Reklama

Dva mesiace pred... Zvyšujúce sa napätie a hystéria v prezidentskej volebnej kampani v USA (1)

Počet zobrazení: 2409


Svet už dlhé desaťročia – možno odvtedy, ako v ňom začal dominovať obraz vnucovaný americkými  médiami, minimálne však od rozpadu bipolarity – každý štvrtý rok s nevšedným záujmom sleduje kampaň pred voľbami prezidenta USA, ktoré majú mnoho dopadov. Ešte väčší záujem o ne je v prípade, ak sa končí druhé volebné obdobie prezidenta, ktorý už znovu zvolený nemôže byť.

h._clinton_d._trump_hotey.jpg
Ilustrácia: DonkeyHotey / Flickr

USA – v 21. storočí – štát rodinných prezidentských klanov?
 

Pojem rodinných klanov sa v USA začal vo vzťahu k prezidentským voľbám používať v súvislosti s rodinou Kennedyovcov. Ich osud bol poznačený dvomi tragédiami. John,  prezident v rokoch 1961 – 1963, zahynul po atentáte. Robert, minister spravodlivosti v rokoch 1961 – 1964, senátor od roku 1965, zomrel tiež po atentáte, v prezidentskej kampani v roku 1968. Najmladší z trojice bratov Edward  mal podobné ambície, ale keď v júli 1969 neohlásil autonehodu, pri ktorej zahynula jeho spolujazdkyňa, sa mu to vo viacerých kampaniach (1972, 1976, 1980), na ktorých sa zúčastnil v rámci Demokratickej strany, médiami tvrdo pripomínalo a nikdy sa mu kandidatúru neporadilo získať. 

V tomto storočí sa fenomén rodinných prezidentských klanov objavil znovu. Skutočne sa aj naplnil, keď vo voľbách v roku 2000 zvíťazil G. Bush mladší, ktorého otec bol prezidentom USA v rokoch 1989 – 1993. Ambície mal aj ďalší Bush – Jeb, ktorý sa zapojil do primárok v rámci Republikánskej strany v kampani v roku 2016, ale zakrátko z nej vystúpil.

V súčasnosti sa niekedy značne pritiahnuto za vlasy hovorí aj o clintonovskom klane – od čias neúspešného pokusu H. Clintonovej získať kandidatúru Demokratickej strany v roku 2008. Otázne je, či v tomto prípade možno hovoriť o rodinnom klane, ale v médiách hlavného prúdu neexistujú nielen žiadne morálne a tobôž intelektuálne či racionálne zábrany či ohraničenia. A tak v západnom svete (médiách hlavného prúdu) je pravdou to, čo tvrdia médiá v USA, nech to je akokoľvek zjednodušujúce, pochybné i málo uveriteľné...

Skutočné klany, ktoré hýbu politikou a ekonomikou USA sa však ukrývajú v pozadí. Ide najmä o rôzne lobistické združenia a médiá presadzujúce záujmy finančných kruhov, vojensko-priemyselného komplexu a iných korporácií. Nielen pre vojnu, ale aj pre politiku sú potrebné najmä peniaze, ktoré sa dnes v USA príliš divoko roztáčajú vo virtuálnej podobe a prezidenti sú od nich napriek všetkým pekným rečiam o demokracii čím ďalej tým viac závislí.

Doplníme, že prvýkrát pojem vojensko-priemyselný komplex v politike USA s poukázaním na jeho nebezpečenstvo pre ňu použil pri svojom rozlúčkovom prejave prezident D. Eisenhower v januári 1961.V súvislosti s prejavom H. Clintonovej o americkej výnimočnosti pripomenieme aj inú myšlienku D. Eisenhowera, tentoraz z jeho inauguračného prejavu v januári 1953: Národ, ktorý si cení svoje výsady viac ako svoje zásady, čoskoro stratí oboje. A do tretice, hoci išlo o prezidenta z obdobia hlbokej studenej vojny, prejavy jeho nepriateľstva voči protivníkom USA neboli ani zďaleka také ostré a konfrontačné, ako sme toho svedkami v tomto storočí, keď sa prezidenti USA a kandidáti na túto funkciu dušujú, že nechcú novú studenú vojnu.

h._clinton_hotey.jpgHillary Clintonová – kandidátka neokonzervatívnych elít napojených na finančné a vojensko-priemyselné kruhy
 

Hillary Rodhamová Clintonová (*1947), vzdelaním právnička. Zaujímavosťou je, že po sobáši v roku 1975 si ponechala dievčenské meno (Hillary Rodham) a až od roku 1980, keď sa jej narodila dcéra (jediné dieťa) začala používať meno Hillary Rodham Clinton. Pripomenieme, že v rokoch 1993 – 2001 bola prvou dámou USA. Vlastnú politickú kariéru začala až v roku 2001 (tu sa možno začína nová tradícia v rodinách exprezidentov USA), keď sa stala senátorkou za štát New York, v ktorom nikdy nebývala. Kreslo senátorky opätovne získala vo voľbách v roku 2006. V januári 2009 po vymenovaní za štátnu tajomníčku (ministerku zahraničných vecí) USA na miesto rezignovala.

V roku 2008 sa neúspešne pokúsila získať kandidatúru na post prezidenta za Demokratickú stranu. Hoci sa po nominácii B. Obamu podieľala na jeho kampani, na jej rozčarovanie si ju nevybral za viceprezidentku. V rokoch 2009 – 2013 bola štátnou tajomníčkou USA.

S jej menom sa viažu aféry a škandály (možno iného charakteru, ako poznáme v prípade slovenských politikov, ale zato ich je viac), už len ich stručná charakteristika je značne dlhá. Uvedieme najprv dve okolnosti, ktoré z nej na prvý pohľad činia akoby „nepriestrelnú“ osobu – bola prvou dámou USA, ktorú predvolali vypovedať pred federálnu porotu (v januári 1996 mala v súvislosti s aférou Whitewater vysvetliť pomery okolo dokumentov týkajúcich sa právnickej firmy Rose Law, pre ktorú pracovala) a bola aj objektom oficiálneho vyšetrovania v súvislosti s aférou Travelgate (odboru Travel Office, ktorý zabezpečuje návštevy a cesty prezidenta a jeho sprievodu, kde o. i. došlo nielen k neodôvodnenému odvolaniu jeho šéfa, ale neskôr aj k smrti poradcu V. Fostera). Ani v jednom prípade nebola z ničoho oficiálne obvinená. Okrem toho bola jedinou prvou dámou v dejinách USA, ktorá mala k dispozícii viac pracovníkov a poradcov než viceprezident – to je viac morálno-politická a ekonomická záležitosť ako právny problém.

H. Clintonová sa stala aj prvým kandidátom na prezidenta, ktorý bol vyšetrovaný FBI za to, že ako štátna tajomníčka používala na úradnú komunikáciu svoj súkromný e-mail, čím porušila vládne pravidlá. V júli 2016 v FBI došli k záveru, že H. Clintonová zachádzala so správami obsahujúcimi tajné informácie „nesmierne ľahkomyseľne“, ale zákon neporušila. Predseda vyšetrovacieho výboru Snemovne reprezentantov Jason Chaffetz (republikán, poslanec za Utah) kritizoval postoj FBI a uviedol, že keby nešlo o Clintonovú a nebola by súčasťou mocenských elít, justícia by konala ináč.

Aféra s e-mailami sa prejavila aj v pohľade verejnosti USA na ňu. Prieskum verejnej  mienky v júli 2016, ktorý sa  uskutočnil pre New York Times/CBS News, ukázal, že 67% opýtaných nepovažovalo H. Clintonovú za čestnú a dôveryhodnú.

Nakoniec tiež v júli zverejnil J. Assange na stránkach WikiLeaks e-maily Demokratického národného výboru, z ktorých vyplýva, že aparát Demokratickej strany, ktorý mal byť neutrálny, sabotoval v primárkach kampaň B. Sandersa a podporoval H. Clintonovú. Okrem toho aparát výboru skryto spolupracoval s niektorými médiami hlavného prúdu nielen proti B. Sandersovi, ale aj proti republikánskemu kandidátovi D. Trumpovi.

Špecifický problém, ktorý sa v USA posudzuje ináč ako vo väčšine liberálno-demokratických štátov, je financovanie kandidátov vo voľbách. Údajne ide o prehľadný systém darov fyzických i právnických osôb z USA i zo zahraničia, ktorého výsledkom je potom napr. prideľovanie miest veľvyslancov v menej dôležitých krajinách (podľa hodnotenia Bieleho domu), osobám štedro podporivším víťazstvo – v prípade právnických osôb to sú iné bonusy. Medzi najštedrejších podporovateľov patria tri z veľkých bánk na Wall Street – Goldman Sachs, Citibank a JP Morgan. Objavili sa viaceré zmienky o tom, že na kandidatúru H. Clintonovej finančne vo veľkom prispeli i kruhy zo Saudskej Arábie.

Z politického (bezpečnostno-politického) hľadiska je H. Clintonová jastrabom, ktorý prekonáva aj M. Albrightovú. Škála jej výrokov a činov v tomto smere je pestrá – začala podporou či údajne až podnecovaním k bombardovaniu JZR v roku 1999 (ako prvá dáma USA), pokračovala podporou invázie USA pod vymyslenými zámienkami do Iraku v roku 2003 (ako senátorka – v roku 2014 zrejme pod vplyvom meniaceho sa názoru na akciu sa vyjadrila, že to bolo chybou) až po presviedčanie B. Obamu o nevyhnutnosti intervencie v Líbyi napriek odmietavému stanovisku vojakov (ministerstva obrany) v roku 2011. Viaceré zdroje vyjadrili vážne obavy z toho, že v prípade, ak bude zvolená za prezidentku, bude Washington pokračovať v agresívnych akciách v rôznych častiach sveta.

Za vážny morálny problém, ktorý neprispeje k riešeniu bezpečnostných problémov v dnešnom svete, sa dá považovať aj to, ako sa ako človek, ktorý sa považuje za oprávneného stať sa vodcom „najlepšieho“ štátu na svete, postavila k „poľovačkám“ na U. bin Ládina a najmä M. Kaddáfího. Vo vzťahu k Líbyi sa jej navyše vytýka, že svojou laxnou činnosťou (podcenením informácií spravodajských služieb) mala podiel na tom, že došlo k bezprecedentnému činu – zabitiu veľvyslanca USA a členov jeho ochrany teroristami v septembri 2012. Vyšetrovanie zasa skončilo bez akéhokoľvek obvinenia H. Clintonovej.

Poukážeme aj na inú chúlostivú záležitosť – zdravotné problémy, ktoré sú predmetom rôznych diskusií. Ešte v jeseni 2012 mala po páde otras mozgu, ale aj iné ťažkosti, ktoré sa spájali s jej vyčerpaním v dôsledku vysokého pracovného zaťaženia. Na konci roku 2012 ju hospitalizovali kvôli trombóze (krvnej zrazenine v hlave, ktorá sa vytvorila po otrase mozgu). Otázky, ktoré sa otvorili v posledných týždňoch ako špecifická oblasť predvolebného boja, ponecháme bokom, ale možno predpokladať, že sa o ne médiá i verejnosť budú zaujímať. Necháme tiež na úsudok čitateľa, akú dôveru vzbudzujú groteskné, strojené až nútené úsmevy dámy v zrelom veku (niekedy sa podobajúce grimasám) z rôznych predvolebných zhromaždení a ako jej pomôžu v posledných etapách kampane.

Dovolíme si zjednodušujúce hodnotenie H. Clintonovej v kontexte svetovej politiky a bezpečnosti. Ide o kandidátku, ktorá nemôže ničím prispieť k riešeniu problémov súčasnej svetovej politiky a bezpečnosti a žije v zajatí predstáv o výnimočnosti (až mesiášstve) USA. Dá sa u nej predpokladať vysoká miera ústretovosti až submisívnosti k finančným kruhom, ktoré na jej volebnú kampaň masívne prispievajú. Zároveň ide o osobu silne napojenú na neokonzervatívny politický establishment, ktorý sa v USA formoval od konca 90. rokov.

Za viceprezidenta si H. Clintovoná vybrala 58-ročného T. Kainea, od roku 2012 senátora za štát Virgínia, predtým (2006 – 2010) jej guvernéra. Označuje sa za predstaviteľa väčšinového politického prúdu v Demokratickej strane.

d._trump_hotey.jpgDonald Trump – extravagantný nezávislý kandidát „nesystémového“ charakteru s veľkou charizmou, ktorý využíva populizmus
 

Donald Trump (*1946). Z otcovej strany boli jeho starí rodičia nemeckí prisťahovalci z Porýnia-Falcka a jeho matka sa narodila v Škótsku. Vzdelaním je ekonóm so špecializáciou na financie. Pre problémy so správaním, ale aj preto, aby sa jeho mnohostranné aktivity primerane usmernili, ho rodičia ako trinásťročného poslali do súkromnej internátnej školy vojenského charakteru – Newyorskej vojenskej akadémie (New York Military Academy), ktorú ukončil v roku 1964. Nejde však o „kadetku“ v európskom chápaní, ale o strednú školu, ktorá pripravuje na ďalšie štúdium, pričom využíva vojenské prostredie a výchovné metódy;  študenti sa učia pôsobiť v „štruktúrovanom“ prostredí s dôrazom na získanie vodcovských schopností. D. Trumpovi sa na škole podarilo dosiahnuť úspechy najmä v športovej oblasti. (Zaujímavé – symptomatické pre súčasné USA –  je, že jedna z najstarších škôl takéhoto typu, na ktorej študovali nielen mladí ľudia (od roku 1975 aj dievčatá) z New Yorku a okolia, ale aj z celých USA i zo zahraničia, sa dostala do finančných ťažkostí. V septembri 2015 ju odkúpili čínski investori, ktorí ju v novembri 2015 znovu otvorili.)

D. Trump je tretíkrát ženatý. V rokoch 1977 – 1992 bol ženatý s českou lyžiarkou, potom modelkou I. Zelníčkovou, s ktorou má dvoch synov a dcéru (Ivanku, ktorá sa výrazne angažuje v jeho kampani). V rokoch 1993 – 1999 bol ženatý s herečkou M. Maplesovou, s ktorou má dcéru. V roku 2005 sa oženil so slovinskou modelkou a návrhárkou M. Knavsovou, s ktorou má syna. Patrí k nepekným stránkam kampane, že viaceré momenty zo súkromného života D. Trumpa sa neraz nechutne pretriasajú v médiách.

Zameranie pracovnej činnosti D. Trumpa je omnoho pestrejšie ako v prípade H. Clintonovej a charakterizuje sa v pomerne širokej škále. Ide v prvom rade o veľkopodnikateľa („magnáta“, „biznismena“) s aktivitami vo viacerých oblastiach. Jeho pracovná, podnikateľská kariéra je dláždená úspechmi aj neúspechmi, ale údajne ide o najbohatšieho človeka, ktorý sa kedy uchádzal o kandidatúru na funkciu prezidenta USA. Existujú viaceré  údaje o tom, aká je veľkosť jeho bohatstva (majetku). Odhadujú sa najmenej na 4,5 miliardy USD, ale občas aj na viac ako dvojnásobok.

Nezvyklou stránkou aktivít D. Trumpa ako prezidentského kandidáta je jeho mediálne a čiastočne aj herecké pôsobenie (má aj svoju hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy – údajne si ju však kúpil). Často vystupoval v talk shows a zábavných programoch. Bol výkonným producentom a moderátorom reality show na kanále NBC, v ktorej skupina ľudí súťažila o prácu v jeho podniku. Po úspechu tejto show sa podieľal aj na ďalších projektoch, napr. súťaže krásy Miss USA, ktoré sa vysielali na NBC. Podľa niektorých zdrojov D. Trump dokázal najmä v počiatkoch svojej kampane, ešte v primárkach v rámci Republikánskej strany, využiť svoje mediálne skúsenosti i „známosti“. Napísal 18 rôznych kníh predovšetkým o svojej práci a podnikaní (z toho 6 v spoluautorstve). Posledná z nich pod názvom Crippled America: How to Make America Great Again (Zmrzačená Amerika: ako urobiť Ameriku znovu veľkou), zameraná už politicky, vyšla v roku 2015.

Politicky je D. Trump nováčik – nikdy nevykonával žiadnu činnosť či funkciu politického charakteru. Možno pripomenúť len epizódu z roku 2000, keď sa zúčastnil na primárkach v Reformnej strane, ale zakrátko z kampane odstúpil. O záujme kandidovať za prezidenta USA začal hovoriť už v roku 2014 a 16. júna 2015 formálne oznámil svoji kandidatúru.

Politicky nie je na činnosti D. Trumpa teda veľa čo hodnotiť – o to viac sa venuje pozornosť analýze a interpretácii jeho vyjadrení v kampani. V zahraničnej politike vystupuje proti zmluvám o slobodnom obchode a proti nadmernej angažovanosti – intervencionizmu USA. Bol vraj proti invázii do Iraku 2003 a v kampani viackrát kritizoval politiku prezidentov G. Busha mladšieho a B. Obamu, ktorá viedla k oslabeniu postavenia USA vo svete. S dešpektom až odmietaním sa prijímajú jeho vyjadrenia o tom, že USA prispeli k posilneniu Islamského štátu, ako aj vyjadrenia o Rusku a V. Putinovi a o tom, že majú väčšiu autoritu ako USA a B. Obama a že je potrebné s nimi úzko spolupracovať.

Ďalšie výroky D. Trumpa médiá v USA (a tie, ktoré sú v ich závese) interpretujú ako hrozbu potenciálneho oslabenia NATO a poklesu záujmu o spoluprácu s Európou (EÚ) – cháp najmä ako jej vydanie napospas „zlým, chamtivým Rusom“. Hrdí vlajkonosiči americkej politickej kultúry na Slovensku sa v tomto smere snažia vykresliť tiež čo najviac negatívny obraz D. Trumpa.

Za viceprezidenta si D. Trump vybral 57-ročného silného konzervatívca (prívrženca Tea party) M. Pencea, guvernéra štátu Indiana. Mal by pritiahnuť k voľbám konzervatívne kruhy Republikánskej strany.

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)

Pokračovanie  ­–  medzititulky 2. časti:  
K charakteru kampane v roku 2016 
Nové či neobyčajné momenty v kampani roku 2016
Schyľuje sa v USA k ére gerontokracie?
Na záver bez prognóz


Ďalšie články: FRANTIŠEK ŠKVRNDA

Priemer: 5 (16 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama