Reklama

„Slovák som“

(Aj o hľadaní alternatívy k dnešnému svetu)
Počet zobrazení: 3654

Zmena na čele USA vyvoláva ostré protichodné nálady v americkej spoločnosti.
Časť ľudí sa raduje z nového prezidenta a zo zmeny politickej klímy, druhá sa preteká v koncipovaní čiernych vízií a predpovedí nástupu nekultúrnosti a fašizmu.
Táto druhá časť Ameriky zahŕňa takmer všetky umelecké, mediálne, novinárske... skupiny, ktoré predstavovali oporu doterajšiemu politickému mainstreamu.
Je zaujímavé, že neprepadá plaču a pasivite, ale, naopak, chystá sa na ostrý boj s novou politickou reprezentáciou Donalda Trumpa.
Zvlášť pozoruhodné je jej očakávanie, že nadchádzajúca „doba temna“ bude silnou inšpiráciou a stimulom pre ich tvorbu, prinesie nové témy, nové výrazové prostriedky a tým obohatí americkú kultúru.

Americký optimizmus z nadchádzajúcej „doby temna“ môže viesť k otázke: ako je to u nás?

Slovenská spoločnosť, ako aj celá EÚ, je tiež rozdelená; deliaca čiara rovnako leží medzi väčšinou spoločnosti a politickým mainstreamom a jeho mediálnymi podporovateľmi.
Stret týchto dvoch názorových skupín, ktorý mainstream prezentuje ako zápas xenofóbneho a profašistického ľudu s obhajcami humanity a pravdy, nie je zatiaľ rozhodnutý.
Existujú názory, že víťazstvo jedných alebo druhých závisí od toho, ku komu sa pridá, koho podporí kultúrna obec.
Iní si myslia, že žiadna „kultúrna vojna“ sa nebude konať, pretože situácia u nás je štandardná a žiadna „doba temna“ na nás nečíha.
Ďalší si myslia, že tento problém sa nedá obísť a bude potrebné ho vybojovať.

Najhoršie by bolo zistenie, že čakanie na „dobu temna“, ktorá by nás mala aktivizovať, je márne, pretože už v nej dlho žijeme...

Slovenská kultúra je totiž v odlišnej, možno až delikátnej situácii v porovnaní s USA. Väčšina starších umelcov sa nielen aktívne zúčastnila revolučných zmien v ´89, ale mnohí boli jej organizátormi a lídrami a neskôr aj súčasťou vládnych garnitúr HZDS a SDKÚ.
Títo revolucionári sa plne stotožnili s programom transformácie Slovenska, založenom na rýchlej privatizácii, otvorenosti nášho trhu svetu a liberalizácii legislatívy, ktorá otvárala cestu pre „najaktívnejších“ a „najodvážnejších“, hľadajúcich podnikateľské príležitosti často až na hrane zákona. Po celé obdobie vyzývali k trpezlivosti a k prinášaniu obetí za radostný život v post-transformovanom Slovensku, ktoré sa stane novým Švajčiarskom...
Je samozrejmé, že vstup umelcov do politických strán,  z ktorých mnohé dnes už ani neexistujú (a na ktoré sa dnes pozeráme veľmi kriticky) do určitej miery diskredituje nielen týchto umelcov, ale aj celú kultúrnu scénu.
Vzniká tak otázka, či naša kultúrna obec je ešte stále „progresívna“, či je stále oporou transformačných procesov Slovenska zameraných na jeho premenu na úspešnú kapitalistickú spoločnosť, alebo sa po osobných skúsenostiach sa stáva opatrnejšou a do určitej miery konzervatívnou skupinou, ktorá  na dnešnú realitu nazerá so zdravým rozumom.

Zdá sa, že hlavným znakom dnešnej kultúry je apolitickosť v zmysle obchádzania tém s politickými konzekvenciami a najdôležitejším cieľom kultúrnej obce a jej členov je, aby sa sami uživili na domácom trhu.

Aká kultúra, taká politika!
Aká politika, taká spoločnosť!
Preto by možno bolo užitočné, aby zápas „xenofóbov“ s „vojakmi pravdy“ vlial nový život do našej kultúrnej obce a aby zodpovednejšie reagovala na problémy, s ktorými Slovensko zápasí. Nezamestnanosť, vysťahovalectvo, korupcia...
Dnešné veľmi zjednodušené, povrchné reakcie kultúrnej obce na krízu EÚ a globalizácie, ktoré sa prejavujú tým, že všetko, čo sa odlišuje od doterajšieho kultúrno-politického kánonu, je fašistické, ju iba diskreditujú. Bolo by žiaduce, aby kriticky prehodnotila svoje doterajšie postoje.
Aby hlbšou analýzou a ponorom do dnešných problémov posúdila doterajšie politické, či filozofické východiská a zbavila sa nedôstojných a propagandistických analógií z rokov 1933, kedy nastupoval fašizmus v Nemecku.

Novou a netradičnou výpoveďou slovenskej kultúry sa stáva rap. Je to fenomén mladej generácie vyjadrujúci jej nespokojnosť a idealizmus. Pritom väčšina spoločnosti ani netuší o existencii tejto scény.

Táto hudobná výpoveď sa doteraz považovala viac-menej za okrajový žáner – ktorý chce upútať pozornosť najmä vulgárnymi textami a potetovanými telami raperov a nemá väčšie umelecké a spoločenské ambície – a jeho posolstvo je čisto exhibicionistické.
Zdá sa však, že táto etapa sa končí; zvyšujú sa nároky na výber tém a zmenu jazyka.
Už to nie je len reflexia vlastného úspechu a výpoveď, ako sa pomocou tvrdej práce dostať k peniazom, dievčatám, prípade marihuane, ale tvorcovia rapu sa začínajú zamýšľať aj nad stavom Slovenska a jeho budúcnosťou.
Texty už nie sú založené iba na pubertálnom jazyku, vychádzajúcom z dvoch substantív (P a K) a na jednom infinitíve (J), ktorými opisujú svet, v ktorom žijú. Prichádzajú s novou poetikou, ktorá má šancu na verejné uznanie celej spoločnosti (pozri Kali „Púšťam ťa“, Majk Spirit  „Primetime“)...
Zaujímavým príkladom vyzrievania slovenského rapu je vlastenecká skladba od Kaliho  „Slovák som“.
Skladba je poznačená revolučným romantizmom Sama Chalupku a jeho básňou „Mor ho!“

Dobrovoľný návrat k „povinnému čítaniu“ a obrode Slovenska je neobvyklý jav! Tento fenomén sa v dobách mobilov považoval  u mladej generácie za už nenávratne zabudnutú históriu a nepotrebný folklórny prežitok, ktorý v strete s globalizmom nemá šance na prežitie.

Samozrejme, táto nová pozícia nevznikla bez tlaku multikulturalizmu a migračnej krízy.
Pre ideológov liberalizmu a multikulturalistov je emocionálny vzťah k vlastnému národu, jeho histórii a tradícii nielen prežitkom, ale skrytou formou fašizmu, a teda čímsi nehodným a opovrhnutiahodným.
Nový človek budúcnosti ako výplod tejto ideológie bude zbavený všetkých príťaží, akými sú národ, náboženstvo, história, zvyky, ba i klasická rodina...
Nový človek musí byť iný!...
Z vlasteneckých a národných tém sa ešte pred krátkym časom vysmievala nielen celá spoločnosť, ale aj samotní raperi, ktorí dnes môžu byť významným príspevkom zapojenia mladej generácie do vojny konzervatívnych síl s Novým človekom.

Zdá sa, že krízou EÚ, chaosom vo svete a silnou migráciou si mladá generácia začína uvedomovať emocionálnu silu lásky k svojmu národu, k Slovensku, v ktorom hľadá vyšší zmysel pre svoju budúcnosť.

Na tomto texte je zaujímavé nielen vyznanie mladých ľudí k svojmu národu, ale aj výzva niečo preňho urobiť: „Prilož hrdlo k boju / za krajinu svoju.“
Tento postoj je v ostrom kontraste s výzvami politického mainstreamu, ktorý nás nechce zbaviť iba tradície a vlastnej minulosti, ale chce nás povýšiť na Nových ľudí budúcnosti. Namiesto osvedčených inštinktov a silných emócií chce vnútiť celému svetu ich program a jeho humanistickí predstavitelia nás žiadajú „iba o málo“, aby sme zvýšili naše vojenské rozpočty a pripravovali sa na vojnu s ruským agresorom...
Ukazuje to, že časť mladej generácie hľadá alternatívu k dnešnému konzumnému svetu a k povzneseniu zmyslu svojho života, k vyššej hodnote svojej budúcnosti.
V prípade, že by sa tieto témy stali trvalým javom v umeleckej tvorbe mladej generácie, mohli by sme sa tešiť z toho, že nech je mladá generácia akokoľvek iná, je schopná prevziať zodpovednosť za svoju históriu a náš národ.
Takýto trend v myslení by som považoval nielen za pozitívny, ale aj za optimistický program pre ich vlastnú budúcnosť.

(Autor je konzervatívny socialista)

Priemer: 4.6 (30 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama