Reklama

Pozvanie na výstavu Cesty Vincenta Šikulu

Ešte to stihnete: potrvá do 27. januára 2017
Počet zobrazení: 3173

Vernisáž bola už začiatkom decembra, ale výstavu si ešte stále môžete pozrieť, je prístupná takmer do konca januára.  Prevádzkové hodiny v Univerzitnej knižnici cez sviatočné obdobie:
https://www.ulib.sk/sk/prevadzkove-hodiny/uprava-otvaraich


vystava_pozvanka_vs.jpgVýstava dokumentárnych materiálov a osobných predmetov zo života významného slovenského spisovateľa. Výstava sa uskutočňuje príležitosti 80. výročia narodenia a 15. výročia úmrtia autora.

Projekt Obec Dubová: Pamätná izba
Realizácia ateliér Martina Kubinu
Koncepcia Anna Šikulová
Spolupráca na scenári PhDr. Katarína Benciová
Lektorovala PhD. Eva Faithová

Legenda - dielo Vincenta Šikulu
Dokumenty - Literárny archív SNK
Fotografie TASR, RTVS, archív rodiny V. Šikulu
Autori fotografií L. Baričič, , K. Benciová, P. Cpin, J. Fiala, I. Grossman, V. Gruska, V. Hák, T. Huszár, P. Kastl, J. Kuchta, J. Lofaj, F. Malík, M. Mihalkovič, M. Minárik, D. Nagy, M. Polonský, P. Procházka,
A. Šikulová, V. Šikula, M. Vorel

Spoluorganizátori: Univerzitná knižnica v Bratislave
Slovenský filmový ústav
Podporili:
Fond na podporu umenia
Tempest
 

Vincent Šikula: Chodieval som do Bratislavy


Chodieval som do Bratislavy už ako decko.
     Ba aj sám som prišiel z Dubovej do Bratislavy prvý raz hádam deväťročný, keď som raz niesol na Valónsku číslo 17 vianočný stromček. Bola tu krajčírska dielňa a moja sestra sa tam učila za krajčírku. Prvý raz som išiel sám tak ďaleko, no na bratislavskej hlavnej stanici ma čakala sestra. Bývala na Železnej huti, čiže na Železnej studienke, no ja dnes už neviem nájsť ten dom a tú pani domácu, u ktorej bývala. Všetko – veď ako ináč  –  sa zmenilo a ja zase, keď mám byť úprimný, ba keby som i nebol, som sa v starej Bratislave nevyznal, a v novej, v tej sa už vonkoncom nevyznám, lebo podchvíľou sa čosi mení, zjavujú sa nové budovy a ja už nepoznám ani známe miesta.
     Možno i preto patrím medzi tých, ktorým zavše zo starej Bratislavy čo-to chýba, aspoň tie miesta, kde som sa  vedel vyznať, niekedy si i zašomrem, no potom, ani neviem kedy a ako, zvyknem si na nové. Tak mi, ale to možno len mne, chýba na tej Valónskej, ktorá sa neskôr volala Slovanská, stará plynová lampa, v známom dvore krajčírska dielňa, lebo v tom dvore bola kedysi cukráreň a sestra, hoci bola iba učnica, kúpila mi tam kedysi zmrzlinu. Z vedľajšieho domu bolo počuť čipot kurčiat z umelej liahne a ja ako chlapec z dediny myslel som si vtedy, že kurence sa môžu liahnuť len pod sliepkou.
     Už vtedy bola pre mňa Bratislava očarujúca, lákala ma, no ja som sa jej bál, a práve preto ma priťahovala.
     Bál som sa jej ako dedinský chlapec.
     Raz som i zablúdil, no tam, kde bol kedysi Firšnál a na ňom cirkus. V cirkuse bolo i bábkové divadlo a bábkar, hoci som nemal peniaze, aj mňa pritiahol aspoň k latkovému, pestrými farbami natretému plôtiku. Do divadla ma bez peňazí nevpustili, no ja som sa tam i tak obšmietal, potom som však nevedel trafiť na Železnú huť, hľadal som ju po celej Bratislave, chodil som hore-dolu po schodoch pri bývalom Kriváni, napokon i so slzami v očiach som blúdil, lebo sa už chýlilo k noci.
     Nik o mne nevie, ako mi bolo vtedy na zúfanie.
     No dobre sa to skončilo – veď som tu!
     V Bratislave. Ešte sa i smejem.

(Spomienku na vernisáži predniesol Stanislav Štepka)

Jeden z písacích strojov Vincenta Šikulu. od roku 1996 už používal počítač, program T 602, vzadu na laptope vidieť poznámky, čo má robiť.
pisaci_astol_vs.jpg


Anna Šikulová na FB po vernisáži: Ani sa mi veriť nechce, že už je po tom. A možno sa všetko ešte iba začína... Určite sa choďte pozrieť do UKB, prezentácia Vinca s prvkami recesie, s legendou z jeho diela. Ďakujem všetkým, ktorí prišli. Miško mi vraví: Mama, ja viem, komu si sa najviac potešila. Agatke. Agatkine obrázky, ktoré darovala tatovi, Hološkove obrazy, Ilečkove pfky, dubovský svätý Urban, kufor (Šimona Jurovského) s vyznamenaniami a diplomami, originálny lesný roh, na ktorom Vinco absolvoval konzervatórium (dar Elenke k promócii), kopa Vincových osobných vecí, dobová tlač, básničky, lyrika s dokumentom, každý exponát má svoju históriu. Bola to veľká robota, určite si to choďte pozrieť. Zaspomínajme si, kým si ešte pamätáme, zatiaľ si pamätáme toľko, že všetky spomienky sa nezmestili... Smútočné oznámenie, grafika Petra Cpina, sa v poslednej chvíli stratilo, iné veci sa zas v poslednej chvíli našli – papier s poznámkami, keď sa v roku 1996 Vinco začal učiť na počítači (program T 602). Fotky Fedora Bartka, režiséra filmu o Vincovi, ktorý sa tam premieta. Aj Pružincovci poslali. Ďakujem vám za záujem.

Foto: Juraj Žák, Tempest

nastroj.jpg

vs_kufor.jpg
´
vs_detail.jpg

vs_filmy.jpg

vs_vernisaz.jpg

Výstava bude v mesiacoch február – marec inštalovaná v Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici a potom možno  aj v ďalších mestách. Najlepšie by bolo, keby sa všetky tie texty a fotky dali zobrať a tak, ako idú za sebou na paneloch, uložili do knižky. Bola by to výborná knižka, taká, aká je táto výstava: plná človečiny.

Priemer: 5 (7 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama