Úvaha na pomedzí teórie demokracie a aktuálnej politiky
Čím má byť táto success story - vyjadrením reálneho vývoja krajiny? Jej mediálne-virtuálne využiteľným imidžom? Alebo triezvou politickou víziou? Po nežnej revolúcii sa zdalo, že success story by mohla byť utkaná z étosu revolúcie, ktorý poukazoval na pretrvávanie, teda aj určitú mieru zachovania morálnych i náboženských hodnôt, na svojich nositeľov, ktorých vtedajší Západ vnímal ako prekvapivo kvalifikovanú pracovnú silu s vysokou vzdelanostnou úrovňou.
Ukázalo sa však, že i zamatová podoba revolúcie má charakter cenzúry a straty spôsobené revolučnou zmenou si vyžadujú čas na kompenzovanie, osobitne vo vysoko organizovanom a rýchlo sa vyvíjajúcom sociálno-politickom prostredí integrovanej Európy.
Na vytvorenie success story možno využiť mediálne postupy Súčasná success story mediálneho typu už nie je utkaná z hrdinských činov, ako boli eposy, hrdinské spevy či legendy, ktorých sprostredkovanie malo podobu ústneho tradovania ex post a na rozdiel od súčasnej medializácie bolo určené pre ďalšie generácie a na večnú slávu skutkov a udalostí. Súčasná medializácia, ktorá si okrem nároku na aktuálnu všadeprítomnosť už uzurpovala postavenie demiurga skutočnosti, vytvára podľa vlastných zákonitostí a so zapojením stále sofistikovanejších technických možností vlastnú paralelnú realitu. A hoci medializuje niečo, informuje o niečom, komentuje niečo, jej domnelá časopriestorová závislosť sa už dávno premenila na hodnotiaci predstih. Ďalším jej paradoxom je, že rast informovanosti je funkciou manipulácie, nie poznania. Naposledy mediálne vojny v Zálive či v Kosove ukázali, že ani totálne nasadenie jedného informačného kanála rovnako ako ani ich zmnoženie, ktoré prispieva ku kvantite či úplnosti informácie, nezaručuje jej objektivitu poznania.
Akokoľvek zle sa zvykne zmýšľať o politike, v demokracii politika jednoducho nedisponuje takouto nezávislosťou, mocou ani "kreativitou". Preto takáto success story mediálneho typu by sa k realite týchto krajín mala rovnako ako mediálna prezentácia ľubovoľných udalostí ku skutočnosti.
A aká je skutočnosť Bez prehnane kritického postoja, irónie či skepsy je success story akosi najmenej zlučiteľná s politickou skutočnosťou. Ukazuje sa, že nestačí zostaviť success story len z výpočtu vykonaných krokov v politickej, hospodárskej a bezpečnostnej oblasti ako akýsi zoznam aktivít. Tieto kroky, ako sme sa opakovane presvedčili, sú totiž len reakciou na formulované inštitucionalizované očakávania. Success story ako každý príbeh, ak zostaneme v rámci tejto metafory, musí mať vlastný žáner, ktorý určuje rámec deja, postavy, katarziu a účel, legitimujúci peripetie, a má aj svoje rozuzlenie.
Rámcom by mal byť fungujúci demokratický štát, profilovaný doktrínou právneho štátu, charakterizovaný stabilitou, ktorá zahŕňa rovnako štruktúrovaný a funkčný právny systém ako čitateľné ekonomické prostredie a dostupnosť relevantných informácií. Za desať rokov od revolúcie a napriek vzniku štátnosti sa však slovenská spoločnosť nedokázala zjednotiť na žiadnej spoločnej idei, ideu vlastného štátu nevynímajúc. Nezdieľa spoločnú hierarchiu hodnôt. Prirodzené rozdelenie moci a rozdelenie politickej reprezentácie na koalíciu a opozíciu znamená zásadné a definitívne odlišné smerovanie v akejkoľvek otázke a pri každom rozhodovaní. Kto sú potom subjekty rozhodovania a diania a kde sa nachádzajú? Združené v koaličnej rade alebo v koaličnej vláde? Kam odplávali kapitáni vlajkových lodí našej ekonomiky? Čo dokázali nezávislé samosprávy? Existujú vôbec? Boli katarziou vývoja posledné voľby v tom zmysle, že by sa nimi boli ukončili peripetie doterajšieho politického vývoja? Vyšli z nich očistení nositelia skutočných hodnôt? Vnútropolitický vývoj posledných mesiacov, charakterizovaný trvalou inkompaktibilitou ideológií koalície, a zrejme ešte hlbšie zakódovanou nekooperatívnosťou, ako konštitutívnou črtou slovenskej politiky, a napokon časopriestorovo neukotvené preskupovanie lídrov politických strán do nových, priam virtuálnych formácií ako úplne nový fenomén politických štruktúr (nový azda aj v celosvetovom merítku), možné odpovede zásadne relativizuje.
Deklarácie a základné hodnoty A hoci pri tvorení success story možno pripustiť vysokú mieru nezávislosti, predsa len potrebuje oporu v reálne prebiehajúcich procesoch. Tieto procesy však ani v rozvinutých demokraciách nemajú povahu celoplošného a bezvýhradného súhlasu s procesmi uskutočňovania demokracie. Súhlasu, aký v jeho vynucovanej podobe zostal niekde v spomienkach na povinnosť súhlasného kolektívneho hlasovania a dodnes bráni v akceptovaní štruktúrovanejších reakcií (podpora, disent, diskusia, konsenz a ich striedania v rozličnej intenzite na rozličných úrovniach).
Naopak tam majú povahu podpory - zrejme klesajúcej intenzity - demokracie na troch základných úrovniach: na úrovni súhlasu so základnými hodnotami demokracie, na úrovni súhlasu s aktuálnym režimom, na úrovni súhlasu s politickými postupmi konkrétnej vlády.
Súhlas na prvej úrovni sa chápe ako určité smerovanie a jeho dosiahnutie ako deziderátum. Teórie demokracie do roku 1989 teda mohli tvrdiť, že základný konsenzus je niečo, k čomu demokracia smeruje a môže dospieť. Naopak konsenz s pravidlami demokracie je nevyhnutná podmienka jej fungovania.
Neha, zamat, otvorenie Brandenburskej brány spôsobili, že v postkomunistickej časti Európy sa demokracia začala proklamatívne tvoriť práve od onoho základného konsenzu a trvalo zápasí s tým, čo by malo byť jej podmienkou - s dodržiavaním pravidiel, nezriedka dokonca i s ich stanovovaním. (Ich nedodržiavanie je jedným z podstatných vysvetlení zrýchľujúceho sa preskupovania na politickej scéne v SR od 1998 a najmä v roku 2000).
Podobne aj na Slovensku po roku 1989 mala zmena politického smerovania, motivovaná odmietnutím totality, podobu rýchleho až automatického, preto často len deklaratívneho a nezažitého stotožnenia sa so základnými hodnotami demokracie. Namiesto budovania obvyklých troch úrovní konsenzu, funguje len akási oscilácia v priestore medzi nimi. Eufemisticky/zhovievavo i poeticky sa tento stav označuje ako krehká demokracia.
Preto success story by bola stabilizácia na druhej úrovni - na úrovni pravidiel demokracie. Práve diskusie o zmene ústavy (siahajúce od minimálneho programu zmien až po potrebu novej ústavy), štrapovanie Ústavného súdu a posteriori, ale aj a priori, systém budovania právneho systému ako proces trvalej novelizácie na báze viacerých, obvykle však len dvoch protinávrhov, sú však symptómami nedostatočného procedurálneho konsenzu. Ďalej, predovšetkým všeobecné akceptovanie toho, že súhlas a nesúhlas na úrovni vzťahu ku konkrétnym postupom vlády je nesúhlas s konkrétnym členom vlády alebo vládou, nie však nesúhlas s formou vlády, by bolo významným konštitutívnym prvkom tejto narácie. Teórie demokracie totiž už dávno zistili, že ak tento nesúhlas presiahne uvedenú mieru, sú ohrozené podpory aj na prvých dvoch úrovniach. S pravidelnou nástojčivosťou sa objavujúce referendové iniciatívy, volanie po predčasných voľbách sú zjavnými príkladmi týchto tendencií. Okrem toho predstavuje náš geopolitický priestor zvýšenú rizikovosť aj z hľadiska historickej empírie, keďže k revolučným či pseudorevolučným zmenám, ale v každom prípade zlomom, ktoré majú charakter ruptúry, tu dochádzalo každých prinajmenej dvadsať rokov. Prípadné nesúhlasy na uvedených rovinách síce nehrozia bezprostredne návratom k minulosti, ale v každom prípade je nesúhlas na prvých dvoch rovinách väčším hazardom, ak je dôsledkom neschopnosti vytvoriť koncepčný politický program a zotrvávania na heterogénnych stranícky motivovaných pozíciách, alebo, čo je ešte horšie, na úrovni dichotómie, motivovanej politicky obmedzenou schopnosťou konsenzu a záujmom o osobné využitie moci.
Úloha intelektuálov Slovenská spoločnosť ešte nedosiahla stav, v ktorom by nadprodukcia intelektuálov, ktorí nemajú primerané pracovné zaradenie, bola zdrojom formovania názorov, ktoré z času na čas zaskočia politikov. A pritom práve šírenie názorov z mienkotvorných zdrojov je popri slobodných voľbách významnou formou participačnej demokracie. (Rastúci počet nezamestnaných vysokoškolákov napriek pretrvávajúcemu celoplošnému numerus clausus má iné príčiny, ktorými sú nízky hospodársky rast a nedostatočná štruktúrovanosť spoločnosti. A kvalita vysokoškolského vzdelania akoby bola nepriamo úmerná počtu vysokých škôl). Napriek tomu je mobilizácia síl, motivovaná zakladnou túžbou po zmene, najlepšie o 180 stupňov a v krátkom čase, našou "silnou stránkou" a zostáva úlohou mienkotvorcov. Mienkotvorcov preto, že ich postavenie mimo politických štruktúr im umožňuje vyhnúť sa kongeniálnemu spojeniu intenzívnej politickej angažovanosti so zaujímaním extrémneho postoja, ktoré je v politike najrozšírenejšie a zároveň najmenej vhodné pre konanie založené na poznaní. Musia pritom však akceptovať aj zapojenie rozličných názorových skupín do procesov rozhodovania a ďalej to, že pravidlá rozhodovania na politickej úrovni a ich prenášanie z nej do ďalších oblastí musia mať základ v relatívnej čestnosti, korektnosti informácií.
Takže o successs story sa v podstate vlastne netreba báť. Veď kvalitná successs story môže stimulovať politické vízie a verme, že sa v slovenskej politike prejavia politici, ktorých kapacitu nevyčerpá pragmatizmus každodenných rozhodovaní alebo, čo je ešte horšie, fázovo posunuté reagovanie na zahraničnopolitické podnety alebo domácu politickú minulosť, ale dokážu zapojiť politickú víziu. Tá okrem bytostného idealizmu už vôbec nemusí mať charakter romantického vizionárstva vlastného všetkým revolucionárom (aj s neblahou odvrátenou stránkou padlých titanov a v 20. storočí sociálnych inžinierov), ale mala by mať ambíciu prekonať formu prezentácie a plnenia úloh. Stačilo by, aby politika, ktorá je primárne o moci, moc inštrumentalizovala a nevyužívala ju len pre ňu samu. Teda, aby dosah legitímnych politických rozhodnutí prekročil sféru politiky, a tým by ich implementácia stratila politický charakter. A na druhej strane, aby nebola celá politika spolitizovaná, ako sa to často stáva v neutíchajúcich straníckych sporoch. Inak sa totiž stiera tá prepotrebná hranica medzi politikou a realitou. V prvom prípade sa politika vyprázdňuje, a zostáva len vykonávanie moci, v druhom sa celá realita politizuje. Successs story sa končí a nastupuje ideológia.
Autorka (1950) je pracovníčkou MZV SR)
