Rinčiace protesty proti apatii
Utorok ráno, 6.00. Diaľkový autobus z Bratislavy prichádzajúci do Prahy vezie pasažierov svojou neodklonenou trasou cez Nuselský most popri Kongresovom centre. Z jednej i druhej strany sú na chodníkoch zátarasy, po moste vykračujú ojedinelé hliadky polície a za ním z podchodu vychádza celá skupina policajtov. Z rádia v autobuse znejú správy. Tá hlavná hovorí, že boj o Nuselský most medzi aktivistami antiglobalizácie a políciou sa začal už včera popoludní, keď traja mládenci, pôvodom z USA, Veľkej Británie a Poľska, odborne zlanili z mosta a rozvinuli štyri transparenty na protest proti zasadaniu Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky v neďalekom Kongresovom centre.
Jeden z nich, Tedd Cain z Chicaga, nám o tomto proteste na tlačovej konferencii povedal: "Vzhľadom na to, že MMF a SB sú nedemokratické inštitúcie, došli sme k záveru, že jediným spôsobom ako vyjadriť náš protest je pred ich očami vyvesiť čo najbližšie transparent. MMF, SB a Svetová organizácia obchodu (WTO) sú pomocníkmi nadnárodných spoločností. Otvárajú pre ne trhy a zvyšujú ich zisk. Z našej strany šlo o nenásilnú, kreatívnu, priamu akciu. Policajti nám sľúbili, že ak zlezieme z mosta, nezatknú. Napriek tomu nás odviedli na policajnú stanicu a udelili nám pokutu za zakázaný pobyt na moste."
Traja Prométheovia na moste Druhý z troch aktivistov, poľský hudobník Martin žijúci v Taliansku, sa svojho prvého bojového krstu v súvislosti s pražskými antiglobalizačnými protestmi dočkal už deň predtým vo vlaku, zadržanom na 11 hodín na hraničnom prechode Dolní Dvořiště. "Špeciál vyšiel z Ríma a cestou priberal aktivistov z Florencie, Bologne, Benátok. Neboli to len členovia hnutia Ya Basta, protestovať proti MMF šli aj komunisti, kresťanskí socialisti, sociálni demokrati a anarchisti," hovorí Martin. Cesta prebiehala normálne až po české hranice, kde došlo k zvratu. "Do vlaku sa nahrnuli osemčlenné hliadky českých policajtov v čiernych kombinézach so psami, pričom niektorí policajti nemali identifikačné čísla. Psy na nás štekali a dorážali, policajti nakrúcali naše tváre videokamerou s ostrým oslňujúcim svetlom. Talianski aktivisti ale majú skúsenosti a nenechali sa vyprovokovať."
Pražský primátor Jan Kasl si v tlači pochvaľoval pekný slnečný pondelok. Mal zaujímavé rokovania s primátormi Budapešti a Sofie v Kongresovom centre, no rozladili ho vraj traja Prométheovia, čo viseli na Nuselskom moste. Dobrý pocit mal aj policajný prezident Jiří Kolář, lebo dovtedy na protestných akciách prevládalo demokratické vyjadrovanie názorov. Na mieste je podľa neho pozitívna nálada, no najhoršie policajtov podľa neho ešte len čaká.
Praha - policajné mesto Na autobusovom nádraží Florenc vystupujem a vyberám sa pešo do centra. Občas okolo prechádzajú policajné favority. Je ich takmer toľko ako civilných áut, pretože premávka sa ešte naplno nezačala. Zjavujú sa hliadky. Obzerám sa, čo sa deje a po niekoľkých metroch vidím príčinu - reštaurácia Mc Donald. Pred ňou už stoja štyri zelené uniformy - zrejme striedanie.
Ulica Na Poříčí je takmer pustá, no na druhej strane hneď udrie do očí ďalšia štvorica policajtov. Nad výkladnou skriňou, pri ktorej stoja, sa skvie nápis KFC. Jasné - Kentucky Fried Chicken, ďalší nadnárodný monopol ponúkajúci smažené kuriatka. Po druhom chodníku prechádza psovod s vlčiakom. Ťažko povedať, či ide o civila, alebo opäť o strážcu bezpečnosti. Ulica Na Poříčí vyúsťuje na Námestie republiky, kde sa nachádza budova ministerstva vnútra. Pred ňou čakajú prázdne autobusy s tabuľkami Prague Congress Centrum. Pokračovanie do Starého mesta k "staromáku" blokuje zátaras, ojedinelých chodcov púšťajú ďalej až po preverení. Obzerám sa a neverím vlastným očiam. Pred budovou Českej národnej banky niet ani (policajnej) nohy. Na druhej strane však Grandhotel Bohemia (a zrejme i ďalšie) kde prespávajú a raňajkujú "finanční zazobanci" obklopujú hliadky. Do Starého mesta vchádzam cez bočnú Štupartskú ulicu.
Starodávne lampy verejného osvetlenia zhasínajú. Opäť mi udrie do očí finančná inštitúcia. Generálne riaditeľstvo poisťovne Kooperatíva pri vchode nik nestráži. Čosi sa mi zamarilo za tmavým sklom výkladu a pozerám zbližšia dovnútra. Vnútri na sedačke sedí v tmavej uniforme policajt (alebo je to civilná bezpečnostná služba?) Všade ticho. Pred búrkou?
Chodím v ošúchaných texaskách, neformálnom čiernom saku s podozrivým starým čiernym kufríkom, občas sa zastavím a píšem si poznámky. Napriek tomu ma však žiadny policajt neobťažuje. Majú zrejme svoje inštrukcie... Do českej metropoly prišlo podľa hovorkyne pražskej polície Evy Brožovej asi 11 000 policajtov z ostatných regiónov, pričom asi dve tisícky bývajú v ubytovniach armády a ostatní v zariadeniach ministerstva vnútra a v civilných objektoch. Občanom v túto chvíľu nadbytok policajtov (a nielen uniformovaných) prekáža.
Pani Táňa, ktorá býva neďaleko stanice metra Budějovická, teda v blízkosti Kongresového centra, hovorí: "Netušila som, koľko máme v Prahe policajtov. Hliadkujú aj u nás na rohu a mám pocit, že tí páni v civile, ktorých v našej uličke nik nepozná, sú vlastne tajní."
Postarší muž sa pridáva: "Praha je plná fízlov - a načo to všetko je? Akurát to zaplatíme z daní..."
Spokojní nie sú ani samotní policajti, najmä mimopražské posily. Jeden z policajtov z Mělníka sa vyjadril za ďalších 160 ubytovaných na pražskom Výstavišti: "Hala nie je vykurovaná a tak je tu pekná zima. Pre všetkých sú tu k dispozícii len dve sprchy so studenou vodou a štyri toalety." Zdá sa, že sa nespokojnosť musí niekde vyventilovať a na nadriadených to asi nebude. Keby nebolo demonštrantov, nemuseli by sa sem trepať do služby, ďaleko od maminy...
Strahov bez spartakiády Sedem hodín ráno. Sedím na Staromestskom námestí a keďže mám ešte čas do začatia tlačovej konferencie, hľadím na architektonickú nádheru, vrátane budovy, kde pred pár storočiami prebiehala pražská defenestrácia. Neďaleko prechádzajú zásobovacie autá, ľudí pribúda, čoraz jasnejšie sa prebúdza deň. Pri budove, z ktorej dopadali na dlažbu telá defenestrovaných, spí na lavičke zababušená bezdomovkyňa s vozíkom plným haraburdia priviazaným špagátom o provizórnu posteľ. Na susedných lavičkách sa prebúdzajú dvaja mladí ľudia, ktorí evidentne prišli na očakávanú demonštráciu. Patria medzi množstvo tých, čo odmietli nocovať na Strahove, kam pre nich pripravili kemp v priestoroch niekdajšieho spartakiádneho štadiónu. Sparťanské podmienky na lavičkách bez poplatkov im vyhovujú viac, pretože majú buď hlboko do vrecka, alebo nechcú byť v organizovanom uzavretom priestore pomerne ďaleko od centra diania.
Listujem si v Informačnom bulletine určenom záujemcom o kempovanie na Strahove, kde namiesto očakávaných minimálne 5000 návštevníkov prišlo iba (tesne pred hlavnou akciou) čosi pod tisícku, zväčša Talianov. V úvode sa píše: "Vitajte v našom kempe! Prišli ste demonštrovať proti MMF a Svetovej banke. Vaše demokratické právo sme sa rozhodli podporiť tým, že vám zaistíme ubytovanie v našom kempe. Nechceme vás zväzovať veľkým množstvom pravidiel, no napriek tomu vám predkladáme pár stránok informácií, ktoré sa vám môžu hodiť..."
V ďalšom texte sa okrem iného píše, že o bezpečnosť sa stará súkromná bezpečnostná agentúra, ktorá "bola starostlivo vybraná tak, aby nemala žiadne napojenie na políciu ani na iné mocenské zložky". Ako dôkaz o zaplatení slúži plastový náramok. Osoba, ktorá bude mať poškodenú pásku na ruke, nebude do kempu vpustená. Nočný pokoj je od 22.00 do 6.00, "čo však, samozrejme, neznamená, že chceme, aby ste spali, ale žiadame o upokojenie vašich aktivít". Ku koncu 12-stránkovej brožúrky, určenej zväčša cudzincom, ktorí z veľkej časti zrejme ani nemajú stále zamestnanie, je reklama autorizovaného predajcu áut Škoda. Agentúra FAM, ktorá kemp zorganizovala, investovala do toho niekoľko miliónov korún, a niektorí stankári za predajné plochy zaplatili aj štvrť milióna. Zdá sa, že všetci prerobili. Ostatne, v úvode brožúrky sa píše, že organizátorom šlo o podporu demokratického práva na demonštrovanie proti MMF a SB...
Za zvuku zvonov sa dostávam okľukou cez uličky židovskej štvrte k Vltave, kde stojí na začiatku Pařížskej hotel Intercontinental. Ubytovaní finančníci sa v komforte vyspali do ružova a dole čakajú na nedočkavých "workoholikov" limuzíny a klimatizovaný autobus. O niekoľko sto metrov nižšie na spomínanej ulici sa v budove syndikátu novinárov nachádzajú prepožičané priestory INPEG-u, čiže Iniciatívy proti ekonomickej globalizácii. Pred vchodom stoja už neformálne skupinky. Počuť angličtinu, poľštinu, nemčinu a, samozrejme, češtinu.
Na tlačovke, ktorá prebieha v momentálne nefunkčnej reštaurácii Klubu novinárov, znie predovšetkým už globalizovaná angličtina. Asi polovica novinárov i organizátorov hovorí práve touto rečou. Namiesto profesionálnych úsmevov nevyspaté tváre, namiesto pohodlných kresiel a výhľadu na mesto len ošúchané stoličky a cez neumývané okná výhľad do bočnej uličky s lešením, namiesto chlebíčkov a minerálky to podstatné - informácie. Hovorí sa o už spomínaných troch aktivistoch, ktorí upevnili transparenty na Nuselský most, nórska dievčina Nina Hoblandt rozpráva o včerajšom večernom proteste pred nórskou ambasádou a neúspešnom rokovaní s tam prítomnou nórskou ministerkou pre zahraničnú pomoc, ktorú žiadali demonštranti o odpustenie dlhov rozvojovým krajinám. Pozornosť sa však sústredila najmä na pripravované utorkové akcie, ktoré sa začali o 9.00 na Námestí mieru veľkým happeningom.
Z námestia do ulíc Keď som prišiel na Námestie mieru, bolo už preplnené účastníkmi zhromaždenia, no neustále prichádzali nové skupinky. Prevládali farby anarchistov: červená a čierna, ale pomaľované tváre, účesy, transparenty a balóny i niektoré extravagantné oblečenia vytvárali pestrú zmes farieb. Prichádzajúce skupinky sa ohlasovali skandovaním hesiel alebo hudbou z píšťal a bubnov. Z reproduktorov znela muzika štýlu regge, ska, funky... Na priestore neveľkého námestia bola zastúpená hádam každá rasa, kakofónia jazykov pripomínala Babylon. Účastníci postávali v hlúčikoch, sedeli na tráve, ponúkali na stolíkoch i prepletajúc sa davom svoje tlačoviny názorovo predstavujúce celé ľavicové a antiglobalizačné spektrum.
Ľudia diskutovali, hľadali sa (doslovne i obrazne), fotografovali a nakrúcali videokamerami aj starými osemmilimetrovými prístrojmi. Na policajný vrtuľník, ktorý monitoroval dianie, prítomní občas pískali, no zväčša ho ignorovali. V rámci svojho povolania som sa venoval zbieraniu a skupovaniu tlačovín (ukážky z nich prinesieme v nasledujúcich číslach SLOVA) a s magnetofónom v ruke som sa usiloval osloviť tých, čo evidentne nepatrili medzi priamych účastníkov tohto happeningu.
Starší, 86-ročný dôchodca, ktorý sa mi predstavil celým menom ako Bohumil Jíša, mi na otázku, čo si myslí o tomto zhromaždení a protestoch proti globalizácii, odpovedal: "Podľa mňa to zmysel má, pretože ten kapitalizmus sa mi nepáči, podobne ako sa mi nepáčil komunizmus. Malo by tu byť slušnejšie a nie, aby sa jedni obohacovali a kradli a tí poctivejší len pracovali a nemali z toho v podstate nič. Že to chytila do rúk mládež, je v poriadku, no aj medzi nimi sú drogy a alkohol, upadá morálka. Aby z toho nebol bordel. Slušní by však nemali byť iba oni, ale i bankári. Mali by si znížiť platy, každý sa len naháňa za peniazmi..."
Občania pre a proti Postaršia pani Stanislava (68 rokov) na otázku, prečo prišla na námestie, mi hovorí: "Myslím si, že človek nemôže ostať ľahostajný. Treba ísť do konfliktu s tým obrovským monopolom moci. Chcela som vidieť, ako sa tu ľudia správajú, s akými požiadavkami idú do protiakcií. Zatiaľ som spokojná, sú to regulárne formy protestu, držím im palce, treba vyjsť z apatie..."
Dvadsiatnička Markéta šla iba okolo do vedľajšej ulice a zdôraznila, že sa na demonštrácii nezúčastňuje. O protestoch na námestí i všeobecne sa vyslovila: "Kým nedošlo k násiliu, je to v poriadku. Žijeme v demokracii, kde sa každý môže vyjadrovať, ako chce. Myslím si, že jadro protestu je hlbšie v minulosti. Nechápem len, prečo protestujú proti tomu, aby sa oddlžili krajiny rozvojového sveta. Protest, aspoň proti niektorým veciam, je však potrebný. Napríklad mafia sa rozrastá do celého sveta a môže za to aj globalizácia..."
Asi o 11.00 sa námestie dostáva do varu. Formujú sa sprievody, hudba dostáva monotónnejší rytmus. Upravujú sa transparenty, ľudia sa navzájom "vybičúvajú" heslami, nikde však nevidieť alkohol či iné povzbudzujúce prostriedky. Objavujú sa správy, že bol atakovaný McDonald na Václavskom námestí a že po Nuselskom moste idú obrnené transportéry.
Mediálni manipulátori, ktorí propagandistickú paľbu proti protestom spustili už niekoľko týždňov pred akciami v Prahe, tiež nezaháľajú. Štátna moc sa obáva masovejších protestov so zapojením pražského obyvateľstva a niekoľko dní pred pochodom policajná psychologička na ČT odporúčala starším a chorým ľuďom, aby sa nezapájali do sprievodov, pretože pretlak emócií by mohol vážne ohroziť ich zdravie. Mladí ľudia by sa zase mohli poraniť. Napriek tomu dostala mládež (takmer 200 000 predškolákov, žiakov a študentov) na dni protestu voľno, čo nesporne mnohí využili práve na zapojenie sa do akcií v Prahe.
Nusle zneli allegro až furioso Hovorkyňa INPEG-u Alice Dvorská, ktorá, mimochodom, akoby vypadla z oka herečke Milene Dvorskej, už na tlačovke upozorňovala, že sa pochod bude štiepiť. Pritom každý zo vzniknutých troch prúdov sa bude usilovať, aby sa dostal ku Kongresovému centru a obkľúčil ho. Nezávislé skupinky, s ktorými mali evidentne problémy aj organizátori, sa mali pokúsiť preniknúť k centru z juhu, z kotliny pod Nuselským mostom. Rozhodol som sa monitorovať sprievod ulicami mesta. Šlo o dokonale organizovaný chaos, pri ktorom sa prúdy prepletali viacerými ulicami a niekde sa i navzájom križovali, spomaľovali, zrýchľovali, stáli. Najviac pozornosti ešte na námestí upútal "ružový" (podľa prevládajúcej farby) sprievod s veľkým transparentom, na ktorom bol nápis SAMBA. Značná časť jeho účastníkov tancovala v rytme bubnov a karnevalovo sa zabávala.
Čím viac sa sprievody blížili k mostu, menila sa nálada účastníkov, z veselej prerástla na bojovejšiu, vo vzduchu bolo cítiť nervozitu. Správy z Nuselského mosta hovorili o nepreniknuteľnej barikáde policajných oddielov, zátarasoch a transportéroch. Do čela sa dostali muži, ale aj niekoľko žien, v bielom. Pod igelitovými plachtami mali chrániče vyrobené z molitanu, ktorý mal evidentne odrážať dotierajúci obuškový "hmyz". Výstroj dopĺňala zodpovedajúca mierová výzbroj - nafúknuté veľké gumové autoduše určené na prerážanie a tlmenie obuškových rán. Na kraji mosta čakali policajti so štítmi a prilbami, pripravené bolo vodné delo a za ním skriňové avie určené zrejme na odvoz zatknutých. Začala sa dlhá hra nervov. Na heslá demonštrantov odpovedali policajti megafónom výzvami na rozpustenie sprievodu a vytiahli aj transparenty s oznámením, že vstup na most je zakázaný a narušiteľov čaká trest. Polícia bola jazykovo vybavená. Výzvy na rozchod zaznievali popri angličtine a nemčine i v španielčine, taliančine, francúzštine...
Prví zranení Zatiaľ čo na kraji mosta vznikla patová situácia a nebyť konfliktu, ktorý vyprovokovali - ako večer na druhej tlačovke oznámila A. Dvorská - "tureckí bolševici", mohlo ísť o pokojnú, i keď napätú blokádu, v údolí na úpätí Kongresového centra sa bojovalo. Najskôr bolo počuť len rapotajúce výstrely, čo ma s dvoma ďalšími novinármi ihneď zviedlo do údolia. Za železničnou traťou na zahnutej Lumírovej ulici vedúcej do kopca k centru sa to hemžilo anarchistami a nezávislými skupinami. Okolo mňa viedli dvoch zakrvavených mužov k privolanej sanitke. Mladší mal rozbitú hlavu a o čosi starší si v handre držal zrejme zlomený nos. Z oboch rán tiekla cícerkami krv. Poranených bolo viac, no šlo evidentne skôr o pomliaždeniny, modriny, menšie krvavé rany. Oveľa viac bolo červených zapálených očí po útoku slzným plynom.
Na strategickom vyvýšenom mieste pod Kongresovým centrom stálo auto alebo obrnený transportér - bližšie som ako nestranný pozorovateľ nechcel zájsť - s vodným delom. Okrem prúdov vody dopadali medzi dobiedzajúcich anarchistov aj granáty so slzotvorným plynom a ohlušujúco so zábleskami vybuchovala vonkoncom nie zábavná pyrotechnika. Anarchisti sa znovu a znovu vrhali do útokov. Tí vyčerpanejší a premoknutí zbehli dolu za roh a nahradili ich ďalší. Niekoľkokrát sa pokúsili o prielom, no proti policajtom, ktorí stáli na svahu, nemali šancu.
Po určitom čase sa policajti rozhodli prejsť do ofenzívy a zatlačiť útočníkov do údolia. Postupne sa dostali až na malú lúčku, kde boli aj prizerajúci sa a novinári. Keďže anarchisti pokračovali v odpore hádzaním malých dlažobných kociek a občas i zápalných fliaš, policajti zaútočili na skupinky anarchistov a roztrieštený dav bleskovou akciou, pričom využili aj odstrašujúco účinkujúcu pyrotechniku. Tá, spolu so slzným plynom spôsobila v priestore ohraničenom kríkmi, plotom a železničnou traťou paniku. Preliezali sme cez plot a vagóny stojaceho nákladného vlaku do bezpečia. Situáciu skomplikoval v najnevhodnejšiu chvíľu prechádzajúci ďalší nákladný vlak, ktorý azda len zázrakom nikoho bezprostredne neporanil.
Konflikt sa však neskončil. Cez koľaje ohraničené plotom hádzali anarchisti na policajtov dlažobné kocky a kamene a policajti na oplátku prehadzovali slzotvorné granáty, pyrotechniku a usilovali sa útočníkov dosiahnuť aj prúdmi z vodného dela. Po čase sa polícii podarilo preniknúť cez podchod popod trať na priestor obsadený anarchistami a rozohnali ich do dvoch ulíc, kde začali rásť barikády z prevrátených kontajnerov, umelohmotných smetných nádob, veľkých dlažobných kociek, kusov dreva a podobne. Jednu z nich, na ktorej boli aj pneumatiky, sa anarchistom podarilo zapáliť. Všeobecný ústup pokračoval ničením cesty a stavaním ďalších barikád, raz zarinčal i rozbitý výklad. Keď som v podvečer odchádzal na miesto, kde sa začínal Nuselský most, bol vstup stále uzavretý. Policajné hliadky držali ostrahu, no demonštranti sa už rozišli, alebo polihovali v tráve. Zdalo sa, že je po všetkom.
Nešťastný spôsob sveta Organizátori protestných akcií z INPEG-u označili zhromaždenie a pochod mestom až k mostu za úspech, pretože sa im podarilo spojnicu zablokovať a zdržať odchod delegátov z Kongresového centra. Pokiaľ ide o "excesy" v uliciach, pripomenuli, že už ráno sa dištancovali od skupiniek operujúcich po meste, o ktorých vedeli iba to, že existujú, takže ich činnosť nebola v kompetencii INPEG-u. K tomu však treba podotknúť, že anarchisti, ktorí pri útokoch v údolí pod centrom prevládali, boli organickou súčasťou protestov, takže od ich akcií by sa INPEG dištancovať nemal. Chybou bolo, že sa organizátori pri plánovaní akcií sústredili na pochod k mostu a neudržali kontrolu - ak sa o to vôbec pokúšali - medzi anarchistami. Organizácia pritom avizovala, že sa nebude podieľať na násilí proti ľuďom, zvieratám a majetku. Zranení policajti (o zraneniach demonštrantov médiá neeticky mlčia) a rozsiahle materiálne škody však ukazujú, že záväzok bol porušený.
Dalo sa očakávať, že medzi protestujúcimi budú aj policajní provokatéri a že sa k organizovaným skupinám pripoja aj individuálni "hrdinovia", ktorí v anonymite s rúškom na tvári pustia z uzdy svoju agresivitu. Pri každom proteste je zo strany organizátorov nevyhnutné úsilie monitorovať a kontrolovať priebeh všetkých akcií, aby sa pri nich neprekročili hranice, ktoré majú zabrániť diskreditácii dobrých myšlienok a úmyslov. (Čo asi hovoria prieskumy verejnej mienky po televíznych záberoch rozbitých výkladov, horiacich kontajnerov a vytrhaných dlažobných kociek?) Ešte aj pri poškodzovaní majetku existujú neoficiálne hranice, resp. zásady, ktoré demonštranti v Prahe porušili. Hovorcovia INPEG-u pri otázke na formy protestov odpovedali, že hromadnú dopravu uznávajú a preferujú, pretože škodí ovzdušiu menej ako osobné autá. Logicky z toho vyplýva, že prevrátiť auto áno, ale električku nie. Podobný postoj by sa dal aplikovať i na rozbíjanie výkladov - nadnárodné monopoly áno, menšie, resp. domáce obchodíky nie - a ďalšie poškodzovanie majetku. Prečo však mladým ľuďom s všeobecne hlásaným ekologickým cítením prekážali povedzme kameninové nádoby s kvetinami na uliciach a námestiach? Sú hranice, kde sa, žiaľ, stierajú rozdiely medzi protestujúcimi pravicovými skinheadmi a ľavicovými anarchistami...
V Prahe som sa počas jedného dňa nadýchal slzného plynu i slobody. Pocit zdvihnutej hlavy a spolupatričnosti má pre ľudí natlačených do vagónov apatie na úzkokoľajke bezmocnosti hlboký význam. Mladí ešte nie sú všetci vymodelovaní podľa módneho strihu súčasného spoločenského systému a ich protesty, pri ktorých občas rinčia sklá, majú za cieľ ukázať, že - parafrázujúc Rudolfa Hrušinského vo sfilmovanom Vančurovom Rozmarnom lete - "tento spôsob sveta sa im zdá trochu nešťastný". Hoci si to zatiaľ väčšina predstaviteľov štátnej moci neuvedomuje, mladí ľudia sú naším morálnym svedomím. Upozorňujú ako vedia, že prehlbujúca sa spoločenská nerovnosť môže opäť otriasť základmi nášho sveta. Odpoveď na túto výzvu treba nájsť skôr, ako bude neskoro.
