Reklama

Pravdy sú len jedny, tie naše

Počet zobrazení: 1942

„Nemlčal som dvadsať rokov, aby som teraz mlčal!“

Pamätám si tú vetu z prevratných dní po novembri 1989. Bolo to v zákulisí PKO na zjazde slovenských spisovateľov. Napätie, nervozita, nadšenie, obava, strach z pomsty – to som cítila v sále plnej spisovateliek a spisovateľov. Boli tam tí, čo dovtedy mohli, ale aj tí, ktorí nemohli preto, lebo ich tí prví spomedzi seba vystrnadili, nevpustili, prípadne iba mlčky vzali na vedomie, že sú takí, ktorí môžu a ktorí nemôžu. Odrazu boli v jednej sále a nemienili si vzájomne nič darovať.  Pomsty kolektívne aj osobné. Obrany oprávnené i zbabelé.

Volilo sa pracovné predsedníctvo zjazdu a Vinco Šikula doň navrhol aj mňa. Zmiatlo ma to, členkou zväzu spisovateľov som bola veľmi krátko. Ani som nevedela, či to môžem neprijať – už sa zdvihli ruky a bola som zvolená. No a potom sme sa odobrali do toho zákulisia, kde sa pripravovala réžia zjazdu. Sedeli sme v takom kruhu, rečníci si podávali do ruky mikrofón handku a hlavné slovo mali spisovatelia – rečníci z novembrových tribún. Prideľovali si ho sami. Až to odrazu Peter Karvaš nevydržal, priam vybuchol. Mal po porážke trochu znehybnenú polovicu tváre, a v tej chvíli práve tá spolovice akoby meravá bradatá tvár nabrala hrozivý výraz, bol ako starozákonný prorok. Ohradil sa a zdôvodnil prečo: nikto si nesmie uzurpovať slovo len preto, lebo mu ho umocňuje mikrofón! Nikto nesmie byť vo verejnom diskurze vo výhode len vďaka technike! Mikrofón nesmie byť zbraň!

Nastalo ticho, a potom sa mu Peter Zajac ospravedlnil.

To vo verejnom priestore platí, a nedodržiava sa. Ten, kto má výhodu (mikrofón, kameru, PC), má aj zodpovednosť za verejný priestor a nesmie ho zneužívať len preto, že má dojem, že on má pravdu. Zákon o vysielaní hovorí jasne: vysielatelia vysielajú slobodne, musia ale dodržiavať pravidlá. Medzi ne patrí objektívnosť, presnosť, nestrannosť, zachovávanie neutrality, odstupu. Zákon neskúma, kto má pravdu, ale kto dodržuje pravidlá.

Karol Farkašovský v tých súčasných (dosť jalových) debatách o politikoch a médiách spomenul jednu zásadnú skúsenosť: v časoch „mečiarizmu“ prišiel do Londýna predseda slovenskej vlády a on, vtedy redaktor BBC, s ním robil rozhovor. Mali na to vyhradených 10 minút, rozhovor napokon trval pol hodinu. Karol kládol Vladimírovi Mečiarovi, ktorý sa mu uprene díval do očí, nepríjemné, ale zdvorilo formulované otázky. Debata bola otvorená, neuhýbavá, ale po jej skončení si obaja podali ruky a Vladimír Mečiar do konca nevedel zistiť, na akej strane stojí redaktor. Miatlo ho to, očividne nebol pevný v kramflekoch, ale debata práve preto mohla byť obsažná, redaktor dostal odpovede na otázky, informoval svojich poslucháčov a pýtal sa v ich záujme.

O tom by to malo byť. Novinár má rovnaké práva ako každý občan tejto republiky a svoje volebné preferencie uplatňuje v tajných voľbách za plentou vo volebnej miestnosti. V práci je profesionál, ktorý MUSÍ byť (zákon mu to prikazuje!) nestranný, aj keď ho za to politici, s ktorými sympatizuje, nepochvália, a tí, ktorých „nemusí“, nepohania.

Nebudeme sa tváriť, že žijeme vo vzduchoprázdne. Koalícia a opozícia vedú svoj politický boj, je nechutný a veľmi nízky, ale v súlade s demokraciou. Každá strana sporu chce svoje víťazstvo.  Opozičné noviny robia tiež svoju opozičnú prácu. A médiá verejnej služby s nimi. Navzájom sa pritom potľapkávajú po pleci a cítia podporu mainstreamu. Ktorý sa ale už stal okrajovým prúdom, presne ako za reálneho socializmu, keď Rudé právo a Pravda písali jedno a ľudia si mysleli iné. A to je hrozivé.

 

Priemer: 4.8 (51 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama