Reklama

Nová vlna iránskej traumy USA

Počet zobrazení: 1692

Vyjadrenia prezidenta D. Trampa o možnom zrušení jadrovej dohody s Iránom i ďalších  predstaviteľov vlády, napr. ministra obrany J. Mattisa o iránskom sponzorovaní terorizmu, znovu dokazujú, že hoci sa Američania označujú za pragmatických ľudí, zahraničná politika Washingtonu je čoraz ťažšie predvídateľná. Jadrovú dohodu s Iránom kritizoval D. Trump aj vo svojej predvolebnej kampani. Ostrý odpor proti jej prijatiu republikáni vystupňovali už v čase, keď Obamova administratíva robila všetko pre úspešné zakončenie rokovaní. Išlo vlastne o jeden z mála zahraničnopolitických úspechov, ktoré táto vláda dosiahla, a republikáni sa mu snažili zabrániť.

Rozhovory s cieľom presvedčiť Irán, aby nevyrábal jadrové zbrane a svoj program v tejto oblasti zameral len na mierové využitie, začali už v roku 2005. Dohoda bola uzavretá 14. 7. 2015 medzi Iránom a skupinou 5 + 1 (päť stálych členov Bezpečnostnej rady  – ČĽR, Francúzsko, RF, USA a Veľká Británia – a Nemecko) a podieľala sa na nej aj EÚ. Dohoda vstúpila do platnosti 16. 1. 2016. Plnenie dohody Iránom znamenalo aj zrušenie sankcií OSN, USA a EÚ proti nemu.

Je vhodné zájsť do histórie a ukázať, že kontroverzný vzťah Washingtonu k Teheránu má dlhodobý charakter. USA sa začali o Irán viac zaujímať až v druhej svetovej vojne a potom najmä v rámci zosilňovania svojich aktivít na Blízkom východe. Výsledkom tejto aktivizácie bola operácia CIA „Ajax“, ktorá viedla v roku 1953 k zvrhnutiu predsedu vlády M. Mosaddeka (v roku 1951 znárodnil iránsky ropný priemysel kontrolovaný Britmi) a nasledovnej podpore šacha, ktorý stál na čele jedného z najkrutejších režimov v tom čase, spojeného so smutne známou tajnou službou SAVAK.

Traumu pre USA začal Irán predstavovať po revolúcii v roku 1978. K zhoršeniu vzťahov medzi Teheránom a Washingtonom došlo po obsadení veľvyslanectva USA v novembri 1979 revolučnými študentami, ktorí zajali 66 osôb. Výmenou za nich požadovali vydanie šacha, ktorý žil v tom čase už v USA, a prestať so zasahovaním Washingtonu do iránskej politiky. Časti zajatcov sa podarilo utiecť, niekoľkých prepustili, no i tak stále zadržiavali 52 rukojemníkov. Incident viedol k prerušeniu diplomatických vzťahov medzi Iránom a USA, ktoré sa dodnes neobnovili.

USA pristúpili k svojej obľúbenej politike sankcií, zastavili dovoz ropy z Iránu a zmrazili iránske účty, ale zajatci ostávali zajatcami. Washington preto uskutočnil v apríli 1980 tajnú operáciu Orlí pazúr na vyslobodenie rukojemníkov, ktorá sa však skončila fiaskom. Neúspech operácie prispel k tomu, že prezident J. Carter v nasledujúcich voľbách prehral. Rukojemníci sa napokon po 444 dňoch (v deň inaugurácie R. Reagana za prezidenta – oficiálne minútu po jej začiatku) dostali za sprostredkovania Alžírska na slobodu.

Irán mátal naďalej aj R. Reagana, dokonca došlo k najväčšej  politickej afére osemdesiatych rokov minulého storočia v USA „Irán-Contras“ (niekedy aj Irangate). Reaganova administratíva ilegálne predávala zbrane Teheránu v iránsko-irackej vojne. Irán bol však na zozname štátov podporujúcich terorizmus a USA oficiálne podporovali Irak. Cieľom bolo získať pomoc Iránu pri prepustení zajatých občanov Spojených štátov v Libanone. Z takto získaných zdrojov sa financovali protivládni povstalci Contras v Nikarague.

USA od roku 1979 považujú Irán za najvýznamnejšieho sponzora terorizmu. Pripomenieme, že k ďalšiemu škandálu vo vzťahoch medzi Teheránom a Washingtonom došlo 3. júla 1988, keď krížnik USS Vincennes zostrelil lietadlo Airbus A300 (linka Iran Air 655 Teherán – Dubaj) v iránskom vzdušnom priestore nad Perzským zálivom, lebo si ho „splietol“ s vojenským lietadlom, čo malo naň zaútočiť. Krížnik pritom neoprávnene prenikol do iránskych výsostných vôd, lebo prenasledoval ozbrojené člny, ktoré zakročili proti ďalšej vojenskej lodi USA, ktorá tiež narušila tento priestor.

Po útoku zahynulo 290 osôb. Ak by sme porovnali reakciu vtedajšej západnej tlače s humbugom, ktorý sa robí už viac ako tri roky po zostrelení Boeingu 777 nad Ukrajinou, z čoho obviňujú povstalcov na Donbase, zas máme ukážkový príklad dvojakého metra. USA v roku 1996 označili zostrelenie lietadla za „omyl“, vyjadrili nad ním ľútosť a pozostalým obetí vyplatili kompenzácie. Nikoho však za tento „omyl“ nevolali na zodpovednosť (koordinátor leteckého boja na lodi bol, naopak, v roku 1990 vyznamenaný) a Washington ani nepovažoval za potrebné aspoň sa Teheránu ospravedlniť.

Prezident G. Bush ml. Irán zaradil v roku 2002 na os zla ako sponzora terorizmu a štát usilujúci sa o výrobu zbraní hromadného ničenia. Spolu s ním sa tam ocitli Irak a Severná Kórea. Neskôr sa k nim pridali Kuba, Líbya a Sýria.

Ak D. Trump označí jadrovú dohodu s Iránom za odporujúcu bezpečnostným záujmom USA, vznikne možnosť prijať v Kongrese rozhodnutie obnoviť všetky sankcie, ktoré platili pred jej prijatím. Tento krok povedie len k novým komplikáciám na Blízkom východe. Ďalší signatári dohody opakovane vyjadrili podporu jej dodržiavaniu, lebo Irán plní dohodnuté pravidlá. Dohodu považujú za dôležitý faktor bezpečnostnej stability.

K novým komplikáciám na Blízkom východe povedie aj to, ak Washington splní ďalšiu svoju vyhrážku a zaradí ozbrojené sily Iránu – Zbor stráží iránskej revolúcie – medzi teroristické organizácie, tie sa ocitnú v jednom rade s Al-Káidou a Islamským štátom. Kdesi v pozadí súčasných protiiránskych aktivít je aj pokračujúci tlak izraelskej loby vo Washingtone, lebo  Tel Aviv považuje Irán za svojho najväčšieho protivníka v regióne.

V neposlednom rade postoj USA treba vidieť aj v kontexte ich súčasného takmer už zúfalého hľadania novej politiky na Blízkom východe. Narastajú náznaky neúspechu politiky Spojených štátov v sýrskej vojne, kde Irán vystupuje na strane B. al-Asada a spolupracuje pritom aj s Ruskou federáciou, čo tiež vyvoláva nevôľu Washingtonu.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 35 – 36/2017

Priemer: 4.7 (26 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama