Mesto v skúmavke
Začiatkom júna sa v Berlíne uskutočnila Svetová konferencia o budúcnosti miest Urban 21. Bolo to pokračovanie konferencie z roku 1992 v Rio de Janeiru, na ktorej sa štáty zaviazali sledovať politiku trvalo udržateľného rozvoja a ktorá mala dať odpoveď iniciatívam zdola, neziskovým organizáciám a spontánne organizovaným združeniam.
Avšak už na svetovej konferencii HABIRT II v roku 1996 v hlavnom meste Turecka Istanbul, sa o týchto témach ani nehovorilo. Až na osobitnom generálnom zhromaždení OSN "Rio + 5" začali vlády Brazílie, Nemecka, Singapuru a Južnej Afriky s novou Globálnou iniciatívou pre udržateľný vývoj, ktorá by mala nájsť riešenia na sociálne a ekologicky únosný rozvoj miest a ktorá by mala pomôcť vniesť do riadenia miest viac odbornej kompetencie.
Vyvrcholením tejto iniciatívy mala byť konferencia v Berlíne. Jej cieľom bolo aj vypracovanie memoranda o vývoji miest v nasledujúcom storočí. Základný text tohto memoranda bol vypracovaný bonnskou firmou Empirica, Spoločnosť pre výskum štruktúrnych problémov miest, ktorá sa v posledných rokoch dostala veľmi blízko k nemeckej sociálnej demokracii, bez toho však, aby sme ju museli považovať za výskumné stredisko tejto strany. Riaditeľ spoločnosti Empirica, Ulrich Pfeifer, spolu s londýnskym sociológom Petrom Hallom vypracovali prvý náčrt memoranda o vývoji miest v nasledujúcom storočí.
Tri kategórie Pfeiferovo memorandum rozdeľuje mestá do troch kategórií, ktoré by sa pomocou good governance, teda dobrým vládnutím a spravovaním, mali dostať do fázy trvalo udržateľného rozvoja. Do prvej skupiny patria chudobné mestá s nadmerným rastom obyvateľstva a neformálnej ekonomiky. Potom sú tu stredne blahobytné mestá, ktoré sa ekonomicky ešte vzmáhajú, rast obyvateľstva je však už veľmi pomalý. Nakoniec máme zrelé, starnúce mestá s nízkou mierou rastu. V globálnej sieti by sa tieto zoskupenia miest mohli od seba vzájomne učiť a tak pomôcť svojim obyvateľom. Učili by sa lepšie, pravda, keby sa rešpektovali rady firmy Empirica a spolkovej vlády.
Tézy Memoranda Znovuobjaviť mestá
1. Ku koncu tohto storočia sa skoro celý svet stal jednou globálnou sieťou, ktorej rozvoj podnecuje svetový konkurenčný zápas.
2. Obyvatelia všetkých miest sledujú spoločné ciele.
3. Good governance sa musí stať nástrojom na podporu spoločného cieľa, ktorým je trvalo udržateľný rozvoj.
4. Úspešné mestá nasledujúceho storočia sa môžu orientovať podľa skúsenosti tých miest, ktoré sa úspešne rozvíjali na konci nášho storočia.
5. Udržateľný rozvoj miest možno podporiť len spoluprácou samospráv a občianskej spoločnosti.
6. Mestská ekonomika sa rozvíja smerom od produkcie tovarov k produkcii služieb. Táto zmena umožňuje mestám, aby sa oslobodili od svojich tradičných závislostí a aby svoju ekonomickú budúcnosť prevzali do vlastných rúk.
7. Mestá 21. storočia potrebujú väčšiu autonómiu, aby mohli byť naozaj úspešné. Po dlhom období, keď normou bolo zvyšovanie moci centrálnych vlád, nastal čas novej mocenskej rovnováhy.
Pfeiferovo memorandum sa nezaoberá ani tak politickými opatreniami, ako skôr ideologickými rámcami rozvoja miest. Rozčlenil som ho na päť častí, ku ktorým sa chcem vyjadriť.
Svet bez hraníc V prvej téze sa stretávame s rečami o "svete bez hraníc", ktoré sú také obľúbené medzi guru súčasného manažmentu. Sieť je módne označenie pre opis vzájomných závislostí. O tom, kto je aktérom v tejto sieti, alebo o tom, ako vyzerá jej štruktúra, pojem siete nehovorí nič. Niečo naznačuje výraz o svetovom konkurenčnom boji. Kto si dnes vlastne konkuruje vo svetovom rozsahu? Na jednej strane sú to nadnárodné koncerny, na druhej strane mestá, ktoré si vzájomne konkurujú v ponukách pre investorov. Celý tento spôsob vyjadrovania poukazuje na to, že trendy posledného desaťročia majú bez obmedzenia pokračovať aj v nasledujúcom storočí. Neuvažuje sa o možnosti, že by sa do hry mohli dostať protikladné sily: spolupráca miest, ktoré by takto mohli zmenšiť moc globálnych korporácií, posilnenie národného štátu v záujme väčšej rovnosti medzi mestami a regiónmi, alebo v záujme ochrany životného prostredia, globálna spolupráca odborov a sociálnych hnutí. Mysliteľný by bol aj celkom iný scenár: súčasné vypuknutie občianskych vojen na rôznych miestach, genocídy a podobné hrôzy.
Všetkým nám ide o to isté Tvrdiť niečo také je zrejmou absurdnosťou. Je to akoby sme povedali: "Všetci chceme viac peňazí". Azda je to tak, z toho sa však nedá vyvodiť nijaký recept na nápravu sveta. Rozliční ľudia nielenže chcú rozličné veci, no nedokážu sa zhodnúť ani o tom, čo, v akej následnosti a za akú cenu by chceli pre svoje mestá, kto a komu by mal zaplatiť náklady. Politika je práve o ľuďoch, ktorí chcú rozdielne veci.
Dobrá vláda je všade rovnaká Kto by už mohol niečo namietať proti good governance a trvalo udržateľnému vývoju? Tieto pojmy sa stali súčasťou dnešného medzinárodného žargónu, ktorý je imúnny voči akejkoľvek kritike. A čo by sa muselo zmeniť, aby sa opäť dostala do popredia stratégia základných potrieb, a to nielen v tých mestách, ktoré zaradili medzi chudobné. Veď približne štvrtina obyvateľstva miest ako je Melbourne a Los Angeles sa dá zaradiť medzi chudobných a i tam sa by mala uplatniť stratégia základných potrieb, odporúčaná pre mestá povedzme v Nigérii? Nepredpokladá však takáto stratégia výraznú účasť národného štátu? A keď je to tak, neznamená to, že znovu musíme uvažovať o sociálnom štáte, ktorý je - aj podľa dnešných sociálnych demokratov - potrebné redukovať, pretože sa vraj z finančného hľadiska nedá udržať? Autori memoranda zrejme vôbec neuvažovali o tom, že pojem udržateľného rozvoja má aj svoje sociálne dimenzie.
Napodobňujte úspešných Je tu ešte jedno klišé. Máme si vraj brať príklad od úspešných miest. Ktoré mestá však môžu slúžiť ako model úspešnosti? Ako veľmi úspešné mestá sa veľmi často spomínajú Curitiba v Brazílii a Singapur. Už viac ako desaťročie sa spievajú piesne o týchto dvoch mestách, zatiaľ som však ešte nepočul o Curitiba II alebo o Singapure II. Prečo je to tak, napriek publicite, ktorej sa dostalo týmto dvom mestám? Dôvod je jednoduchý: žiadne dve mestá nie sú rovnaké.
Keď sa na dané mesto pozrieme bližšie - a to musíme urobiť, ak máme formulovať politický recept jeho rozvoja - tak veľmi rýchlo zistíme, že napríklad verejná doprava v takom Melbourne sa nedá porovnávať s verejnou dopravou v Curitibe a ani s verejnou dopravou v Toronte, čo je tiež veľmi často uvádzaný príklad úspešného riešenia. A to nie preto, že by plánovači v Melbourne nepoznali tieto príklady, ale preto, že tieto príklady sa nedajú uplatniť v podmienkach mesta Melbourn. Autori memoranda akoby boli presvedčení, že riešenia sa dajú vytrhnúť zo svojho špecifického kontextu, podobne ako je to v prírodných vedách, a potom by sa mohli "transplantovať" do iných miest. Je však len veľmi málo príkladov toho, keď sa takýto transplantát skutočne zrástol s organizmom mesta.
Štát treba odstaviť Ťažiskom vraj má byť komunálna politika. Áno, ale aký druh politiky? Autori vysvetľujú, že komunálna politika sa má realizovať v spolupráci s občianskou spoločnosťou. Znamená to, že občianska spoločnosť je relatívne nezávislá od mestských samospráv a od štátu? A ide tu o občiansku spoločnosť s priateľskou (stretnutie v dámskom klube), alebo skôr so zlovestnou tvárou (miestna mafia)?
V predchádzajúcich rokoch sa pri riešení problémov chudoby a vývoja obcí často spomínali mimovládne organizácie. Ale dokonca aj vtedy, keď tieto organizácie podporoval štát, sa im podarilo dotknúť len povrchu problémov. Problémy totiž súvisia so samotnou povahou štruktúry súčasnej spoločnosti. Veľa z týchto iniciatív našlo podporu medzinárodných charitatívnych organizácií, niektoré z nich sledovali ideologické alebo náboženské ciele. Ani jedna z nich sa však nedokázala dostať ďalej ako po miestnu charitu. Sporadické pokusy o celoštátnu alebo regionálnu koordináciu týchto činností však stroskotali. Ako by mala teda vyzerať "kooperatívna občianska spoločnosť"? Možno vôbec úlohy rozdeliť tak, že štát sa stará o hospodársky rozvoj a občianska spoločnosť sa stará sama o seba? K tomu je ešte potrebné dodať, že v mnohých krajinách, ako je povedzme Čína alebo Rusko, občianska spoločnosť, ktorá by si toto meno vôbec zaslúžila, vôbec nejestvuje.
Už nie tovary, ale služby Toto je vlastne predpoveď: mestská ekonomika sa postupne bude meniť z výrobcu tovarov na poskytovateľa služieb. To vraj oslobodí mestá od ich doterajšej zdrojovej základne a dovolí im, aby sa stali pánmi svojho vlastného ekonomického osudu. Takáto predpoveď môže byť čiastočne platná pre určité zoskupenie miest, napríklad pre niekoľko tzv. globálnych miest. Je to však všeobecné pravidlo? Keď bude mať naša planéta dvojnásobný počet obyvateľstva ako má dnes a 70 percent z neho bude žiť v mestách, kto ho bude potom zásobovať priemyselnými tovarmi - od náramkových hodiniek, cez traktory až po lietadlá? Kde sa vlastne majú tieto tovary vyrobiť?
Hoci bola Čína mimoriadne úspešná v rozvoji vidieckeho priemyslu, napriek tomu zostávajú veľkomestá podstatnými centrami výroby tovarov. Možno uveriť, že mestá budú v budúcnosti vykonávať kontrolné funkcie a továrenská výroba zostane vyhradená pre vidiek a regióny? Aspoň v ázijsko-pacifickom priestore, ktorý sa dnes mimoriadne rýchlo industrializuje, nachádzame na to veľmi málo dôkazov. A čo si máme myslieť o tom, že mestá sa stanú pánmi svojho vlastného ekonomického osudu? Samozrejme, možno uviesť príklady, kde boli tradičné priemyselné produkcie nahradené elektronikou? Ťažko sa však dá povedať, že San Jos v Kalifornii, jadro Silicon Valley, v porovnaní so susedným Oaklandom, ktorý je závislý skôr od tradičného priemyslu, sa oslobodili od tradičných zdrojov a teraz držia svoj ekonomický osud vo vlastných rukách. A dá sa skonštatovať, že napríklad Porúrie sa oslobodilo, keď sa oceliarsky priemysel presunul do iných častí sveta? Tvrdiť niečo také by bolo čírym ideologickým táraním.
Späť k mestským štátom Národné štáty sa vraj v budúcnosti majú transformovať na niečo ako mestské štáty. Naozaj, v mnohých častiach sveta sa mestá stávajú veľmi aktívnymi subjektmi hospodárskeho života, správajú sa podnikateľskejšie. Je však rozdiel, či tento trend prevláda v Nemecku, kde jestvuje silná tradícia samosprávnych miest a či to platí aj o Japonsku, kde prevláda tradícia centralizmu. V krajinách, ktoré majú sotva na to, aby obsadili vládne posty kvalitnými politikmi, presadzovať trendy vedúce k posilneniu autonómie miest by asi nebola tá správna cesta.
Okrem toho, v niektorých krajinách je vzťah medzi štátom a mestami veľmi napätý, závisí to od toho, ktorá strana, resp. ktorý klan je pri moci. V španielskej časti Latinskej Ameriky hrajú hlavné mestá mimoriadne dôležitú úlohu a preto majú pre centrálne vlády mimoriadny význam. Mnohé štáty sú vlastne mestskými štátmi a predsa nedokážu vykročiť na singapúrsku cestu k blahobytu. V iných krajinách je centrálna vláda taká slabá, že pokúšať sa o decentralizáciu moci by mohlo mať pre ne katastrofálne dôsledky. Na rozdielne bolesti súčasných miest teda niet univerzálneho lieku.
Koniec európskeho myslenia Memorandum Znovuobjaviť mestá by sme mohli nazvať aj koncom európskeho myslenia. Vychádza totiž z fixnej idey, že vývoj sa pohybuje smerom k jednému modelu mesta. Je to memorandum, ktoré nie je schopné uvažovať o alternatívach a jednoducho predpokladá, že súčasné trendy budú pokračovať aj v nasledujúcom storočí. n Autor bol profesor v odbore plánovanie miest na Kalifornskej univerzite v Los Angeles
