Príbeh o relativite hrdinstva a zbabelosti
Príbeh filmu Musíme si pomáhať pre mňa znamená moju osobnú úvahu na tému o sile ľudskej slušnosti. Ukazuje, že i malá prejavená slušnosť môže byť veľkým hrdinstvom. A naopak, že niekedy prehliadnuteľná neslušnosť môže byť veľkou tragédiou. Pochopiteľne by som chcel porozprávať príbeh formou zábavnou a prijateľnou i s ohľadom na závažnú tému druhej svetovej vojny." (Jan Hřebejk)
V dejinách filmu bola téma Druhej svetovej vojny spracovaná už nespočetne krát. Na konci štyridsiatych rokov si mnohé národné kinematografie, slovenskú i českú nevynímajúc, potrebovali s vojnou a svojou úlohou v nej "vyrovnať účty". Filmové zábery boli plné zbraní, vojakov a ich poväčšine kolektívneho hrdinstva. Mohlo by sa zdať, že táto téma je už vyčerpaná. V posledných rokoch však badať neprehliadnuteľný fenomén návratu filmových autorov k problematike vojny, špeciálne holokaustu. Za všetkých stačí spomenúť Spielbergov Schindlerov zoznam, alebo nedávno premiérovaný koprodukčný film slovenského režiséra Mateja Mináča Všetci moji blízki, ktorý dokazuje, že tento trend sa nevyhol ani slovenským filmárom. Aké sú však dôvody na to, že autori opäť po námetoch z vojny siahajú?
V dnešných silne patriotických spoločnostiach je hrozba novodobej národnostnej, rasovej, či inej xenofóbie obrovská, hrdinstvo a obeta človeka človeku potláča túžbou po vlastnom prospechu a zisku. To, čo bolo počas vojny otvorene prezentované a viditeľné na každom kroku, ostáva dnes skryté a tým možno aj nebezpečnejšie. Vojnová situácia teda slúži filmárom ako vhodná metafora dnešných čias.
Už spomenuté filmy Schindlerov zoznam a Všetci moji blízki spája ústredná postava árijca, ktorý zachráni mnoho Židov pred koncentračným táborom. Autori kladú neprimeraný dôraz na jeho individuálne hrdinstvo a vykresľujú ho ako novodobého spasiteľa. Zvlášť vo finálnych scénach stretnutia zachránených so záchrancom sa divákovi nasilu podsúvajú súcit a dojatie. Výsledkom je nevieryhodnosť osudov a čiernobielosť charakterov. Skutočné ľudské charaktery Režisér Jan Hřebejk sa vo svojom najnovšom filme Musíme si pomáhať usiluje vyhnúť zbytočnému pátosu a moralizovaniu a je v tom väčšinou úspešný. Príbeh o relativite hrdinstva a zbabelosti je zasadený do malého mestečka niekde v okupovaných Čechách. Dané prostredie však autori nevyužívajú na vykreslenie malomestských charakterov či vzťahov. V hlbšom pláne skôr pôsobí ako existenciálny priestor, kde sa vo vyostrenom čase prejavujú skutočné ľudské charaktery.
Hlavnú dejovú líniu tvorí príbeh už nie mladej, zato však bezdetnej manželskej dvojice Josefa a Marie Čížkovcov (Boleslav Polívka a Anna Šišková). Svoj jednoduchý a "slušný" predvojnový život si snažia zachovať aj počas protektorátu. Nestýkajú sa s nacistami a okrem častých návštev ponemčeného Horsta Prohazku (Jaroslav Dušek) si zachovávajú odstup aj od kolaborantov. Relatívny pokoj a šťastie, že ich sa vojna natoľko nedotkla, sa zmení vo chvíli, keď ich o úkryt požiada mladý Žid David Wiener (Csongor Kassai), syn Josefovho bývalého zamestnávateľa. Napriek tomu, že si manželia až veľmi dobre uvedomujú nebezpečenstvo istej smrti pri objavení Davida Nemcami, rozhodnú sa mu pomôcť. V strachu pred odhalením, ktoré hrozí pri každej Prohazkovej návšteve, sa Čížek zamestná na nemeckom úrade. Manželmi začnú opovrhovať susedia, no nedôverujú im ani nemecké úrady. Prítomnosť Žida v tajnej komore privádza rodinu veľakrát do nebezpečenstva. Situáciu využíva Prohazka, ktorý čím ďalej, tým otvorenejšie dvorí Marii. Po tom, čo ho Marie nekompromisne a definitívne odmietne, rozhodne sa urazený Horst pomstiť. Jediná záchrana pre rodinu je Mariino tehotenstvo. Josef deti mať nemôže... Ironický, no aj odľahčujúci pohľad
Dejové napätie jednotlivých scén, ktoré na myseľ diváka nedopadá priamo, ale podvedome sa stupňuje, autori dômyselne odľahčujú tragikomičnom. Už expozícia filmu dáva tušiť spôsob, s akým humorom pracujú - zábavnej jazde Čížka a jeho židovského priateľa kontrastne predchádza síce ironicky vtipná, no výstižná animovaná paródia na vojnové žurnály. Humor sa stáva prostriedkom, na ktorom Hřebejkovo režisérske umenie vo filme Musíme si pomáhať zároveň stojí i padá. Na jednej strane prináša nový, ironický pohľad na tému odľahčujúci, no nenarúšajúci tragickosť idey. Na strane druhej úsilie autorov pri tlmočení myšlienky diváka súčasne aj pobaviť je očividná až prvoplánová. Výsledkom je, že sa celý film nesie v jednej - nie však nudnej - rovine a jeho dramatická výstavba načrtnutá v expozícii je zanedbaná, nerozvinutá.
Ako kontrast k nedostatočnému prepracovaniu významovej štruktúry filmu pôsobí vykreslenie jednotlivých postáv. Charaktery sú sympatické nielen svojím zmyslom pre humor, ale najmä ľudským rozmerom. Josef Čížek začne pracovať na nemeckom úrade, ale nie iba z prázdneho hrdinského humanizmu. Cítiť z neho aj obavu o svoj a manželkin osud. Práve spojenie ľudsky prirodzeného strachu a odvahy obetovať svoje presvedčenie záchrane života robí z Čížka skutočne uveriteľnú a plastickú ľudskú bytosť, nie bezduchého kladného hrdinu. A nie je to len prípad Josefa Čížku.
Každá z postáv filmu je vykreslená so svojimi kladmi aj zápormi tak, aby vynikla relativita viny či neviny, hrdinstva či zbabelosti. Horst Prohazka je síce typickým predstaviteľom zakomplexovaného predvojnového pomocníka, ktorý v protektoráte a v spojení s Nemcami nachádza svoju dôležitosť. Hoci väčšinu času tuší, že Čížkovci niekoho skrývajú, neprezradí ich. Symbolicky pôsobí jedna z posledných scén filmu - kritický Mariin pôrod - kde jediným schopným pomocníkom je práve Horst, ktorý jej týmto spôsobom zachraňuje život.
Aj vedľajšie postavy dostávajú dostatočne veľa priestoru na rozvinutie svojho charakteru. Pán Šimáček (Jiří Pecha) chce počas vojny zo strachu o vlastný život udať mladého Davida, ktorý ho poprosí o pomoc, po oslobodení je však najtvrdším kritikom Čížkovej zdanlivej kolaborácie. Či fanatický nacistický dôstojník (Martin Huba), presvedčený fašista až do chvíle, keď sa zlomený a degradovaný dozvedá, že pri úteku z bojiska zomrel ako dezertér jeho posledný syn. Jedinou čistou a "nepoškvrnenou" postavou vo filme ostáva Marie Čížková, jednoduchá a obetavá až do konca. Zbytočne a pateticky je však počas filmu divákovi opätovne naznačovaná analógia Marie s Pannou Máriou, ktorej obraz visí v byte Čížkovcov. Vyvrcholením je splynutie filmových záberov, kde sa tváre oboch Márií prekrývajú.
Hřebejk vložil, aj podľa jeho vlastných slov, veľkú dôveru do rúk hercom. Je pravdou, že ich skúsenosti a talent dodávajú postavám reálny rozmer a často zachraňujú príbeh pred zbytočným sentimentom, ktorému sa Hřebejk napriek všetkému úsiliu nedokázal vždy vyhnúť.
Autorka (1980) je študentka filmovej vedy na VŠMU
