Nacisti vyberali v Mauthausene krvavé mýto

V čase Rímskej ríše sa na mieste dnešného Mauthausenu, malebného mestečka ležiaceho na ľavom brehu Dunaja, asi dvadsať kilometrov východne od Linca, križovali dve dôležité obchodné cesty. Už vtedy tam bolo osídlenie. Na konci 10. storočia tu začali vyberať mýto a v roku 1007 sa prvý raz spomína osada Muthusen (v staronemčine Mut - mýto, hus – dom, budova),  neskôr Mauthausen. Teda v preklade Mýtnica, resp. v prívlastku Mýtne.

Vstupný areál do muzeálneho komplexu.
















Iróniou osudu (alebo aj to rozhodlo?) už za prvej svetovej vojny východne od mesta zriadili Rakúšania tábor pre ruských, srbských a najmä talianskych zajatcov. Ku koncu vojny sa tu na malom priestore tlačilo až 40-tisíc mužov, z nich deväťtisíc zomrelo. Zväčša na infekčné choroby, alebo jednoducho zahynuli od hladu a na podchladenie. Pridrahé mýto na cestu do večnosti...

Vtedy sa z frontu vracal mladý muž s fúzikom aj s čerstvým vyznamenaním Železný kríž I. triedy, ktoré mu udelili na návrh židovského regimentsadjutanta Huga Gutmanna. Kto mohol tušiť, že o dve desaťročia pridá k dejinám Mauthausenu tú najšpinavšiu kapitolu.

Prvý koncentrák mimo územia Nemecka
 

Na vyvýšenine nad mestom vznikol prvý nacistický koncentračný tábor mimo nemeckého územia, inak geograficky najbližší od Bratislavy, v ktorom našlo svoj hrob aj mnoho Slovákov. Niekoľko mesiacov po anšluse Rakúska 8. augusta 1938 sem doviezli zopár desiatok väzňov z Dachau, ktorí tu začali stavať prvé baraky obohnané vysokými múrmi a ostnatým plotom.

Jeden z obrazov v kaplnke, ktorú v tábore zriadili po jeho oslobodení.

V okolí sa nachádza niekoľko kameňov s mimoriadne kvalitnou žulou, ktorá sa mala stať základom megalomanských stavieb z ateliéru Hitlerovho dvorného architekta a ríšskeho ministra zbrojnej výroby Alberta Speera. Popri Berlíne a Norimbergu sa mal jedným z ukážkových nemeckých miest stať neďaleký Linec, kde führer prežil pomerne bezstarostné detstvo a navštevoval reálne gymnázium.

„Kozmopolitnú“ Viedeň, ktorá ohrdla jeho umeleckým géniom, medzi budúce metropoly tretej ríše nezaradili. Hitlerovho, vtedy jediného zdokumentovaného priateľa Augusta Kubizka (jeho rodičia boli českého pôvodu, preto spolu vo Viedni bývali v podnájme u Češky Marie Zakreysovej) na Umeleckú akadémiu prijali. Budúceho ríšskeho kancelára však ani nepripustili na talentové skúšky. Na takú urážku sa nezabúda. A tak sa s Viedňou ako s ukážkovým „nordickým“ veľkomestom nepočítalo.

Pre historické jadro Linca našťastie nastupujúca vojna pribrzdila veľkorysé budovateľské plány s mauthausenskou žulou. Nacisti však potrebovali každý pár pracovitých rúk do zbrojárskych fabrík, ktoré Speer tiež projektoval, najradšej v tuneloch pod zemou. A tak sa Mauthausen so susednou obcou Gusen stal centrom siete vyše stovky táborov a ich filiálok na území takmer celého Rakúska (mimo Tirolska) a susedného Bavorska. Okrem kameňolomov pracovali v muničných fabrikách, baniach, zbrojovkách a v továrni na výrobu obávaných stíhačiek Messerschmitt Me 262.

Kriminálnikov vystriedali politickí väzni
 

Peniaze na vybudovanie siete táborov pochádzali z rozličných zdrojov vrátane komerčných úverov od Dresdner Bank, v Prahe sídliacej Böhmische Escompte-Bank, tzv. Reinhardtovho fondu, teda z peňazí ukradnutých väzňom z koncentračných táborov a od Nemeckého Červeného kríža (!).


Taliani svoj pamätník poňali svojsky.

Mauthausen pôvodne slúžil ako prísne strážené väzenie pre bežných zločincov, prostitútky a iných „nepolepšiteľných narušovateľov zákona“. Potom sa zmenil na pracovný tábor určený najmä pre politických väzňov. Hoci teda nebol oficiálne „likvidačný“, popravy a zabíjanie tu boli na dennom poriadku.

V tomto komplexe neľudskej práce ako otrokov využívali najmä predstaviteľov inteligencie, politických a ideových oponentov Tretej ríše, umelcov, Židov, homosexuálov. Najprv mužov z Nemecka a Rakúska, neskôr aj z ďalších spojeneckých či okupovaných krajín vrátane žien. Po útoku na Sovietsky zväz sem sústredili približne 33-tisíc zajatých červenoarmejcov, pre väčšinu z nich to bola konečná životná inštancia.

Celkovo bránami týchto táborov počas vojny prešlo vyše 200-tisíc osôb, zhruba polovica tu zahynula, niektoré zdroje uvádzajú číslo 122 766. Ešte v januári 1945 tu nútene pracovalo okolo 85-tisíc ľudí.

Pec v spaľovni mŕtvol, krematórium.

Podľa nacistických štatistík v rokoch 1941 až 1945 sem deportovali 7 320 ľudí z bývalého Československa, z nich tu zahynulo 4 473.  Iste ich však bolo viac. Napríklad piaty, posledný transport s politickými väzňami vyrazil z Bratislavy 31. marca 1945, teda štyri dni pred jej oslobodením. V Mauthausene všetkých odviedli do plynovej komory. Bez akejkoľvek písomnej evidencie.

Na poslednú chvíľu sem sústredili z tzv. pochodov smrti aj osemtisíc maďarských Židov. Niektorí mali na prelome rokov 1944 a 1945 prestupnú stanicu v pracovnom tábore v Petržalke, ktorá bola vtedy súčasťou nemeckej ríše. Mnohí boli pôvodní občania ČSR. Pochádzali z južného Slovenska, ktoré po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 obsadili hortyovské vojská. Ich šanca prežitie v Mauthausene bola minimálna.

Z tábora smrti protifašistické múzeum
 

Tábory Mauthausen-Gusen ako posledné koncentráky oslobodili Spojenci krátko pred koncom druhej svetovej vojny v Európe. Piateho mája 1945 prišli do tábora vojaci 41. prieskumnej jednotky 11. obrnenej divízie tretej americkej armády, ktorí  odzbrojili starších policajtov povolaných z Viedne (väčšina príslušníkov SS predtým ušla) a tábor opustili s tým, že zvolená samospráva prevezme jeho vedenie až do príchod regulárnej americkej armády.

Väzni zvyšných asi 30 esesákov zlynčovali (podobne i v Gusene). Definitívne Američania tábor oslobodili 7. mája. Veliteľa Franza Ziereisa na úteku postrelili, na následky zranenia zomrel. Potom bolo ešte 58 príslušníkov SS na riadnom súde odsúdených na smrť a traja na doživotie.

Pamätná tabuľa pesničkára Karla Hašlera.

Na základe dohody štyroch víťazných mocností okolie Mauthausenu pripadlo do sovietskej okupačnej zóny. V tábore bolo začas ubytované sovietske vojsko, potom ho odovzdali rakúskym úradom. Tie napokon rozhodli, že tu zriadia múzeum. Slávnostne ho otvoril až v roku 1975 vtedajší rakúsky kancelár Bruno Kreisky. Pred troma rokmi stavby vynovili, zmodernizovali technické vybavenie vrátane osobitne osvetlenej siene, kde je uvedených 81-tisíc mien ľudí, ktorí tu dokázateľne zahynuli. Počíta sa s tým, že sa tento zoznam bude postupne dopĺňať.

Za najpietnejšie miesto celého komplexu sa považuje spaľovňa mŕtvol v suteréne jedného z barakov. Dve pece krematória sústavne plnili svoju strašnú funkciu. V susednej miestnosti visia pamätné tabuľky nacistických obetí z troch desiatok štátov. Z bývalého Československa napríklad ministra zahraničných vecí Karla Kopeckého (zomrel 14. októbra 1942) a známeho speváka, herca a režiséra Karla Hašlera, autora nezabudnuteľných skladieb Po starých zámeckých schodech a Ta naše písnička česká. Počas nemeckej okupácie napriek zákazu spieval vlastenecké piesne, na čo ho v auguste 1941 zatklo gestapo a v ten istý rok 22. decembra zahynul v Mauthausene.

Všetkým obetiam z Československa venoval v roku 1959 pomník pražský sochár Antonín Nykl. Dva pilóny a medzi nimi vychudnutý muž so zdvihnutými rukami a s kŕčom v tvári. Autor vedel, čo chce svojou sochou vypovedať. Po roku 1939 sa zapojil do protifašistického hnutia v rámci organizácie Obrana národa. Ktosi ho udal. Zatklo ho gestapo, vypočúvalo, mučilo a cez Pankrác a Terezín poputoval do Mauthausenu s poznámkou v kartotéke RU – návrat nežiaduci. Napriek tomu sa dožil mája 1945.

Česi a Slováci spoločne
 

Prvý pamätník tu odhalili Francúzi už v roku 1949. Po nich sa pridali ostatné štáty. Najväčší pomník postavil Sovietsky zväz v tradičnom štýle. Teraz si už Ukrajinci a Bielorusi vybudovali vlastný, podobne ako krajiny bývalej Juhoslávie. Nemci majú zase dva, aj za niekdajšiu NDR. My, teda Slováci a Česi, sme ostali pri jednom. Niektorí to spochybňujú, ale tak je to správne. Pamiatku mŕtvych deliť podľa aktuálnych politických záujmov?

Česko-slovenský pomník pražského sochára Antonína Nykla z roku 1959 patrí medzi najpôsobivejšie.

Taliani vybudovali múr, kde majú viaceré mestá, oblasti či jednotlivci vlastné tabule i s fotografiami zahynutých, ako to na ich cintorínoch býva. Španielske kráľovstvo pomník nemá, veď diktátor Franco bol Hilerov kamarát, ale porazení republikáni dali postaviť vlastný. Tisíce utečencov, ktorí hľadali útočisko vo Francúzsku, odovzdala kolaborantská Pétainova vláda gestapu. Životná púť väčšiny z nich vrátane chlapcov vo veku 13 až 18 rokov sa tiež skončila tu. 

Na bočnom nádvorí má tabuľu Československý Sokol. Po atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha tu 24. októbra 1942 popravili 252 členov Sokola, ktorí pomáhali parašutistom pri plnení ich poslania. Vedľa je zase tabuľa venovamá Poliakovi Władisławovi Czaplińskému a brnenskému profesorovi Josefovi Podlahovi. Ako lekári zachránili tisíce spoluväzňov (obaja sa dožili oslobodenia). Tabuľu tu má aj právnik Ján Bulík z Kovačice, prvý predseda Matice slovenskej v Juhoslávii. Zapojil sa do česko-slovenského zahraničného odboja, za čoho vo Viedni zatkli a 15. decembra 1942 zomrel v Mauthausene.

Podobný osud stretol profesora Jana Vážneho, ktorý za prvej ČSR prednášal rímske právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Aj kapitána Karla Pavlíka, ktorý 14. marca 1939 vydal rozkaz na obranu Czajankových kasární v dnešnom Frýdku-Místku pred postupujúcim wehrmachtom (ako jediný v Česku).

Na Appelplatzi medzi barakmi býva v lete rušno, prichádzajú najmä skupiny mladých ľudí z Rakúska a Nemecka.











Medzi tými, čo peklo v tábore prežili, bol napríklad budúci kardinál Štěpán Trochta, politik Artur London či Antonín Novotný, ktorého tu v rokoch 1941 až 1945 väznili za účasť v ilegálnom hnutí. V septembri 1953 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ a štyri roky na to ho zvolili i za prezidenta republiky.

Medzi oslobodenými bol aj Jack Taylor, dôstojník OSS (predchodkyňa CIA) , ktorý sa stal kľúčovým svedkom na procese pred Medzinárodným vojenským tribunálom v Dachau. Svoju dávku utrpenia tu skúsil aj inžinier Simon Wiesenthal, ktorý v rámci holokaustu stratil 89 príbuzných a zvyšok svojho dlhého života (dožil sa 97 rokov) strávil úspešným lovom nacistických zločincov. 

Šesťdesiatdva spôsobov vraždenia
 

Jedným z najobávanejších miest v Mauthausene boli strmé Schody smrti, po ktorých väzni museli bez odpočinku vynášať 50-kilogramové nahrubo vytesané žulové kvádre (podľa nacistickej evidencie väzni v dôsledku permanentného hladu dosahovali priemernú váha 40 kilogramov). Stačilo, aby sa jeden pošmykol, a potom ako domino popadal celý rad uväznených.

Sovietsky pomník vyše 30-tisícom vojakom Červenej armády, ktorých tu zavraždili.
















Neraz im k tomu dopomohli sami dozorcovia SS a bachari. Medzi ich zábavky patrila tzv. parašutistická stena, keď zajatcov – „parašutistov“ bez výčitky svedomia zhodili zo steny kameňolomu. V oficiálnej štatistike to uvádzali ako samovraždu.

K ďalším metódam usmrcovania patrilo zastrelenie či obesenie za akékoľvek najmenšie porušenie disciplíny, nahnanie do ostnatých drôtov nabitých vysokým elektrickým napätí (ďalšia forma „samovraždy“). Výnimočné nebolo ani vpichnutie injekcie s petrolejom alebo benzínom rovno do srdca.

Nemali tu až takú vypracovanú technológiu priemyselného vraždenia ako v Auschwitzi pri poľskom meste Osvienčim, ale dokázalo sa, že prinajmenšom 3 455 ľudí, ktorí boli chorí alebo krutou prácou úplne vyčerpaní, zabili prostredníctvom Cyklónu B. Najprv na to slúžil medzi jednotlivými filiálkami koncentráku pojazdný plynový autobus, od decembra 1941 v Mauthausene zriadili prvú komoru, kde mohli naraz usmrtiť jedovatým plynom 120 osôb. Neskôr k nej pribudli ďalšie dve.

Detail nemeckého pomníka.

prácu odviedla aj „klinika“ na zámku Hartheim, vzdialenom štyridsať  kilometrov od tábora, kde sa vykonávali absurdné lekárske pokusy. Napríklad doktor Karl Gross pri testovaní experimentálnej vakcíny zámerne nakazil stovky väzňov cholerou a týfusom. Medzi februárom 1942 a aprílom 1944 tak zavraždil vyše 1 500 „pacientov“.

Mauthausen-Gusen patril medzi koncentračné tábory, kde Nemci zrealizovali systém Vernichtung durch Arbeit (likvidácia pracou) najbrutálnejším spôsobom. Podmienky v tábore sa považovali za výnimočne neznesiteľné. Väzni netrpeli iba podvýživou, preplnenými barakmi, neustálym týraním dozorcami a bacharmi, ale aj výnimočne ťažkou robotou. Ďalšou „špecialitou“, ktorá si vyžiadala asi 3 000 obetí, bola smrť na následky podchladenia, keď väzňov prinútili vysprchovať sa ľadovou vodou a potom ich ponechali vonku v mraze.

Pohľad z niekdajšieho koncentračného tábora na bývalý kameňolom.















V pobočke Gusen II topili vyčerpaných väzňov vo veľkých sudoch s vodou. Alebo ich prinútili ísť za hranice tábora a potom ich zastrelili akože pri pokuse o útek. Vo vedeckých kruhoch sa hovorilo o 62 spôsoboch vraždenia. Presné počty mŕtvych sa nedajú určiť aj preto, lebo väčšina záznamov a dôkazov nacisti zničili a novo prichádzajúcim často priradili číslo už zabitého väzňa.

Osudy slovenských väzňov
 

Obete leteckého útoku Spojencov na konvoj politických väzňov zo Slovenska  pri dolnorakúskom Mekku z 19. februára 1945 a následného nacistického besnenia v Mauthausene pripomína poškodené dielo architekta Ivana Salaya a akademického sochára Tibora Bártfaya na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Na čiernom podstavci sú uvedené mená 28 mužov. Nejde len o symbolický pamätník. Sú pod ním uložené telesné pozostatky politických väzňov, ktoré hneď po vojne previezli z koncentračného tábora do Bratislavy v cínových truhlách.

Pri hlavnej bráne koncentračného tábora, ktorá pripomína stredoveký hrad.

Stredoškolskí profesori Ladislav Sára, Alexander Markuš a Dimitrij M. Osnovin z Ruska, ilegálni politickí pracovníci Karol Černocký, Ján Osoha, Štefan Szabó, Ladislav Exnár, Eugen Guderna, evanjelický kňaz Jozef Bučko či major Stanislav Mareš, ktorého v septembri 1940 v prvom veľkom politickom procese za slovenského štátu odsúdili na sedem rokov a štyri mesiace, ale slovenské úrady ho i s ďalšími väzňami začiatkom roka 1945 vydali gestapu. O ich osudoch sa môžete podrobnejšie dočítať v článkoch: Krvavé intermezzo na ceste do Mauthausenu I. a Krvavé intermezzo na ceste do Mauthausenu II.


Sieň s menami 81-tisíc väzňov, ktorí zahynuli v Mauthausene.

Foto: Autor