Reklama

Prezidentské voľby v Rusku

Počet zobrazení: 1374

Dňa 18. marca 2018 sa v Rusku uskutočnili prezidentské voľby. Podľa očakávania bol výsledok veľmi jednoznačný a víťazstvo V. Putina nespochybniteľné. Vzhľadom na to, že sa neočakával iný výsledok ako víťazstvo úradujúceho prezidenta už v prvom kole, dôležité boli najmä počty zúčastnených voličov a podiel hlasov, ktoré hlavný favorit volieb dostal. Voľby tak trochu pripomínali referendum o politike V. Putina a výsledok je potvrdením jeho politiky. Napriek tomu však boli zaujímavé aj volebná procedúra, volebný boj, postoje jednotlivých prezidentských kandidátov a ďalšie okolnosti volieb.
 

Volebné pravidlá
 

Pokiaľ ide o konanie prezidentských volieb, presunuli sa z pôvodného 11. marca na 18. marec, ktorý je výročným dňom pripojenia Krymu a Sevastopoľa k Ruskej federácii. Okrem dátumu volieb sa inováciami vyznačovala aj právna úprava volebného procesu a v týchto voľbách platili niektoré nové pravidlá pre kandidátov. Pokiaľ išlo o nominácie, kandidátov mohli nominovať bez podpisových akcií tie politické strany, ktoré uspeli v parlamentných voľbách. Kandidátov mohli nominovať aj registrované neparlamentné strany, no tie museli vyzbierať 100 000 platných podpisov z rôznych subjektov RF. Oveľa vyššiu hranicu stanovili pre kandidátov bez podpory politických strán – tu bola povinnosť vyzbierať až 300 000 regionálne rozdelených podpisov.

putin_volby_2018.jpg Foto: kremlin.ru

Z hľadiska osobných predpokladov podľa čl. 81 ústavy museli kandidáti na úrad prezidenta dosiahnuť vek 35 rokov a mať trvalé bydlisko v RF minimálne desať rokov. Platili aj niektoré ďalšie požiadavky, najmä bezúhonnosť, ktorá bola dôvodom nepripustenia A. Navaľného, či zákaz dvojitého občianstva, ktorý zasa vylúčil A. Čuchlebova, občana Fínska. Napriek tomu, že nová právna úprava bola zjednodušením požiadaviek v porovnaní s minulosťou, získať status kandidáta nebolo ľahké. Zbieranie podpisov podstúpilo 16 kandidátov, z ktorých 14 patrilo k registrovaným politickým stranám. Iba polovica z nich však dokázala splniť požadované podmienky. Spomedzi súčasných parlamentných strán navrhli svojich kandidátov komunisti (P. Grudinina) a nacionalisti (V. Žirinovský). Dvaja iní kandidáti zasa neboli kandidátmi politických strán, vrátane V. Putina.
 

Prečo ľudia volili Vladimira Putina
 

Voľby potvrdili, že ruská politika sa v 21. storočí naozaj točí okolo osoby V. Putina. Pri volebnej účasti vyše 67,5 % získal prezident podporu 76,7 % hlasov, podstatne viac ako pri minulých voľbách (64,4 %). Napriek tomu, že od roku 2012 sa hospodárska situácia v RF zhoršila, okolo vládnej moci sa zomklo viac voličov. Hlavným motívom sa stala túžba po bezpečnosti a stabilite v Rusku. Spomienky na chaos deväťdesiatych rokov sú ešte stále živé a niektorí si pamätajú aj obdobie tzv. perestrojky za M. Gorbačova. Po týchto zložitých reformných obdobiach sa V. Putinovi podarilo situáciu v Rusku stabilizovať, zvýšiť životnú úroveň a posilniť Rusko. A to je stále zdrojom jeho legitimity.

V. Putin vytvoril politický model, pri ktorom stojí nad rôznymi silami v spoločnosti. Tento model má síce mnoho demokratických nedostatkov, ale prezident si vďaka nemu udržuje prevahu aj nad veľkými oligarchickými skupinami, ktoré v iných krajinách kontrolujú politický systém. Ani zďaleka však nemá tak veľkú kontrolu nad krajinou ako niektoré hlavy ruského štátu v minulosti. Najmä mnohé ekonomické subjekty majú stále veľmi silnú pozíciu pri riadení štátu. V Rusku takisto doteraz existujú odstredivé tendencie regiónov, hoci práve celoštátna popularita V. Putina ich z veľkej časti prekrýva. Je treba spomenúť, že prezident zvíťazil nielen celkovo v ruských voľbách, ale aj v každom jednom subjekte federácie.

Veľmi silným faktorom nárastu podpory pre prezidenta je aj zhoršovanie vzťahov Ruska so Západom. Vzťahy komplikuje predovšetkým otázka konfliktu na Ukrajine, hoci práve na Kryme a v Sevastopole obyvateľstvo najjasnejšie vyjadrilo svoju podporu politike V. Putina (vyše 91%). Pripojenie Krymu bol jeden z hlavných argumentov pre voľbu V. Putina aj v iných regiónoch. Mnoho obyvateľov Ruska tiež pociťovalo rozhorčenie nad politikou Západu pre spolitizovanú olympiádu a ponižujúce zaobchádzanie s ruskými športovcami. Dokonca aj priamo v čase volieb prezidenta prebiehala paraolympiáda v Pjongčangu so zákazom ruskej vlajky. Ešte pred voľbami sa objavila i kauza vraždy agenta Skripaľa a spolu s ňou nepodložené obvinenia britských predstaviteľov. Tie rozhodne sympatie Rusov voči Západu nezvýšili.
 

Predstavitelia opozície
        

Volebná komisia konštatovala, že osem kandidátov splnilo podmienky. Tí predstavovali kombináciu politických veteránov a nováčikov, no hlavnou opozičnou silou i v týchto voľbách zostala komunistická strana. Tá konečne pochopila, že G. Zjuganov je už príliš opozeraný a treba hľadať inú nomináciu. Uvažovalo sa napr. nad dvoma komunistickými gubernátormi zo Sibíre, no zrejme zavážila väčšia popularita Pavla Grudinina na sociálnych sieťach. P. Grudinin mal povesť človeka z ľudu, bol riaditeľom Leninovho sovchozu a aj po zániku ZSSR poskytoval zamestnancom vyššie sociálne výhody. Tešil sa podpore i niektorých ďalších ľavicových síl, lenže ani tak nedokázal prekročiť limity komunistických možností (11,77 % hlasov).

Ďalším nováčikom bola Xénia Sobčaková (1,68%), niekedy nazývaná aj ruská Paris Hilton. Pochádza z politicky vplyvnej rodiny, jej otec bol primátorom Sankt Peterburgu v deväťdesiatych rokoch. V minulosti sa pracovala ako moderátorka v rôznych médiách, v rokoch 2011– 2012 spoluorganizovala protesty proti vláde a odvtedy je angažovanou politickou aktivistkou. V predvolebnej kampani sa vyjadrovala, že hlas pre ňu znamená hlas „proti všetkým“. Vystupovala náladovo a pri jednej volebnej diskusii kandidátov dokonca hodila pohár po V. Žirinovskom. Nezhodla sa ani s aktivistom A. Navaľným, ktorý od nej žiadal, aby voľby bojkotovala a označil ju dokonca za produkt Kremľa na rozbitie opozície. Opozícia v Rusku je však rozdrobená i bez pôsobenia X. Sobčakovej.

Opakom nováčikov v politike boli Vladimír Žirinovský (5,65 %) a Grigorij Javlinský (1,05 %). V. Žirinovský je už dlho lídrom ruských nacionalistov, ktorý využil znovuobjavenie národných ideí v deväťdesiatych rokoch, keď dosahoval vysoké výsledky. Jeho velikášska rétorika a teatrálne vystupovanie ho však pripravili o dôveryhodnosť a hoci stále dominuje v rámci extrémnej pravice, nepredstavuje žiadnu reálnu politickú alternatívu. G. Javlinský už pri zániku ZSSR presadzoval liberálne predstavy a jeho strana Jabloko bola v deväťdesiatych rokoch pravidelne prítomná v Dume, no po neúspechu liberálnych ekonomických reforiem postupne strácala popularitu. Pokiaľ ide o zvyšných troch kandidátov, Boris Titov (0,76 %), Maxim Surajkin (0,68 %), ani Sergej Baburin (0,65 %) nevedeli ničím upútať pozornosť a podľa očakávania obsadili posledné tri miesta.

Keď sa na Západe diskutuje o prezidentských voľbách v Rusku, zvyčajne sa poukazuje na fakt, že ruská volebná komisia neumožnila kandidovať A. Navaľnému pre jeho súdny trest. Vytvára sa dokonca teória, že A. Navaľný by mohol prezidenta ohroziť, a preto ho V. Putin odstavil z volieb. Týmto tvrdením sa veľmi preceňuje Navaľného význam. Žiada sa  pripomenúť, že A. Navaľnij sa v ruskej politike pohybuje už takmer dvadsať rokov, stihol vystriedať rôzne politické strany a zdiskreditoval sa už u mnohých skupín obyvateľstva, známe sú napr. jeho extrémistické výroky o menšinách. Okrem A. Navaľného nezaregistrovala volebná komisia ani sedem ďalších kandidátov. Išlo celkovo o jednotlivcov, ktorí sa pokúšali zvýrazniť sa prostredníctvom zbierania podpisov, neboli však schopní ničím osloviť verejnosť.
 

Potreba dialógu s Ruskom
 

Pokiaľ išlo o postoj zahraničia, reakcia na zvolenie V. Putina bola rôzna podľa toho, aké vzťahy medzi krajinami panujú. V Ázii či Latinskej Amerike dominovali skôr pozitívne reakcie, no v Európe prevládali kritické hlasy. Väčšina európskych politikov odmietla uznať voľby na Kryme a napr. H. Maas, nemecký minister zahraničia, priamo kritizoval priebeh volieb. V USA musel dokonca prezident svoj formálny akt blahoželania vysvetľovať médiám. Ukazuje sa, že Rusko a Západ sa dnes dostali do takého vzájomného vzťahu, ktorý komplikuje už aj bežnú diplomatickú zdvorilosť. Situáciu bude eskalovať ďalší vývoj na Ukrajine a v Sýrii. Napriek všetkým rozporom však treba, aby sa diskurz viedol inak než prostredníctvom sankcií alebo absurdných obvinení z ruských útokov chemickými zbraňami v Británii.

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 11 – 12/2018

Priemer: 4.7 (23 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama