál

(Horne Lake Caves – jaskyne na Hornovom jazere)

Vancouverský ostrov je prešpikovaný jaskyňami ako ementál. Je ich sprístupnených 1 600. Jaskyňou sa rozumie prírodná diera v zemi, kde je miesto s absolútnou tmou a vopchá sa do nej človek. Zabudnite na Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Vyšliapete si so sprievodcom krátku túru k otvoru v skale. Na hlave s helmou a lampičkou leziete kdesi do podzemia po mokrých skalách. Svietite si ako baníci, obzeráte kvaple a počúvate rozprávanie speleológa. Až prídete k miestu, kde slnečný lúč nikdy neprenikol. Zhasnete lampičky a ocitnete sa v absolútnej tme. Ľudský mozog je zvláštny stroj. Aj v tme zreteľne vidíte, či cítite vlastné prsty pred tvárou. V očiach sa občas zablesne svetelný bod. Vraj oči skúšajú pracovať a sú to posledné záblesky zvyškového svetla. Asi po 20 minútach zmiznú. Neskúsila som tak dlho. Ale tých pár minút v tme, keď otvárate a zatvárate oči bez rozdielu a dýchate úžasný jaskynný vzduch, je veľmi osviežujúcich. A úžasný je pocit, že môžete lampičku rozsvietiť a znova vidieť.

04_ostrov_ako_emental.jpg

V Česku aj na Slovensku sú populárne pobyty v tme. Aj niekoľkotýždňové. Prinesú vraj úplný reset osobnosti. Speleológ nám hovoril, že kolegovia stratení a neskôr nájdení v jaskyniach, mali už po pár hodinách vizuálne halucinácie. Videli duchov a šľahajúce plamene. Mne zatiaľ tých asi desať minút stačilo.
Vypočuli sme si príbeh o Stephany. Manželia speleológovia preliezli našou jaskyňou až k podzemnému jazierku. Stephany si uviazala lano okolo členku a preplávala na druhú stranu. Keď manžel zaťahal lanom, že sa má vrátiť, odrezala lano a pokračovala ďalej. A objavila niekoľko sto metrov chodieb. Potom sa šťastne a šťastná preplavila späť. Dodnes sa tam vraj vracia, už s druhým manželom. Prvý asi takú pridobrodružnú manželku nezvládol. Aj dnes sa môžete s turistickým vodcom vybrať na mnohohodinovú túru v podzemí. Leziete tam po bruchu v Stephaniných stopách. Sprievodca vypumpuje jazierko do vodopádu, aby ste mohli prejsť a za vami sa to zase zaplní.


Kozy na strechách

(V dedinke Coombs)

05_kozy_na_strechach_1.jpg

05_kozy_na_strechach_2.jpgUrčite v týchto končinách navštívte dedinku Coombs. Nemá ani obrovské cédre a jedle ako stred ostrova. Ani pláže neďalekých prímorských stredísk. Je na pol cesty odtiaľ aj odtiaľ. Ale má úžasnú atmosféru, dobré jedlo, zaujímavé obchodíky. Ich obsah určite ovplyvnili hipisáci, ktorí sa usadili na pár malých ostrovčekoch na sever od hlavného ostrova a žijú tam dodnes. A má kozy pasúce sa na zelených strechách domov.

Ale aj tie obrovské jedle, cédre či sekvoje, no proste obrovské ihličnany, v Cathedral Grove v MacMillan provinčnom parku ich  musíte vidieť.


Pani, ktorá počíta vtáky

(Na ostrovčeku Hornby)

06_pani_s_vtakmi_2.jpg

06_pani_s_vtakmi_01.jpgVybrali sme sa na malý, málo obývaný ostrovček – Hornby. Najprv kompou na Denman ostrov a odtiaľ ďalšou na Hornby. Na jeho východnom konci je päťkilometrová prechádzka Helliwel parkom. Cez mokrý, svieži les a najmä po útesoch so zázračnými výhľadmi na oceán. Stretnete len pár ľudí. Jedna z nich je staručká pani s ďalekohľadom na krku a koženým zápisníkom v ruke. Dali sme sa do reči. Po smrti manžela sa natrvalo usadila na ostrove v ich letnej chate. Každý deň ako dobrovoľníčka pre nejaký enviromentálny výskum prejde túto trasu a počíta určité druhy vtákov. Upozornila nás, že za zákrutou sú dva orly. A pozvala nás na čaj. Vraj býva v dome s kovovou bránou a menovkou Bolland. Opatrne som sa vykrúcala, že je tu veľa čo vidieť a posledná kompa odchádza o šiestej. Viem – usmiala sa –, ale ak vám to vyjde, o štvrtej ste vítaní. Neviem, či pozýva ľudí na čaj každý deň. Neviem, či k nej už niekto prišiel. Ale bola úžasná. Starenka, ktorá počíta vtáky.·


Pláž bez oceánu

(Milner Gardens a Woodland)

07_plaz_bez_oceanu_2.jpg
V nedeľu nás zo stanu vyhnalo slniečko. Konečne sa dáme do plaviek a budeme lebediť na pláži. Na širokej a dlhej pláži s oceánom až kdesi v diaľke. Odliv je tu niekoľko sto metrov. Kráčate k oceánu bahnitým pieskom s jazierkami slanej vody. Obzeráte mušle, kraby a krásne kamienky. A potom sa ďalších sto metrov brodíte vodou po stehná. Možno by ste sa dobrodili až k lodiam zakotveným na obzore. Neskúsili sme. Ležali sme v tej studenej a potom už menej studenej slanej vode. A počúvali sme čajky. A bolo fajn.

07_plaz_bez_oceanu_1.jpg

Aby som nezabudla na Milner Gardens a Woodland. Krásna vilka v lese s výhľadom na oceán so skoro polhektárovou kvetinovou záhradou a trávnikmi. Bohatý pán Milner si kúpil tento dom a pozemok v roku 1937. Keď jeho prvá pani manželka zomrela, priviedol si sem britskú aristokratku, maliarku Veronicu. Veronica bola príbuzná lady Diany, ktorá tu s Charlsom nejaký čas pobudla. Rovnako aj kráľovná Betka s manželom. V roku 1996 pani Veronica darovala dom s pozemkom univerzite.


Asfaltkou na koniec sveta

(Ako chutí raj)

08_asfalt_na_konci_sveta_1.jpg

08_asfalt_na_konci_sveta_2.jpgAlebo aspoň na koniec kontinentu. Asfaltka na juhu ostrova vás vedie od mestečka Sooke na Botanical Beach pri dedinke Renfrew. Vľavo sa v diaľke črtajú Olympic Mountains v štáte Washington. Vpravo prázdny oceán. Kdesi za obzorom tušíte Havaj a za ním Papuu Novú Guineu. Na divých prázdnych plážach stojí čas. Za odlivu pripomínajú mesačnú krajinu. Chodíte po skalách, preskakujete slané jazierka a potôčiky. Uložíte sa na dohladka omytom pobrežnom útese. Práve v správnom uhle, že vidíte burácajúce vlny narážať do skál. Nasávate vôňu, ktorú pochopí len milovník mora. Zavriete oči a cítite, že koniec sveta je v raji.

Máte ľadové nohy, lebo nečľapkať sa tou slanou nádherou s pieskom lejúcim sa medzi prsty na nohách, je hriech. Vyfúkaní vetrom zastanete v malom rodinnom bistre. V prospekte majú napísané, že pestujú a predávajú zeleninu a veľa sa smejú. Majú úžasnú zeleninovú šošovicovú polievku s oranžovou mladou mrkvičkou a letnými zemiačkami. S čerstvým rozmarínom, kôprom a petržlenovou vňaťou. S domácou focacciou. A černicový koláč a čokoládovo-višňový cheescake. A záhradu plnú kvetov. A pohodu. A raj trvá.·


O hortenziách a o ľuďoch

(Alebo všetko je len o ochote)

09_hortenzie_2.jpgNa Ostrove sme pár dní kempovali na Qualicum Beach a dve noci sme spali v moteli vo Victorii. Ozdobou tohto ročného obdobia sú hortenzie. Predstihujú aj ruže. Také nádherné hortenzie som ešte nikdy nevidela. A ozdobou sú aj príjemní ľudia. Rodinné obchodíky, kempy, reštaurácie. Ochotní, ale nie dotieraví. Ide z nich prirodzenosť a vitalita. Tak mi pripadali, žiť tu musíme, robiť musíme, aj sa trápime, ale to je život. A žijeme ho radi.

Ľudský faktor v službách je najdôležitejší. Či je to tuctový motel na jednu noc pri diaľnici, ktorý vás na raňajky prekvapí domácimi mafinami. Ešte teplá piškóta s troškou citrónovej kôry a vnútri černice, brusnice či maliny. A úsmev recepčného, keď tie mafiny chválite a ponuka, že vám pár zabalí k obedu.

Čakáte v dlhom rade na zmrzlinu, otrava, teplo. Prídete na rad a predavač sa usmeje – prepáčte, že ste tak dlho čakali, muselo to byť nepríjemné. Čo vám môžem ponúknuť? – Podáva mi obrovskú nezjediteľnú porciu punčovej s hrozienkami.

– Prepáčte – teraz sa ja usmievam, trošku škrobene –, nerozumeli sme si. Ja som chcela tri zmrzliny a nie jednu trojitú porciu. Zmätene na mňa pozerá – Viem, toto je prvá zmrzlina, hneď vám urobím aj zvyšné dve. – Tá hora v kornútku bola „ jedna naberačka“.

09_hortenzie_1.jpg

Prídete do cenovo fakt prístupného motela (rozumej lacného). Recepčný má všetky tohodňové rezervácie vytlačené pred sebou. Celý check-in trvá tridsať sekúnd. Izba je čistá, praktická, funkčná. Sprcha úžasná s masážnou hlavicou a osušky bez poškvrny, snehobiele.

Sedíte v príjemnej rybej reštaurácii. Výborné jedlo, čerstvé ryby aj morské potvorky. Nádherná záhrada. Rýchla, profesionálna obsluha. Dievčatko pri vedľajšom stole chce chocolate milk – studené kakao, tu medzi deťmi veľmi obľúbený nápoj.  – Nemáme v ponuke, ale pozriem sa, čo môžem urobiť –, usmeje sa čašníčka. Za pár minút prináša vysoký orosený pohár s napeneným hnedým nápojom a dlhou slamkou. Žiadny problém. Mlieko používajú pri varení aj úžasnej rybacej polievky. Čokoládový sirup na dezerty. Vyrobiť čokoládové mlieko mimo jedálneho lístka je len o ochote.

(Pokračovanie)

Foto: Autorka

Priemer: 4.9 (16 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama